Štefan Maliňák o vymierajúcej dedine: Príkra je raj na zemi pre tých, čo sem prichádzajú na víkend

„Kde je tých osem ľudí?“ pýtam sa sám seba. Príkrančanov vôbec nevidím, a to som už na konci dediny. Ďalej je už iba les a za ním Poľsko. Je hmlisté ráno, možno ešte spia. Veď čo by aj robili v takom ponurom dni. Obdivujem teda drevený kostolík, jedinú miestnu atrakciu, i cintorín, kde takisto niet ani živej duše.

Z kostolného kopčeka však lepšie vidím dymiace komíny, čo veštia, že pod nimi niekto žije. Dym stúpa aj z komína u Štefana Kuročka. Invalidnému dôchodcovi do reči veľmi nie je, preto ma radšej necháva s mamou Annou (82), čo k nemu prišla na pár dní pred Vianocami z Košíc.

„Odišla som odtiaľto v sedemnástich, lebo tu bola bieda. Muž sa zamestnal najprv v Bratislave, potom dostal robotu v košických železiarňach a tam sme sa už nadobro zabývali. Tu je dobre v lete, v zime treba veľa dreva na kúrenie,“ ťažká si žena, ktorá si už trvalú existenciu v rodnej obci nevie predstaviť. Pritom to vraj bola nádherná dedina, kde ľudia hospodárili na roliach a popritom pálili drevené uhlie. „Po vojne tu žilo vyše sto ľudí. Osemnásť dievčat v mojom veku nás vtedy bolo,“ spomína. Role ani uhlie však všetkých neuživili, inej roboty nebolo a postupne sa ľudia rozpŕchli do sveta.

Pred vyše štyridsiatimi rokmi takto z dediny odišiel aj Štefan Maliňák (60). Práve pootvára dvere a naslepo vylieva z hrnčeka na priedomie vodu. Rovno predo mňa. Nečaká, že by sa tu niekto objavil. Viditeľne ožíva, keď má s kým prehodiť niekoľko viet.

„Cez Vianoce tu bolo vari tridsať ľudí, ale teraz je nás tu... ja, Kuročko, tam sú tí manželia a hore ešte Harčár,“ zratúva všetkých, čo sú v dedine. Tento starý mládenec žil tridsať rokov v Brne. Keď pred trinástimi rokmi prišiel o robotu, vrátil sa do rodnej dediny a v Brne nechal svojho brata dvojča.

„Príkra je raj na zemi. Pre tých, čo sem prichádzajú na víkend. No mne sa tu nežije dobre. Býval som v meste, chýba mi ruch, pohyb, ľudia. Na druhej strane som si však už na to, že tu je každý deň rovnaký, zvykol.“ Nemá auto, autobus do dediny v zime nechodí vôbec. Obchod tu nie je žiaden, aj pojazdná predajňa prestala jazdiť.

Ak Štefan potrebuje niečo kúpiť, do Krajnej Poľany vzdialenej asi štyri kilometre sa poberá pešo. V lepšom prípade ho zvezie niektorý z chalupárov.

Zato Dušan Harčár (62) si život v Príkrej vychutnáva. „Mám tu maximálny pokoj,“ pousmeje sa bývalý policajt popri tom, ako ukladá rozvalenú siahu dreva. Je jedným zo stálejších obyvateľov, hoci trvalý pobyt má v Košiciach. „Cez týždeň som tu sám, na víkendy prichádza z mesta manželka a deti.“

Na vyšnom konci dediny nemá v zime žiadneho suseda. „Teraz sú v meste. V lete to tu však žije viac.“

On sa zimy na konci sveta nebojí. „Môže to tu aj sneh zasypať. Pokojne by som vydržal aj do jari. Nejaké zásoby mám, aj chlieb si viem upiecť.“ V takmer storočnej chalupe sa vraj vôbec nenudí.

„Roboty mám toľko, že nestíham,“ smeje sa ukazujúc na hojdačky a preliezačky, čo vyrobil pre vnukov, i na záhradku, pivnicu a na vlastnoručne kompletne zrekonštruovanú takmer storočnú chalupu.

Keď sa zotmie, oddáva sa zasa ukladaniu zbierok známok, odznakov i zápalkových škatuliek.

„Tu práve modelujem Santa Mariu. Hádam ju niekedy dokončím,“ ukazuje na rozrobený model jednej z lodí Krištofa Kolumba.

Čas ho netlačí. Ten skôr ide proti dedine, ktorej vymieraním starších rodákov hrozí zánik.

„Zvrátiť sa to asi nedá. Pre mladých tu nie je žiadna robota. Možno azda turistika, ale tú robiť nevieme. Zostanú tu len chalupári. Deti a vnuci pôvodných vlastníkov.“

Na rozdiel od Príkrej, do Šarbova v zime jazdí autobus každý deň. Kvôli lyžiarom, čo smerujú k vleku za dedinou. Dnes napoludnie však prichádza i odchádza prázdny. Snehu niet. Prázdna je aj dedina, hoci by v nej malo žiť štrnásť obyvateľov. Len z jedného dvora na mňa breše pes.

Dvere domu sú však zamknuté. Babka Boršovská tie svoje pootvára len s veľkou opatrnosťou. Nedôverčivo si ma obzerá a posiela radšej za starostom. Nachádzam ho podľa zvuku traktora, čo sa ozýva spoza ovčína pred dedinou.

„Nevidel som vás, ale viem, že ste v dedine. Volala mi tá babka, ktorej ste klopali na dvere. Neotvorí vám. Kázal som im, aby cudzím neotvárali,“ naznačuje Stanislav Skasko, ako v dedine na seba dávajú pozor. Obec má pod palcom.

Okrem svojho podnikania v poľnohospodárstve sa tak stará aj o obecný lyžiarsky svah, kde sa dá zalyžovať za päť eur, na pleciach má aj chod úradu či úpravu okolia kostola.

V dedine, ktorú pred rokmi držala pri živote sklárska huta a kde pred vojnou žilo poldruha stovky ľudí, je momentálne päť ľudí – dve babky a starosta s rodinou. Ostatní „trvalí“ sú v meste pri rodinách.

„Chcel by som postaviť aspoň desať chát. Mladí by k nám takto určite prišli. Veď aj na Silvestra ich tu bolo v chalupách zo pätnásť,“ vraví, akým smerom by sa mohla obec rozvíjať.

Ak Boh dá, dedina prežije. Veď pred tristo rokmi už raz bola vyľudnená, keď z panstva ušli všetci poddaní, a ľudia ju dokázali oživiť aj po tom, čo ju počas dukliansko-karpatskej operácie úplne zničili vojaci.

Aj Havranec vraj pred dvesto rokmi už raz vymrel. To keď v kraji zúrila cholera. Pôvodná dedina vtedy bola vyššie, pri poľskej hranici.

Zostal po nej už len cintorín. Nový Havranec má len štrnásť domov a trinásť prihlásených obyvateľov. Je taký malý, že kým stihnem auto poriadne pribrzdiť, už som na jeho konci. Jozef Leľo (62) má vo Svidníku byt, no v Havranci si jeho prítomnosť vyžaduje deväťdesiatdvaročná matka.

„Oni do bytovky nepôjdu, tak som tu s nimi. Dvakrát v týždni prichádza aj sestra, aby ich okúpala,“ rozpráva čerstvý dôchodca.

Jemu sa vraj žije dobre – chová tu päť sliepok i osem oviec. Jednu mu nie tak dávno roztrhal vlk. Ak nafúka sneh, vyváža ho z dvora do potoka, rúbe drevo a ak má všetkého dosť, oddýchne si pri televízore.

„Čo mi viac treba?“ Dedina pôsobí veľmi útulne a čisto. Veď kto by tu aj robil neporiadok, napadne mi.

„Mladých niet. Ľudia po vojne odišli nejakí do Sudet, ďalší do bývalého Sovietskeho zväzu. Keby zostali, možno by teraz boli domy až po Poľsko,“ uvažuje Andrej Ozogár (66).

Pred tromi rokmi pochoval matku, teraz v pekne opravenom dome býva len s bratom Jozefom. Ten práve odišiel napásť ovce.

„Nie je problém prežiť. Autobus k nám chodí dvakrát do dňa, mám aj auto,“ usmieva sa pokojne bývalý lesný robotník. Napokon, jediná robota v Havranci sa dá nájsť iba v lese. V lese robí aj Anton Ščerba (61), u ktorého ma vo dvore vítajú skackajúce zajace. Takisto má byt vo Svidníku, no má aj takmer deväťdesiatročnú matku, ktorá si už vyžaduje dozor.

„Do ústavu by som ju nedal. Keby zmenila prostredie, zomrela by. Nuž som zmenil prostredie ja a celkom som si na ten pokoj zvykol.“ Vďaka lesom si v Havranci užívajú aj daňový raj.

„Dane z nehnuteľností sme prestali vyberať už pred rokmi, lebo s tými zhruba sto eurami bolo viac administratívy ako úžitku. I tak však máme more peňazí. Lesy nám zaplatia okolo pätnásťtisíc eur, na jedinej ulici nesvietime, kontajner so smetím vyvážame párkrát v roku, niet ich ani na čo použiť. A vlastne ani pre koho,“ vraví bývalý starosta Jozef Bilas (74).

Preto si môžu v Havranci dovoliť aj zaujímavú sociálnu výpomoc – domácnosti v obývaných domoch dostávajú od obce každý rok desať metrákov dreva. Pre starkých je to neoceniteľná podpora. Pán Bilas tiež býval vo Svidníku, no keď sa synovia poženili, stiahol sa do rodného domu.

„Tu už len dožívame. Mladí ušli a my sme posledná generácia rodákov. Po nás prídu už len cudzí, čo sa nasťahujú do týchto domov a budú z nich mať chalupy, do ktorých z času na čas prídu. Natrvalo by ich sem nahnala len túžba po romantike alebo veľká bieda,“ filozofuje muž, ktorý voľakedy riadil celý svidnícky okres. Mesto mu chýba.

„Tu je taký pokoj, že je z toho až zle. Je nás tu pár, ale starých, čo nevychádzajú z domu, takže občas aj tri dni s nikým neprehovorím ani slovo. Niet s kým. Smejem sa, že preto sa niekedy rozprávam sám so sebou. Ak mi to ešte ide, tak zostávam ešte deň, ak nie, tak idem do Svidníka, aby som nezabudol rozprávať.“

Podľa sociologičky PhDr. Ľuby Kráľovej je základnou príčinou vyľudňovania niektorých obcí nedostatok práce, zlé politické rozhodnutia aj ich poloha na periférii štátu.

„Podpisuje sa však na tom celý komplex ďalších, možno drobnejších problémov, s ktorými sa musia boriť – od neexistencie takmer žiadnych služieb cez rušenie dopravného spojenia či málotriednych škôl až po povezme legislatívu, ktorá nepomáha drobnému podnikaniu.“

Dediny pritom vymierajú postupne: „Ľudia, hlavne ak chcú nielen prežiť, ale aj slušne žiť, odchádzajú za prácou. Najprv s perspektívou, že sa do rodnej obce po čase vrátia, no keď zistia, že v centrách je život jednoduchší a ľahší, usadia sa tam natrvalo.“

Okrem okrajových častí Prešovského kraja, v ktorom je dlhodobo najvyššia nezamestnanosť na Slovensku, sa tento problém týka aj niektorých oblastí stredného Slovenska. V obciach tam zostávajú hlavne starší obyvatelia Podnet na zastavenie úpadku by mohli dať mladší obyvatelia, ktorí najprv odišli za vzdelaním, no tí po doštudovaní takisto dávajú prednosť jednoduchšiemu životu v mestách.

Dediny pritom nezaniknú: „Ak sa vytratia voliči, obec sa administratívne pripojí k blízkemu fungujúcemu sídlu a tvorí jej časť. Príkladom sú obce Lačnov či Šarišské Lužianky v Prešovskom okrese. Domy potom slúžia zväčša ako chalupy pre deti a vnukov, ktorí sa tam vracajú na víkendy a dovolenky. Trendom je však aj návrat vysťahovalcov do týchto obydlí, kde ako dôchodcovia nachádzajú pokoj po dlhom pobyte v rušných veľkomestách.“