Na toto by sme nemali zabudnúť: 5 najväčších chýb dvoch vlád OĽaNO

V podstate hneď po voľbách vláda rozhodla o zatvorení okresov počas Veľkonočných sviatkov. Vtedajší premiér však zatvorenie avizoval niekoľko dní vopred, takže ľudia, ktorí sa chceli presúvať z jedného konca republiky na druhý, sa presunuli ešte pred rozhodnutím kabinetu. A tých, ktorí nešli na predĺžený víkend, ale do práce či do nemocnice, čakalo peklo.

Policajti stáli na hraniciach okresov a kontrolovali, kam a prečo ľudia idú. Rady na hraniciach boli niekoľkokilometrové a niekoľkohodinové. Meškalo zásobovanie, meškali autobusy. Kto poznal tajnú cestičku, využil ju, aby sa vyhol kontrole.

Vtedajší minister vnútra Roman Mikulec (OĽaNO), ale ani jeho stranícky šéf a premiér Igor Matovič nebrali na vedomie upozornenia policajtov, že toto nariadenie vyvolá chaos. Vyvolalo, dokonca aj v samotnej vládnej koalícii, keď sa po prvý raz verejne proti Matovičovi postavil jeho minister hospodárstva Richard Sulík (SaS).

Hoci kontroly trvali len jeden deň, naznačovali to, čomu sa v tej chvíli nikomu nechcelo veľmi veriť: v koalícii sa budú vždy najmenej dvaja hádať a krajina bude namiesto pokoja v chaose.

Namiesto riadneho preverovania kandidátov na šéfov okresných úradov, zobralo ich hľadanie do rúk OĽaNO. To nakoniec rozhodovalo, kto bude a kto nebude riadiť úrady po celom Slovensku. „Obyčajní" zverejnili mená záujemcov a vyzvali verejnosť, aby sa vyjadrila, resp. aby dala vedieť, či sú to vhodní kandidáti. Takže namiesto ministerstva vnútra šéfov okresných úradov vyberalo víťazné hnutie. Výsledkom bola v podstate ich neustála zmena, pretože nie všetci vôbec vedeli, ako sa taký úrad riadi.

Mikulec sa ani raz nedokázal poriadne zastať policajtov. Dokonca sa nezastal ani policajného prezidenta Petra Kovaříka, ktorého dostal do problémov. Na Mikulcov podnet sa totiž preverovala rozbehnutá akcia policajnej inšpekcie, a tým, ktorých chceli zadržať, sa podarilo ujsť. Kovařík je preto dokonca aj obvinený.

Nahradil ho Štefan Hamran. Chytil sa práve do Mikulcovej neschopnosti prezentovať verejnosti výsledky polície. Mikulec sa ešte aj dnes tvári, že „nechal polícii rozviazané ruky", pričom je schopný sa chváliť úspechmi, ale dáva preč ruky od neúspechov a omylov.

Takže namiesto ministra sa policajtov začal verejne stavať policajný prezident. Až tak veľmi, že dáva politické vyhlásenia. Aj Mikulcov alibizmus, politická angažovanosť Hamrana, niekedy až nemiestna kritika opozície prispeli ku gradácii vojny policajtov, ktorej ukončenie je v nedohľadne.

Okrem toho nedokázal Mikulec vysvetliť svoje hodinky. Tvrdí, že ich dostal a sú len napodobeninou, ktorá by v skutočnosti mala skončiť v koši ako všetky falzifikáty. Na krku má aj tieň podozrenia, že prijal stotisícový úplatok ešte ako šéf vojenského spravodajstva.

Ledva sa Igor Matovič v marci 2020 ujal vlády, prvá vlna pandémie udrela plnou silou. V snahe byť najlepším v Európe, a podľa jeho slov aj na svete, prišli aj prvé opatrenia.

V prvej vlne ich ľudia dodržiavali, ako však pribúdalo opatrení, ktoré si často navzájom priam odporovali, klesala aj ochota opatrenia plniť. Nejde len o plané sľuby nevestám, že budú môcť mať veľké svadby, ale aj zle načasované otvorenie školského roka, nezvládnuté výbuchy vírusu v domovoch sociálnych služieb, kde seniori nielen zapĺňali jednotky intenzívnej starostlivosti, ale aj zomierali, avizované obmedzenie nákupov seniorov, či doslova vyhrážanie sa absolútnym zatvorením krajiny.

Ešte dosiaľ sa niektorí ľudia súdia so štátom len preto, lebo z hraníc ich odviezli priamo do karanténnych zariadení a neskôr im rezort vnútra vystavil faktúry za pobyt.

Sám Matovič začal hovoriť po prvý raz o „atómofke“, keď jeho vláda nariadila plošné testovanie. Kto nemal test, nemohol ísť do práce a nemal nárok na žiadnu pomoc od štátu. Testy neboli presné a často sa stalo, že pozitívny bol zdravý človek a naopak. Preto je otázne, či tento „skríning“ pomohol v boji s vírusom, alebo skôr naopak, rozšíril smrteľnú infekciu.

Veď naúmrtnosť počas pandémie vyšetruje aj polícia. Podľa rôznych štúdií totiž bol počet obetí vírusu v našej krajine priveľký.

Podobne to bolo aj s očkovaním. Najskôr z plánu očkovania vypadli seniori s tým, že nie sú ekonomicky aktívni, potom ich štát išiel motivovať bonusom, ktorý sa vydával za pomoc pri rastúcej pandémii. Kto sa nemohol očkovať, mal smolu, peniaze nedostal.

Vláda nepočúvala svoje regióny, pravda však je, že ak by sa župy, mestá a obce nepustili do organizovania očkovania, nikdy by Slovensko nedosiahlo pomerne vysokú úroveň vakcinácie. Matovičov nápad očkovacej lotérie síce mnohým pomohol finančne, ale v konečnom dôsledku úroveň zaočkovanosti nezdvihol.

Marek Krajčí (OĽaNO) sedel v horúcom kresle. Doslova. Dnes tvrdí, že hneď od začiatku sa ho niekto priamo v pracovni ministra zdravotníctva snažil odpočúvať. Pravda je, že síce povymieňal potichu mnohých šéfov štátnych nemocníc, ich hospodárenie sa nezlepšilo. Mnohé nominácie boli škandalózne, veď neriešili stav nemocníc, ale spriaznenosť či už s víťazným hnutím alebo k istej ideológii.

Krajčí nedokázal objednať správne testy na koronavírus. Za 35 miliónov eur nakúpil testy, ktoré sa v konečnom dôsledku nedali použiť doma. Neskôr nebol schopný dodať ministerstvu hospodárstva parametre na nákup nových testov. To vyvolalo roztržku vo vláde, keď za nákup mala byť zodpovedná SaS a veta „Sulík nenakúpil testy“ je ešte aj dnes legendárna.

Nielenže testy dodávala firma, pri ktorej je vážne podozrenie, že je prepojená s OĽaNO, štátne úrady prišli s informáciou, že v čase vrcholiacej pandémie a vrcholiaceho testovania štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa platila za jeden test o deväť až dvanásť euro viac ako napríklad Česká republika. Takto prišla zadlžená štátna inštitúcia najmenej o 20 miliónov eur.

Niekoľkokrát Krajčí menil očkovací plán, jeho rezort neupozornil nemocnice, že pri očkovaní treba špeciálne tenké ihly, a tak sa na začiatku stalo, že veľké množstvo drahej očkovacej látky skončilo v kanalizácii.

Vrcholom však bol nákup neregistrovanej vakcíny Sputnik. Spolu s Matovičom vítali prvú a jedinú dodávku Sputnika na Slovensku a sľubovali, že sa s očkovaním začne do troch týždňov. Nestalo sa, lebo Krajčí nemal toľko odvahy, aby jej podávanie povolil. Slovensko muselo platiť za skladovanie vakcíny a časť vrátilo tesne pred dátumom spotreby. Dovoz Sputnika však spustil pád vlády Igora Matoviča, o kreslo prišiel Krajčí a z premiéra sa stal minister financií.

Tak by sme mohli hovoriť o Sulíkovi aj Matovičovi. Nezhodli sa na pravidlách pri riadení krajiny a dávali to jasne a hlasno najavo.

Okrem hádok sme sa dočkali aj „posielania kopať hroby“. Konkrétne v čase, keď si nemocnice objednávali chladiarenské boxy, pretože nemali kam ukladať obete vírusu. V čase, keď rodinám nebolo umožnené, aby sa mohli rozlúčiť so svojimi najbližšími.

Sulík zasa vyčítal Matovičovi niekoľkohodiné zasadnutia krízového štábu, ktorých výsledkom boli nové opatrenia. Tie však nikto nedokázal včas a najmä správne vysvetliť. Stačí si spomenúť, ako mali reštaurácie ani nie jednu noc na to, aby sa pripravili na nové pravidlá.

Práve spory medzi týmito dvoma politikmi sa neskôr podpísali aj pod pád vlády Eduarda Hegera (vtedy OĽaNO). SaS sa dokonca hrdí tým, že dokázala z vlády dostať to "najväčšie zlo". Cenou však bol pád dvoch vlád pod taktovkou OĽaNO.

Útok na Ukrajinu znamenal aj tisíce utečencov na našej východnej hranici. V prvej vlne im začali pomáhať bežní ľudia a dobrovoľníci, lebo Mikulecov rezort vnútra jednoducho zaspal. Kým poslanci nadávali na unavených dobrovoľníkov, ktorí žiadali pomoc, vnútro poslalo na hranicu známych hnutiu OĽaNO. A ľudia, ktorí pomáhali nezištne, sa ledva dočkali poďakovania.

Ani Hegerovej vláde sa nepodarilo utlmiť vojnu v bezpečnostných zložkách. Naopak, vyostrila sa a tak sa naša krajina zmieta medzi dvoma tábormi: jeden je za tzv. čurillovcov, druhý proti. Akosi sa však zabúda, že vojna sa zdynamizovala práve Mikulcovým správaním, ktorý sa síce chváli, že „rozviazal ruky polícii“, ale rezignoval na svoje povinnosti. Naopak, zmenil pravidlá výberu policajného prezidenta, ktorý sa stal akýmsi ministrom namiesto neho.

Do vojny prispel aj samotný Heger, ktorý sa ako premiér stretol s vyšetrovateľom NAKA. Išlo o kauzu jeho kamaráta Marka Kaňku, ktorý viedol štátnu lotériovú spoločnosť Tipos. Pre podozrenia z podvodu a korupcie musel odísť z funkcie, samozrejme s vysokým odstupným.

Vláda Igora Matoviča sa rozpadla na nátlak SaS a strany Za ľudí. Vystriedala ju vláda Eduarda Hegera, ktorá sa však tiež nedočkala dôstojného konca. Parlament jej koncom minulého roka vyslovil nedôveru. Heger síce verejne sľúbil, že bude pripravovať predčasné parlamentné voľby, najskôr sa však chcel pokúsiť o akúsi resuscitáciu kabinetu. Nepodarilo sa, nedokázal nájsť 76 poslancov, ktorí by sa zaňho postavili.

Nakoniec padol návrh na septembrový termín predčasných volieb. Dovtedy sa mala spoločnosť upokojiť. Stal sa presný opak. Strany začali masívnu kampaň ešte koncom minulého roka, spory na politickej scéne sa hrotili a najmä - pribúdalo ich. Vyhrotila sa situácia v zdravotníctve, úradnícka vláda zistila, že Plán obnovy je zle naplánovaný, robí všetko preto, aby neprepadli peniaze z eurofondov a Slovenskom sa začali túlať migranti. Čas, ktorý mal byť určený na upokojenie atmosféry, len nabil politické pušky.