TOTO ste určite netušili! TRIEDENIE odpadu po slovensky: Šokujúce detaily o zbere aj recyklácii

Vy sa venujete odpadovému hospodárstvu, recyklácii, triedeniu odpadu. Je to téma, ktorá ľudí možno príliš nezaujíma, no je o čom sa rozprávať. Na začiatok by bolo fajn ozrejmiť si pojmy. Často sa totiž zamieňajú triedenie a recyklácia. V čom je rozdiel?

- Áno, sú to dosť často zamieňané pojmy. Keď sa občan stretáva s odpadom a jeho nakladaním, znamená to, že ho triedi. Sklo, papier, plasty do určených nádob, je to jeho základná povinnosť. Potom už s tým nemá ďalšiu starosť ani zodpovednosť. Tento odpad putuje autami na triediacu linku, ktorá ho triedi podľa jednotlivých komodít. Následne putuje do závodu na ďalšie zhodnotenie. Dajme tomu plasty, dnes už vrátane PET fliaš, ktoré sa zálohujú, putujú do dvoch alebo troch závodov na Slovensku, ktoré na tom urobia proces, ktorý sa nazýva buď suchý, alebo mokrý. V podstate tento plast podrvia a pripravia ho vo forme vločiek a granulátu na ďalšie zhodnotenie. Toto sa nazýva recyklácia.

To je už vlastne práca s tým odpadom?

- Áno. Tento odpad je zrecyklovaný a ďalej putuje do ďalšej výroby, väčšinou už nie toho istého výrobku. To je taká zvláštnosť. Ľudia majú pocit, že z niečoho vznikne to isté.

No ja si myslím, že je celkom dobre komunikované, že napríklad z desiatich PET fliaš sa vyrobí sveter alebo taška.

- Áno. Ale podstatné je, že ide o opätovné využitie materiálu a toto je už nazývané recyklácia. Obyvateľov sa týka len triedenie odpadu. Pokiaľ by ho chceli priamo recyklovať, museli by mať doma nejakú techniku, technológiu, nejakú drvičku a nejakú pec. A niečo s tým odpadom urobiť. Takto je nastavená aj naša legislatíva, ktorá určuje zodpovednosti pri triedení, čo je zodpovednosť obyvateľstva a zodpovednosť recyklátorov.

Teraz došlo k veľkej zmene. Na Slovensku sa začali zálohovať plastové fľaše, teda PET fľaše. Je to podľa vás správny krok?

- Je to správny krok, pretože v 90. rokoch a miléniálnych rokoch sa triedenie výrazne komunikovalo s obyvateľstvom. Tieto PR aktivity a edukačné aktivity neboli až také úspešné, respektíve ciele sa nenaplnili tak, ako si to predstavovala v posledných rokoch Európska komisia.

Tak teraz skúša štát motivovať ľudí prostredníctvom peňazí?

- Teraz sa skúša klasický model, finančný. Ak sa doposiaľ podarilo vyzbierať na trhu 60 percent PET fliaš, teraz sa odhaduje, že by sa takýmto spôsobom mohlo vyzbierať 90 až 95.

Zrejme nie je lacný špás niečo také zaviesť. Štát do toho musel investovať nemalé peniaze. Aká je tam návratnosť?

- Na prvý pohľad to nie je bežný ekonomický biznis model. Zriadenie a zavedenie tohto systému stálo možno 80 miliónov eur. Ale primárnym cieľom je vyriešiť zníženie množstva odpadu, ktorý sa ukladá na skládky. Legislatívne je na to prijímaný rad opatrení. A to od tých úplne najjednoduchších, ako je zákaz jednorazových plastových tovarov, napríklad príborov.

Myslím si, že sa to týka napríklad aj vatových tyčiniek či slamiek.

- Napríklad. No veľmi to vidieť v celkovom množstve odpadu. Je to asi 14-tisíc ton z nejakých dvoch miliónov, takže sa hľadajú ďalšie opatrenia, ktoré majú znížiť práve množstvo plastov na skládkach. A, samozrejme, aby ich bolo čo najmenej pri spaľovaní. Na to sa prijalo toto opatrenie a na výsledky si bude lepšie počkať až na koniec tohto roka, keď bude systém plne zabehnutý.

Ono to však nie sú len PET fľaše. Stále je veľa plastu, ktorý sa nedá recyklovať, ktorý putuje do zmesového odpadu. Vy ste vraveli, že sa spaľuje, čo je pre ľudí asi najväčší strašiak. Čo s tými ostatnými plastmi? Tam už nie je možnosť recyklácie?

- Legislatívne je systém nastavený tak, aby sa vytriedili, vyzbierali a recyklovali všetky plasty, ktoré sa na území našej krajiny nachádzajú. Ale keďže Európska komisia umožňuje vyrábať výrobky z desiatok, možno stoviek typov rôznych plastov, tieto plasty majú svoju rôznu kvalitu a rôznu hodnotu. Preto aj v rámci recyklačného reťazca sa vykupuje plast za rôzne ceny. Naopak, niektoré plasty sa nevykupujú, ale musí za ne účastník trhu, napríklad zberová spoločnosť, zaplatiť recyklátorovi, aby ich odobral. Trebárs za číru, priesvitnú PET fľašu dostane asi najviac. Možno aj dvojnásobok ako za hnedú alebo fialovú PET fľašu.

Prečo?

- Pretože sa to dá najlacnejším spôsobom zrecyklovať na vysoko hodnotnú surovinu. Tak ako majú farebné kovy svoju cenu na burze, tak isto majú svoju presnú cenu – ktorá sa, samozrejme, odvíja od ceny ropy – aj rôzne typy plastov. Čiže recyklátor najviac zaplatí výberovým spoločnostiam za číru PET fľašu, už menej za zelenú a najmenej za hnedú alebo fialovú. Za plasty, ktoré sú napríklad používané pri šampónoch, tie tvrdé, za ne recyklátor nezaplatí nič. Za ne musí zberová spoločnosť zaplatiť recyklátorovi, aby ich vôbec zobral.

Prečo sa potom vyrábajú také plasty? Prečo sa nevyrábajú len tie, ktoré sa dajú jednoducho recyklovať?

- Položili ste tu najsprávnejšiu otázku. Dnes tieto témy väčšinou zachytávajú koncových účastníkov, oslovujú koncových účastníkov a postihujú koncových účastníkov. To sú obyvatelia, zberového spoločnosti. Je nutné sa vrátiť úplne na začiatok. K regulátorovi, Európskej komisii, ktorý z akéhosi dôvodu dovoľuje baliť napríklad šunku a salámy do dvojvrstvových plastových fólií. Naspodku je hrubý plast, navrchu tenký. Prečo by to nemohol byť jeden plast? Takýto obal totiž neviete zrecyklovať. Niekto by povedal, že sa to dá, ale za cenu násobných nákladov. Neexistuje totiž technológia, ktorá tie plasty sama oddelí. Musíte ich ručne oddeliť, až potom ich viete predať. A ešte sú aj kontaminované od šunky, čiže ich musíte oprať, dať na to energiu. A v súčasnosti má energia úplne inú hodnotu. Takže áno, viete to urobiť, ale dostanete to do takého drahého procesu, že sa to vôbec neoplatí.

Kto je ten šéf, ktorý to má rozhodnúť? Kde to viazne?

- Európska komisia musí obmedziť používanie plastov a musí zakázať napríklad výrobcom potravín, aby jogurty balili do dvoch rôznych obalov. Na vrchu je kovová fólia a obal je z plastu. Výrobca povie, že takto je to najlacnejšie a my chceme, aby ľudia v Únii platili za potraviny čo najmenej. Týmto sa to zdôvodňuje. Ale je to na regulátorovi, ktorý keď povie „nie, bude sa to baliť do takéhoto plastu“, tak výrobca to bude musieť dodržať. Myslím si, že k tomu dôjde, postupne k tomu aj dochádza.

... keď už budeme zavalení odpadom? To už bude neskoro.

- Európska komisia už zavádza obehové hospodárstvo, tzv. ekomoduláciu, ktorá je súčasťou obehového hospodárstva. Chystá sa obmedzenie týchto plastov, ale ide to veľmi pomaly, pretože lobing potravinárskych výrobcov je veľmi silný.

Áno. Ľudia vidia drahší jogurt o 6 centov, ale nevidia, že o pätnásť rokov dôjde k výraznejším klimatickým zmenám. Je to taký začarovaný kruh, nemyslíte si? Asi musia prísť nejakí odvážni politici, ktorí buchnú po stole a budú robiť aj nepopulárne rozhodnutia.

- Určite áno. Je to vec politiky a je to vec jednoznačného nastavenia a tvrdých podmienok. Pretože to, že jogurt bude drahší o 3 či 4 centy, nie je až taká veľká záťaž. Možno keby tovary balené v plastoch boli drahšie, doviedlo by to ľudí k tomu, že by si radšej kupovali šunku priamo, čerstvo nakrájanú, a nie vo fóliách. Ideálne by bolo mať mentálnu úroveň obyvateľstva tak vysoko, že jednoducho si ten tovar z toho regálu nezoberú. Edukácia však trvá veľmi dlho. Rýchlejšia cesta je priamo cez reguláciu. No dnes, keď sa zaviedol zálohový systém, najlepšie plasty sa vyzbierajú a účastníkom zostanú plasty, za ktoré musia platiť.

Z toho mi vychádza, že vám táto nová legislatíva nie je po chuti.

- Niekto to musí zaplatiť a zo zákona sú povinní platiť výrobcovia. Lenže teraz, keď v tom odpade už nie sú PET fľaše, sa zberové spoločnosti začínajú ozývať. Takže tento systém sa bude musieť dofinancovať. Výrobcovia jednoducho budú musieť  za to zaplatiť viac, a pokiaľ ich k tomu štát nedonúti, zberové spoločnosti sa k tomu postavia tak, že budú minimalizovať svoje náklady spojené s triedeným zberom a stane sa to, že od obyvateľov prevezmú vytriedený, čistý odpad, prejde triediacou linkou, na jej konci uvidia hodnotu, za ktorú to vedia predať, respektíve koľko majú za to zaplatiť. A tie najviac mínusové položky presmerujú do skládky.

Tam sa s nimi stane čo?

- Uložia sa do zeme. Čo obyvateľstvo nerado vidí. Čuduje sa, prečo sa to deje. Ale tá zberová spoločnosť má len dve možnosti. Buď dá odpad recyklátorovi v prípade, že má za to normálne zaplatené. Ale keď nemá za to zaplatené, označí to ako plast kontaminovaný potravinami, označí to ako zmesový komunálny odpad a poputuje to na skládku. Zberové spoločnosti nemajú zákonnú povinnosť a musia sa správať ekonomicky.

Ale prečo potom výrobcovia nebalia výrobky do obalov, ktoré sa najjednoduchšie recyklujú?

- Jedine štát môže donútiť výrobcov platiť viac. Tu je otázka, prečo taký istý výrobca platí za ten istý produkt menej na Slovensku ako v Nemecku alebo Rakúsku.

Prečo?

- Ja na to nevidím dôvod. Pretože ak sa argumentuje tým, že na Slovensku je nižšia cena pracovnej sily ako v Rakúsku, tak pracovná sila sa v nákladoch podieľa na triedení a recyklácii maximálne desiatimi percentami. Ale tie rozdiely sú väčšie ako 10 percent. Takže je to vec slovenského regulátora, ktorý musí poplatky zdvihnúť. Ministerstvo životného prostredia malo takúto snahu, ale okamžite nastúpili záujmové združenia, asociácie obchodníkov a ochrana spotrebiteľov a vytvorili lobingový tlak. Takže poplatky sa nezvýšili na potrebnú úroveň, na ktorú je to žiadané. Ja si myslím, že niečo sa udeje, ak my ako krajina vykážeme štatistický prepad v triedení a recyklácii plastov. A ten prepad tam bude. Napríklad, ak máte objem plastov v triedení a recyklácii za 30 miliónov, tak vám cez zálohované PET fľaše vypadne 10 miliónov. No a niekto tých 10 miliónov do toho musí vložiť. A zberové spoločnosti chcú tých 10 miliónov, aby naďalej fungovali.

Kto to dofinancuje? Štát? Obce?

- Obyvateľ nie. Ten s tým nemá nič spoločné. Zákon hovorí, že je to zodpovednosť výrobcu. Takže jedine výrobca to môže dofinancovať.

Vy ste povedali, že dôjde k prepadu vytriedeného a recyklovaného odpadu. Pozerala som si čísla, podľa nich sme najhorší v Únii, čo sa týka recyklácie odpadu. Čím to je, že práve Slovensko je na chvoste EÚ?

- Je to kombinácia historickej skúsenosti a možno aj štatistiky. Pretože my sme výrazne poskočili v triedení a recyklácii zaradením kovov, ktoré sa predtým štatisticky uvádzali v inej tabuľke a my sme ich zaradili do triedeného odpadu ako kovy. To sme pred dvoma-troma rokmi vyrástli. Kde je pravda, sa úplne povedať nedá. Skúšajú sa rôzne hybridné modely, akým spôsobom dosiahnuť vyšší podiel recyklovaného množstva jednotlivých frakcií. Ale problém je, že obyvatelia nie sú k tomu ekonomicky vedení. Pokiaľ obyvatelia platia rovnako, či už separujú, alebo neseparujú, ťažko očakávať, že sa zmení ich správanie. To môže len ďalšia generácia.

Áno, teraz už deti v školách, škôlkach majú farebné kontajnery. Učia sa separovať odmalička.

- Deti sú v pohode. No mení sa stále aj štruktúra odpadu a zmenila to výrazne aj pandémia.

To je zaujímavé, čo vravíte – že pandémia zmenila štruktúru odpadu.

- V nádobách je podstatne viac skla. Ľudia nepili v krčmách, ale doma. Iný odpad, ako sme boli zvyknutí, je aj z donášok z reštaurácií. Je tam veľa polystyrénu. Pribudlo aj veľa kartonáže z e-shopov.

Vy ste už načrtli zmenu druhu odpadu v domácnostiach. Najnovšie sa začal triediť aj kuchynský odpad. Mnohí majú na to ťažké srdce. Aký je váš názor na tento krok?

- Vychádza to zo zníženia objemu skládkovania na skládky, takže je to dobrý krok. Asi 45 až 50 percent objemu komunálneho odpadu tvorí tento kuchynský odpad. Čiže vyzerá to tak, že polovica z čiernej nádoby sa presunie do hnedej a budeme o polovicu menej skládkovať. Spustilo sa to 1. júla s tým, že je nutné triediť obidve zložky kuchynského odpadu. Rastlinnú a živočíšnu. To je to, o čom sa už veľmi nehovorí.  V Rakúsku a Taliansku sa takýto kuchynský odpad zbiera, ale v Rakúsku je z tohto odpadu dosť veľa druhov vylúčených – kosti, omáčky, tuky. Živočíšna časť nie, rastlinná áno. To je veľký rozdiel. U nás sa do toho dáva všetko, ale tým, že tam máte živočíšne tuky, sú to vedľajšie živočíšne produkty, to už spadá pod veterinu a už to má povahu ako nebezpečný odpad. Preto ten proces, čo s ním ďalej, je oveľa náročnejší ako s tou časťou, ktorá je ideálna na kompostovanie. Čiže je v poriadku zaviesť zber týchto odpadov, ale živočíšna časť kuchynského odpadu by nemala ísť na skládku, pretože bude produkovať metán. A nakladanie s takýmto odpadom je dosť ekonomicky náročné. Musíte ho napríklad podrviť na 12 milimetrov, uvariť na 70 stupňov, aby sa zničili choroboplodné zárodky, a malo by to ísť do bioplynovej stanice alebo do kompostárne.

Je to strašne zložité, čo ste teraz povedali.

- Máme 100 bioplynových staníc, no realita ukázala, že máme možno len 7-8 bioplyniek, ktoré vedia takýto odpad spracovať. Takže zrazu máte veľké dojazdové vzdialenosti, čím sa to predražuje. A keď to dáte do bioplynky, vznikne hmota, ktorá nie je neškodná. Za mňa je vhodnejšie to vyriešiť lokálne – vybudovaním lokálnej kompostárne. Problém je však aj v tom, že za pol roka sa ukázali tie čísla. A nevyzbieralo sa 40-50 percent, ale len 5 či 6 percent, pretože ľudia majú k tomu odpor.

Áno, najmä v lete, keď je toho odpadu najviac, ide zo zberných nádob ohromný zápach.

- Netuším, z akého dôvodu, ale boli schválené  nádoby, ktoré majú perforáciu, diery, aby sa to vetralo. A cez tieto diery to vyteká von a to je veľký problém. Štát musí zvážiť, čo s tým.

Čo by ste navrhovali vy ako odborník?

- Máme na to riešenie už X rokov. Po mestách inštalujeme podzemné a polopodzemné kontajnery, kde odpad – hlavne komunálny, ale aj triedený – presúvame do studenej zeme, kde to nekvasí, kde nie sú červy, takže to nezapácha. Myslím si, že je len otázkou času, kedy bude aj kuchynský odpad presunutý pod zem.

Teraz sú veľkým hitom aj malé kompostovacie domáce zariadenia. Dáte si tam dážďovky a vznikne vám kvalitný kompost. Čo na to vravíte?

- Kúpili sme do firmy taký rýchlokompostér. Za 24 hodín mal byť fantastický kompost. Nefunguje to. Trvá to násobne dlhšie, ale je to fajn nápad.

A čo vznikne potom? Nejaká úrodná zem, ktorú dám do kvetináča?

- Vznikne vám kompost, no treba sa oň starať. Musíte premýšľať, čo tam hodíte, v akom pomere. Nie je to automatické. Svojím spôsobom je to stále alchýmia. To je to, ako robia kompost majstri v kompostárňach. Musia tam jednotlivé zložky dávať ako ingrediencie, aby nastali želané procesy. Musí sa to prevzdušňovať, sledovať podiel uhlíka a dusíka. Treba mať základné odborné znalosti, pretože vám to začne hniť.

A keď to začne hniť?

- To už nie je dobre. Kompostovanie má zmysel pre časť odpadu, ale nie ako generálne riešenie. A sídliskové kompostovanie je o to náročnejšie, že je anonymné a potrebujete mať nadšencov, zodpovednú osobu, „kompostmajstra“, ktorý sa tomu bude venovať. Všetko má svoj význam, ale musíme definovať reálne ciele. A u nás na Slovensku je to tak, že všetko sa musí najskôr natvrdo spustiť a na vlastnej koži si musíme vyskúšať a odmerať, aký je z toho efekt. Pokiaľ sa z toho vieme po roku, po dvoch poučiť a zmeniť to, tak si myslím, že toto sa akceptovať ešte dá. Čiže teraz sa čaká na to, keď sa uzatvorí celý tento rok, vtedy zistíme, koľko percent kuchynských odpadov budeme mať na Slovensku. Ak to bude pár percent, bude sa musieť prijať rozhodnutie, čo s tým.

Máme nejaké záväzky aj voči Únii, čo sa týka odpadov?

- Tento rok dostaneme určite dosť vysokú pokutu za to, že sme nedodržali množstvá uložené na skládku. Že sme ich prevýšili, a to rádovo. My sme mali vlani uložiť 800- či 900-tisíc ton a uložili sme dva milióny tristotisíc ton. Toto je vlastne začiatok celého problému. Ako ísť z 2,3 milióna uloženého odpadu na 800-tisíc? Preto sa prijímajú tieto opatrenia. Obyvatelia dostávajú stále nové a nové povinnosti v triedení. A pýtajú sa, prečo platia z roka na rok viac, veď mali by teoreticky platiť menej.

A odpoveď?

- Odpoveď je v tom, že my musíme rovnakým spôsobom nakladať s odpadmi ako Nemci a Rakúšania. Ale prečo je cena tohto nakladania na Slovensku 30 alebo 40 eur za tonu, keď cena v Nemecku a Rakúsku je od 100 do 150 eur za tonu? 

Prečo?

- Pretože tu si historicky nikto nedovolil nastaviť ceny poplatkov. Obyvatelia platia 30-35 eur na hlavu a nikto nerozhodol – ani parlament, ani samospráva – že budete platiť 100 eur. Ale tie nastavené procesy, pravidlá sú v Nemecku rovnako drahé ako na Slovensku. Takže musel by byť na Slovensku kúzelník, aby to dokázal urobiť za 30 eur. Za tieto peniaze sa to dá robiť len preto, lebo sú tu stále dovolené skládky. Ak by ste skládky zavreli, vybudovali nový recyklačný priemysel a spaľovne, nie je šanca robiť to za tieto peniaze, poplatky by museli rapídne vzrásť. Čiže myslím si, že bude sa musieť vymyslieť nová ekonomická motivácia pre všetkých účastníkov. Otázka bude, koľko skládok sa budúci rok zavrie, pretože to určí cenu odpadu. A aj zvýšenie dojazdu na najbližšie skládky, ktoré budú fungovať už v novom režime, určí cenu nakladania s odpadmi spolu s nákladmi na triedenie na skládkach, na mechanicko-biologickú úpravu, ktorá bude stáť, myslím si, raz toľko, ako stojí dnes.

Všetko znie tak strašne komplikovane.

- Má to zmysel, má to význam. Všetko dlho trvá a stojí to nejaké peniaze. Ale má to zmysel a ono to pomaly ide a možno sa toho my ani nedočkáme, ale naše deti azda áno. Ešte by som sa rád vrátil k tej pandémii. Ľudia tlieskali na balkónoch zdravotníkom. A odpad každý považoval za vyriešený. A tí obyčajní smetiari boli oveľa viac ohrození ako zdravotníci v skafandroch. A tiež mali OČR a boli v karanténe, no nepamätám si, že by sa niekde písalo, že sa nevyviezol odpad, vždy sa vyviezol. Nám by sa tu veľakrát zišiel Neapol a niekoľko týždňov niekde v nejakom meste, nech sa nevyvezie odpad. Aby si ľudia naozaj vážili tých smetiarov – že to nie je automatické. Úlohou mojou a mojich kolegov je snažiť sa túto tému pretlačiť do popredia.