Trus nad zlato: Z odpadu vyrábajú unikátne hnojivo

Tam bol pred mesiacom košiar. Vidíš, aká je tam teraz tráva zelenšia a vyššia? To vďaka ovčím bobkom – vysvetľoval mi v detstve dedo.

Bol bačom, občas sme k nemu chodili do kopcov nad dedinu a ja som vtedy nechápal, prečo so svojimi pomocníkmi stále posúva ohradu košiara. On pritom len postupne hnojil lúku.

Odvtedy viem, že ovčí trus je vynikajúcim hnojivom, no ťažko som si vedel predstaviť, že by som ovčie bobky sypal ku kvetom. V Spišskej Starej Vsi však na to prišli. Ovčí hnoj vysušili, zlisovali do granúl a unikátne hnojivo je na svete.

„Váš dedo mal pravdu. Ovčie hnojivo obsahuje všetky potrebné živiny v takmer ideálnom pomere a rastliny ho vedia dokonale zužitkovať. Ja som vlani naše granulky dávala doma vianočnému kaktusu a ten rozkvitol neuveriteľne štyrikrát,“ potvrdzuje vekmi overenú skutočnosť pani Ružena, konateľka farmárskej spoločnosti, kde vymysleli, ako ovčí hnoj dostať aj do kvetináčov.

Mala tak nielen Vianoce po celý rok, ale konečne sa zbavila aj starostí s nadbytočným ovčím hnojom z farmy. V Európe pritom ide o jedinečnú novinku. Niečo podobné sa totiž vyrába len v Austrálii a na Novom Zélande.

Kým v lete ovečky svoje bobky zapracúvajú pri pasení priamo do pôdy, v zime, keď sú v ovčiarni, sa len hromadia vo vysoko nastlanom sene.

„Od októbra do mája sa takto vždy nazbiera aj metrová vrstva hnoja. Niečo sme predtým využili na prírodné hnojenie pôdy, no bolo ho tak veľa, že sme boli radi, ak ho od nás niekto zobral do svojej záhrady či na roľu. Dali sme mu ho aj zadarmo,“ spomína pani Ružena na obdobie spred dvoch rokov, keď vo firme začali rozvíjať nápad s lisovaním ovčieho hnoja do granuliek. Nebolo to však len také strieľanie do vetra.

Do výsledku pretavili svoje niekoľkoročné skúsenosti s výrobou peletiek na kúrenie.

„My sme biofarma, preto nemáme takú vysokú poľnohospodársku produkciu ako iní. Aby sme sa teda uživili, vyrábali sme niekoľko rokov pelety z pilín, ktoré sme predávali ako palivo. Už vtedy na nás pozerali, či sme sa nezbláznili,“ spomína na to, ako ľudia v okolí vnímali ich, pre poľnohospodárov netradičné, podnikanie.

Nemali však sušičku, takže museli kupovať sušené piliny. Vozili ich dokonca až od ukrajinských hraníc.

„V tom čase sme však mali nadbytok sena. Skúsili sme ho teda rozsekať a lisovať do peliet. Ukázalo sa, že seno má rovnakú výhrevnosť ako hnedé uhlie,“ odhaľuje farmárka ďalšie nápady, ktoré ich postupne doviedli k podobnému spracovaniu ovčieho hnoja.

Granulky hnojiva vznikajú vo vynovenej budove, pár desiatok metrov od ovčiarne. Pred ňou čakajú na spracovanie dva veľké vozíky s nasekaným ovčím hnojom. Toho sa už vlani nezbavovali, ale pekne ho odložili. Pred spracovaním musí totiž najmenej pol roka dozrievať. Z vozíka hnoj putuje do sušičky.

V tomto bode sa poslednýkrát používa klasický farmársky nástroj – vidly. Potom už kontrolu nad základnou surovinou preberá počítač.

Ten riadi proces sušenia, pri ktorom sa ničia nežiaduce mikroorganizmy i semená rastlín. Zázračne sa pritom stráca aj typický zápach hnoja.

„Toto už vôbec necítiť,“ naberá pani Ružena rukou trochu vysušenej hnedej drviny, čo práve vychádza zo sušičky do zásobníka.

Privoniavam, až mi na nose zostáva hnedá bodka. Nie je to síce parfum, ale ani nič nepríjemné. Niečo ako vôňa zeminy pri presádzaní kvetov.

Potom už nasleduje len cesta drviny do lisu, trocha hluku a prachu pri jej vtláčaní do formy a na dopravník už padajú rôzne veľké granuly. Hnojivo je hotové.

Kým sa tak začalo diať, prešli takmer dva roky. Tak ako mnohé zaujímavé nápady, aj tento totiž mohol stroskotať na financiách.

„Stálo nás to zhruba tristotisíc eur. Podporu sme však nedostali žiadnu, ani z fondov, ani z ministerstiev. Našťastie sa nám svojím zámerom podarilo presvedčiť lízingovú spoločnosť a mohli sme kúpiť linku,“ prezrádza pani Ružena. No ani peniaze neznamenali, že nové hnojivo bude vznikať.

„Vyjadroval sa o nás vari každý, kto má nejakú pečiatku,“ ironicky komentuje fakt, že museli prejsť sitom povoľovacích konaní a vyjadrení od Úradu verejného zdravotníctva až po veterinárov.

„Pred pár dňami som dokonca ešte riešila aj povolenie od včelárov,“ krúti nechápavo hlavou nad byrokraciou.

Podporu nedostali ani pri zamestnávaní nových ľudí. Pritom vytvorili osem nových pracovných miest.

„Keď sme pred dvanástimi rokmi farmu zakladali, bolo nás päť. Teraz zamestnávame dvadsaťpäť ľudí,“ vyratúva ekonómka, ktorú na čelo farmy postavil krach družstva, kde predtým pracovala.

V mestečku na Zamagurí, kde sa práca dá nájsť len v jedinej strojárskej fabrike, sa tak stali jedným z najväčších zamestnávateľov.

Výroba granúl hnojiva vyriešila problém s ovčím hnojom nielen na ich farme, ale ukazuje sa, že z toho budú mať úžitok aj chovatelia oviec v okolí.

„Svojho ovčieho hnoja budeme mať málo, zvyšok teda budeme kupovať,“ naznačuje plány s množstvom výroby. Naďalej vyrábajú aj senné pelety. Už ich však nepredávajú. Využívajú ich ako palivo do sušičky na výrobu hnojiva, čím vytvorili akýsi zmodernizovaný kolobeh prírodných surovín.