Zo slov šéfky progresívcov Bihariovej MRAZÍ: Nenávisť a vyhrážky som zažila, než to bolo cool!

Cez víkend ste sa stali novou predsedníčkou hnutia Progresívne Slovensko. Ako momentálne vnímate svoju pozíciu?

- Je to veľmi čerstvé. Myslím na to, čo všetko ma aktuálne čaká pri zabezpečovaní riadneho chodu hnutia. Uvedomujem si svoju zodpovednosť, ako aj fakt, že preberám hnutie v situácii, keď je v štvorročnom mimoparlamentnom exile.

Čo z toho pre vás vyplýva?

- Je nevyhnutné udržať sa na tepe obdobia. Dôležité je aj to, aby sme v očiach verejnosti ostali viditeľní. Treba povzbudiť aj motiváciu členov hnutia, aby videli, že tu stále je čo robiť a hoci sme prešli parlamentným neúspechom, tak hra pre nás ešte neskončila. Je to veľmi náročná situácia.

Nosnou témou vášho víťazstva sa stalo, že líderkou politickej strany je Rómka a žena. Myslíte, že vám to pomôže alebo uškodí?

- Skôr ide o to, že ak budeme stále hovoriť, že toto Slováci neprehryznú alebo na toto nemajú a ak budeme politickú ponuku neustále prispôsobovať voličskému dopytu, tak sa to nikdy nezmení. Myslím si, že ak by si progresívna strana nevedela do čela zvoliť ženu a Rómku, tak by to bolo pre časť našich voličov veľkým sklamaním. Najmä, ak si uvedomíme, že PS je hnutie, ktoré nabáda k diverzite, odvahe a upozorňuje na nedostatok žien v politike. Myslím si, že zatvárať dvere zo strachu, by bolo veľmi krátkozraké.

Myslíte si, že Slovensko je rasistická krajina?

- Takto by som to nepovedala a to najmä preto, že môj príbeh toto tvrdenie vyvracia. Mala som pracovné možnosti, mám priateľov, ale aj kolegov v strane z majority. Z tej pochádza aj môj manžel a moje deti sú Rómami len na pol. Zároveň máme dáta, ktoré hovoria, že problém s menšinami a inakosťou sú realita. Myslím si, že môj príbeh, ale aj jeho politický rozmer, dokazuje, že sa to nedá paušalizovať.

Predsa len, nemáte strach z vyhrážok a nenávisti?

- Ja som 10 rokov pôsobila v občianskom združení a témach, kde moji najväčší oponenti pochádzali z radov extrémistickej scény. Ako trestnoprávna právnička som sa venovala trestným činom extrémizmu. Myslím si, že ten level vyhrážok a zastrašovania, čo som zažila vtedy, už dúfam nič neprekoná. Hejtom som si prešla skôr, než to bolo cool. Pomer „hejtmailov“, ktoré dostávam teraz, je oveľa menší ako v minulosti. Do kancelárie združenia Ľudia proti rasizmu nám dokonca hodili Molotovov kokteil. Ja to beriem takto: Ak ma niekto odsúdi len na základe etnicity, ktorú nedokážem zmeniť, tak jeho presviedčanie je pre mňa stratou času a energie. Pretože takáto skupina ma nebude rešpektovať nikdy a nemá zmysel sa nad tým trápiť. Ak niekto nesúhlasí s mojimi názormi, tak s nimi nemám problém diskutovať a rešpektovať, že so mnou niekto nesúhlasí.

Pre politikov, ale aj političky, sú Achillovou pätou práve deti. Vy máte dve. Nebojíte sa o ne?

- Odjakživa som svoje deti zasväcovala do toho, čo robím. Môj syn vedel v piatich rokoch, kto je fašista, a poznal aj základné hrozby, ktoré s tým súvisia. Brala som ich so sebou aj na protesty a syn rozdával odznaky. Uvedomuje si, že máme časť ľudí, ktorá je reprezentovaná politikmi, ktorá má k nám negatívny postoj. Nechcem, aby ho to neskôr prekvapilo, zranilo a aby sa cítil ako dieťa vinný a nehodnotný. Snažím sa ho naviesť k tomu, že takéto postoje sú nesprávne a tí ľudia nesprávne rozmýšľajú. Chcem, aby bol pripravený, že aj vďaka asociácii so mnou sa môže stať, že ho niekto bude „hejtiť“ a nadávať mu. Presne vedia, čo mama robí a môj syn je, našťastie, mimoriadne bystrý a zaujíma sa aj o chod štátu.

Takže bude z neho politik?

- Ja ho skôr vediem k tomu, aby bol vedec a zachraňoval ľudí. Aj preto mu vysvetľujem, že musím pracovať, pretože mám nejakú misiu a on rozoznáva tú politickú scénu. Učím ho tomu rozumieť, aj preto, aby chápal, prečo nemám zakaždým čas mu napríklad prečítať rozprávku. Vtedy mu hovorím, že ak chce ľuďom pomôcť ako Marvel, tak musí niektoré veci zvládnuť sám. Často ho beriem so sebou, aby pochopil, že moja práca preňho nie je konkurenciou, ale to, čo robím, robím aj preňho.

V čom je podľa vás vaša najväčšia pracovná devíza?

- Použijem príklad. Ja som svoj fanpage vybudovala za 7 mesiacov a na kampaň som minula 20-tisíc eur, čo je veľmi málo. Dôležitá pre mňa bola autenticita, a preto som sa nesnažila komunikovať témy, ktoré sú mi vzdialené. Niesla som koncept férového štátu či už k pacientom, menšinám, ale aj ľudským právam. To sú totiž témy, za ktorými si stojím a som s nimi absolútne stotožnená. Vo mne sa liberálne a sociálne cítenie neprebudilo počas kampane, ale sú to témy, ktorými žijem už od vysokej školy. Počet krúžkov, ale aj priame reakcie od voličov, ma presvedčili, že autenticita funguje a ľudia mi veria.

Viaceré skupiny ľudí na sociálnych sieťach vás už teraz vidia ako budúcu premiérku. Dokonca uvádzajú kombináciu prezidentka Zuzana Čaputová – premiérka Irena Bihariová. Ako to vnímate?

- (Smiech) Predsedníčkou som pár dní a nad touto možnosťou sa ešte ani nezamýšľam! Vôbec sa nezaoberám tým, na akom poste bude Irena Bihariová o štyri roky. Myslím si, že by to bolo veľmi trúfalé. Hoci áno, ako progresívka by som takúto kombináciu vedela oceniť. Ukázalo by to, aký kus cesty prešlo Slovensko, ktoré malo ešte pred XY rokmi problém akceptovať maďarskú menšinu.

Naposledy rozdúchalo vášne stretnutie Igora Matoviča s vybranými zástupcami maďarskej menšiny. Príležitosťou bolo výročie uzatvorenia Trianonskej zmluvy.

- Myslím si, že Trianon v súčasnosti nie je predmetom verejného diskurzu a som rada, že sme sa od čias „Slotovej SNS“ posunuli a dokážeme akceptovať to, že Maďari vnímajú Trianon ako krivdu. Na druhej strane SMK sa podľa mňa nedá vnímať ako model pre celú maďarskú menšinu a karta, akou sa v súvislosti s touto témou hralo v 90. rokoch, je už dávno za nami. Dúfam, že toto už naozaj nebude a tieto karty sa v Slovenskom politickom diskurze nebudú vyťahovať a ocenila by som, ak by sa nevyťahovali ani v tom Orbánovom.

Pravdou však je, že premiér Viktor Orbán sa na juhu Slovenska angažuje.

- V tomto kontexte mi vždy napadne paralela s Francúzskom. Ak necháte určité časti „napospas“ vplyvu vyhranených prúdov, ktoré nikto nevyvažuje, tak sa tá časť stane radikálnou. Toto je dôvod, prečo je dôležité pracovať s maďarskou menšinou a správať sa k nej čo najviac inkluzívne, aby neostala napospas Orbánovskému vplyvu. Tento vplyv si všetci uvedomujú, ale je dôsledkom toho, že sú odvrhnutí. Treba s nimi hovoriť o občianskych témach, otvoriť dialóg a zapájať ich na lokálnej úrovni do všetkých procesov a hovoriť s nimi o tom, ako zlepšiť Slovensko.

Istá časť ľudí tvrdí, že premiér Matovič je autoritár a to preto, že sa ľudia z jeho základne často opierajú o Maďarsko a Poľsko. Aký je váš názor?

- Zatiaľ by som ho takto nepolohovala. Sú v jeho strane a koalícii frakcie, ktoré by dokázali nájsť hodnotový súlad, pričom to celkom začínajú aj artikulovať. Ani on ako premiér, ale ani v rámci vlády to verejne nedeklaroval. Nemyslím si, že autoritárstvo by bolo jeho sofistikovaným plánom, ako si to viem predstaviť v prípade Orbána. Igor Matovič však má prirodzené sklony páčiť sa všetkým a budovať si osobnú popularitu. Ak sa toto stane pre politika kritériom, tak potom môže začať hroziť, že začne upúšťať od princípov a prvkov právneho štátu.

Na druhej strane sme tu mali uzavretie rómskych komunít bez prípravy a verejnej diskusie, ale aj nariadenú štátnu karanténu, správu pani Patakyovej, keď sa na jej stranu nepostavil ani premiér, ani parlament.

- Toto je taký iný súdok problémov, pri ktorom sa aj ja cítim vyplašená. Je to vzťah prevažnej časti tejto vlády k ľudským právam, čo ja vnímam ako obrovské riziko. Myslím si, že v parlamente chýba ideová protiváha a to, čo ste vymenovali presne vystihuje postoj väčšiny vlády k takýmto otázkam. Majú to buď za niečo nepodstatné, alebo preberajú často naratív samotných extrémistov. Ak sa pozrieme, s akými dezinformáciami dokážu pracovať v otázkach rodovej rovnosti, právami žien a s akou demagógiou k týmto témam pristupujú. Obava, ktorú vidím, pochádza z ich prienikov s fašistami, čo dokázalo aj prijatie správy ombudsmanky Patakyovej. Tu je to riziko veľmi čitateľné a veľmi hmatateľné. Tu ani nemusíme čakať, či sa začnú meniť jednotlivé zložky moci a princípy právneho štátu, pretože toto v tom vládnutí veľmi vidieť.

Mala sa majorita postaviť za práva občanov v rómskych komunitách?

- Máme rok 2020 a stále existujú ľudia, ktorí majú pocit, že títo Rómovia si svoje životné podmienky a ten marazmus, v akom sa pod vplyvom historických udalostí ocitli, užívajú. V takejto situácii by asi len málokto očakával, že sa majorita postaví na ich stranu. Na druhej strane som zaznamenala, že vznikla platforma, ktorú tvorili najmä príslušníci majority a veľmi rýchlo sa snažili zorganizovať pomoc, rozdeliť si úlohy a zapojiť jednotlivé úseky verejnej správy. Idea karantenizácie nebola zlá, ale exekutíva áno.

Čo bolo cieľom pomoci?

- Cieľom bolo, aby Rómovia z karantenizovaných oblastí mali čo najrýchlejšie prístup k základným veciam. Väčšina z nás si nevie predstaviť, že v osade sa hygienické nariadenia dodržiavať nedajú. Tam nie je ani tečúca voda. Majorita si zároveň neuvedomuje, že keď máte dávku v hmotnej núdzi 200 €, tak aký je váš cashflow? Zásoby na štyri týždne si na Slovensku nemohla dovoliť ani stredná trieda. My sme tu opomenuli obrovskú skupinu ľudí, bez ohľadu na etnicitu, ktorá žije na prahu absolútnej chudoby a býva niekde po ubytovniach. Ako si títo ľudia mali urobiť zásoby, keď to nedokáže ani bežný obyčajný človek? Nimi sa štát vôbec nezaoberal.

Dodržiavajú sa podľa vás na Slovensku základné ľudské práva?

- To je komplexnejšia téma a treba sa ňu pozrieť z hľadiska jednotlivých oblastí. Ak sa pozrieme na úroveň zdravotnej starostlivosti, tak už len v tomto prípade sa pohybujeme v rozmedzí od práv pacienta, až po starostlivosť o občanov v domovoch pre seniorov. Ak ste vy príslušníkom strednej triedy a musíte sa dožadovať základných vyšetrení a diagnostických postupov, čo hovorím ako matka dvoch detí, tak je niekde problém. Ak sa starý človek ocitne v situácii, že zostal sám, tak aká je úroveň sociálnych služieb, na ktorých zostal závislý? Často zomrie skôr, pretože sa ocitne v zariadeniach, kde je nedôstojné zaobchádzanie. Netvárme sa, že máme dostupnú starostlivosť, ak ľudia v niektorých končinách nemajú zdravotnícke zariadenie v okruhu 30 kilometrov.

Ako sme na tom s právami žien?

- Ak si vezmeme ženské práva, tak si hovoríme, aký veľký kus sme ako krajina prešli, ale pritom tu žijeme zmierení s naratívom, ktorý bol platný v 30. rokoch minulého storočia. Ak sa otvorí diskusia o odstránení rodových rolí, tak reakciou je „démonická agenda liberálov“, pritom si neuvedomujú, že táto rodová rola ženu zväzuje v systéme, kde ledva „vypiple“ deti, potom musí v práci vysvetľovať, že nebude často chýbať, ak budú detí choré a že aj keď je matka, tak si ten džob zaslúži. Toto je to vtipné, že práve tá ultrakonzervatívna časť, ktorá tak veľmi bojuje za zvýšenie pôrodnosti a tradičnú rodinu sa k otázkam rodovej rovnosti stavia nepriateľsky. Pritom práve rodová rovnosť umožňuje, aby materstvo nebolo hendikepom.

Ako vnímate to, že sa opätovne rieši interrupčný zákon?

- Zaujímavé je, že nám liberálom sa vyčíta, že živíme kultúrne vojny. Pritom sa pozrite, z ktorých kruhov prichádzala neustále iniciatíva predkladať a novelizovať tento zákon. Stále túto tému otvárajú konzervatívne prúdy, ktoré sa nevedia zmieriť s tým, že tu máme nález Ústavného súdu, ktorý tú kolíziu práva na život a telesnú integritu definoval. Ja som úplne tolerantná ku každému náboženstvu, ale tieto snahy spochybňovať toto ústavné rozhodnutie mi naozaj prekážajú. Model, ktorý máme dnes, nenúti veriace ženy, aby išli na interrupciu. Nikto k tomu ženy nenúti, ani ak ide o vážnu deformáciu plodu, ale za každých okolností je to rozhodnutie ženy, a tak je to správne. Ak morálny koncept konzervatívneho prúdu chce, aby ním boli viazané aj ženy, ktoré sa s ním nestotožňujú, tak ide o veľký rozpor s liberálnou demokraciou, ktorá je práve postavená na pluralizme a viacerých konceptoch dobra. Je to v rozkole aj s tým, že sme sa v Ústave zaviazali, že sme sekulárny štát.

PS bude najbližšie štyri roky mimo parlamentu. Čo budú pre vás v súčasnej situácii priority?

- Chceme zostať relevantnou, príčetnou, rešpektovanou alternatívou k súčasnej vláde. Musíme vytvoriť sériu krokov a stratégiu, aby sme fungovali aj ako mimoparlamentná strana. Chcem sa popasovať aj s profesionalizáciou hnutia smerom dovnútra, keďže fungujeme princípom, že máme svoje bunky po celom Slovensku. Tým, ako sa rozrastáme, si viac a viac uvedomujeme, že tento náš startupový model je neudržateľný. Reorganizovať štruktúru je ďalšou veľkou výzvou, ktorá predsedníctvo čaká. Treťou prioritou budú komunálne voľby.

Vo voľbách ste zažili veľmi nepríjemný debakel, s tým, že sa časť vašej voličskej základne rozhodla pod dojmom antikampane dať hlas strane Za ľudí. Ako to vnímate spätne?

- Áno, my sme zrejme nedostatočne komunikovali, že nám nestačí 5 % alebo potrebujeme 7 %. Brali sme to ako hotovú vec a nevyvolávali alarmujúce pocity, že treba zachraňovať aj nás. Zachraňovať niekoho iného je podľa mňa fenomén slovenského voličstva. My sme s touto kartou pred voľbami nehrali a to napriek tomu, že tie štatistiky a prieskumy nám na základe odchýlky ukazovali, že sme vo fáze ohrozenia.

Napokon ste však nepresvedčili ani Bratislavu.

- Na volebnom výsledku, ale aj na priebehu kampane ma mrzí veľa vecí, ale to, že sme nepresvedčili ani mestského voliča, ktorý je liberálny a otvorený, to bolo najväčšie sklamanie. Musíme si presne pomenovať, prečo aj Bratislavčania dali prednosť inej strane.

Čo si myslíte, že to spôsobilo?

- Ťažko povedať. Dôvodom mohlo byť aj to, že sme v hlavnom meste nedostatočne komunikovali typické mestské témy. Mňa prekvapilo napríklad to, že sa voliči v Bratislave spýtali dva týždne pred voľbami na to, aký je rozdiel medzi PS Spolu a stranou Za ľudí. To je dosť symptomatický príklad neúspechu. Keby sme boli autentickými nositeľmi progresívnych liberálnych tém, tak by sme podľa mňa hlavné mesto presvedčili. Nemyslím si, že marketingový tím vyťažil maximum z odborného potenciálu PS Spolu.

Do volieb ste išli ako strana plná odborníkov, ktorí však zostali pred verejnosťou skrytí, vaša komunikácia sa zameriavala na dve výrazné osobnosti a bola nekonzistentná. Budete k tomu pristupovať inak?

- Určite áno, a to som komunikovala aj v rámci interných volieb. Mali sme najvyššie postaveného člena Európskej komisie pána Šuchu, ale nevytvorili sme mu dostatočný priestor na to, aby bola jeho tvár viditeľná. To by som nazvala zlyhaním marketingového tímu. Začali sme sa príliš sústrediť na to, čo zaujme voliča a médiá. Podľa toho sme generovali idey. Ja sa na to pozerám opačne. Hnutie musí mať myšlienku a niečo, čomu verí. Takto to hnutie začínalo a mám pocit, že sme na tie svoje sny rezignovali. Mohlo to byť aj tým, že sme vytvorili koalíciu so stranou Spolu, a tým sme museli vytvárať kompromisy. Úprimne vám poviem, že PS sa darilo a nadchýnalo voličov do momentu, kým nezačalo robiť kampaň.

Mohlo by vás zaujímať: