ŠKANDALÓZNA poslankyňa Romana Tabák otvorene priznáva: MUSELA som vyhľadať pomoc PSYCHIATRA

Začneme vaším detstvom, pretože už to bolo zaujímavé. V juniorskej kategórii ste patrili medzi najlepšie tenistky sveta, dokonca ste sa v roku 2008 prebojovali do semifinále vo Wimbledone a na Roland Garros. Odtiaľ pramení tá vaša bojovnosť?

– Bojovnosť a neodbytnosť. To, že si zo mňa ľudia robia žarty alebo som im na smiech, že som v politike, ma ešte viac motivuje na to, aby som im ukázala aj výsledky mojej práce. Nedáva ma to dole, práve naopak, ešte viac ma to štartuje k výkonom. Presne ako kedysi na kurte. Počas každého zápasu, ktorý som vyhrala, som aj prehrávala. A iba preto, že prehrávam pár gemov alebo set, mám skloniť hlavu a vzdať to? Určite nie. Toto je vrchol mojej kariéry, neskutočne si to užívam a tvrdo pracujem. Popri malom dieťati. Úprimne však priznávam, že keby som nebola vrcholová športovkyňa, neviem, či by som to zvládla. Ten mediálny tlak a tlak na sociálnych sieťach je obrovský, no tým, že som si to prešla v škole aj v tenise, je to teraz úplná pohodička.

Tlak a útoky teda beriete ako výzvu?

– Pre mňa to je neskutočné pozitívum. Keď spolu telefonujeme s asistentom, že na mňa pre niečo útočia,  hneď to otočím, čo treba zlepšiť, na čom ideme pracovať, ako to zmeniť.

Nič z toho, čo sa za ten rok a pol vašej politickej kariéry udialo, vás nepoložilo?

– Nie, nič. Akurát som sa raz rozplakala kvôli synovi, lebo mu išli zúbky, bol chorý a nespal celé noci.

S tenisom ste pre boreliózu skončili veľmi skoro, mali ste iba 21 rokov. Bolo to pre vás ťažké?

– Ťažké bolo, keď som pochopila, že sa už nevrátim, pretože výpadok jedného roka ako som mala ja v tenise, je veľmi ťažké dohnať. Nie v takom veku, v akom som bola a pri finančných možnostiach, aké som mala. Stačí, keď vypadnete na mesiac a už vám financie na ďalšie fungovanie chýbajú. Som zo štyroch detí a hoci rodičia robili, čo mohli, nedalo sa, aby všetko obetovali iba mne.

Napriek tomu ste dostali štipendium v New Yorku a žiť tam asi nebolo lacné. A asi ani ľahké…

– V New Yorku som sa veľmi trápila. Nemala som v sebe uzavretý koniec s tenisom a prežila som naozaj viac ako dva roky v smútku a v depresii. Keď si predstavíte, že jeden rok hráte WTA turnaje, čo je svetová špička, a o pár mesiacov sedíte v triede s desiatimi Číňanmi a učíte sa Hello, my name is Romana, čiže základy angličtiny, je to neskutočný šok. Smútok som začala zajedať, no keďže som nechcela priberať, tak som to zároveň dávala von. Trpela som bulímiou, čo je veľmi vážna diagnóza a hovorím to preto, lebo dnes viem, že tým trpí veľa mladých dievčat, no hanbia sa to priznať a vyhľadať pomoc.

Vy ste si kedy uvedomili, že máte problém a musíte vyhľadať pomoc?

– Keď som už nevidela žiadne východisko, ako sa dostať z toho hrozného bludného kruhu. Cítila som, že nie som šťastná, že nejem s láskou, iba zajedám jeden problém za druhým. Sama som vyhľadala psychiatra a bez liekov som bola ochotná a schopná s tým skončiť. Aj v tomto sa ukázalo, že som proste taký jedinečný hráč, ktorý sa o nikoho neopiera a idem si svoje.

Nerozmýšľali ste vtedy vrátiť sa domov k rodičom?

– Nie. Aj vtedy som to mala nastavené tak, že keď som sa už na niečo dala, musím to dobojovať. Chcela som síce ísť na inú školu, no ani raz mi nenapadlo skončiť a vrátiť sa domov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vnímate to dnes tak, že aj toto nepríjemné obdobie vám niečo dalo?

– Jednoznačne. Aj keď sa trápite a je vám zle, ale v hlave máte nastavené, že na konci tunela je svetlo, tak to dáte a veľmi vás to posilní. Najťažšie momenty života sa stanú inšpiráciou pre druhých. To isté mám teraz v politike. Ľudia si myslia, že som tam len na trapasy a na smiech, ale ja to mám v hlave tak, že keď pracujem, práca sa niekde ukáže. A vidíte, dnes mám za sebou ďalší úspešný zákon.

Čo ste robili po strednej škole?

– Išla som študovať magisterské štúdium do Anglicka na vysokú školu Durham University biznis management, čo bolo pre mňa skvelé, lebo až tam som konečne pochopila, že treba zarábať peniaze a že peniaze sú v živote dôležité. Za školu som však musela pretekať a reprezentovať ju, takže aj tam sa odo mňa očakávali výsledky a bola som opäť pod veľkým tlakom. Po návrate domov som sa venovala marketingu, zarábala som si trénovaním tenisu a dokonca som aj komentovala tenisové zápasy. Nič som neplánovala, vždy som sa postavila k tomu, čo mi prišlo. Veď rovnako to bolo aj s mojím tehotenstvom. Neplánovala som mať dieťa, no keď sa stalo, tak som si povedal super, hoci som nemala ideálny partnerský vzťah ani perfektnú prácu.

Už sa síce blížime k vášmu vstupu do politiky, no v pätnástich ste mali ešte jeden zaujímavý úlet. Bez povolenia rodičov ste sa prihlásili do súťaže Hľadá sa supermodelka, kde ste sa dostali do desiatky. Vaša mamina vám vtedy cez obrazovku odkázala, aby ste s pokorou išli o pár stupňov dole. Kde sa u vás už vtedy bralo to sebavedomie?

– Hmm, dobrá otázka, ale ja si pamätám, že som bola vždy veľmi súťaživá a vždy sa porovnávam s lepšími. V každom jednom smere. Ak sa niečomu venujem, tak si vyberiem niekoho, kto je špička a chcem byť lepšia ako on. Myslím, že sebavedomie je z toho, že potom na sebe vždy veľmi pracujem. Nikomu nezávidím, všetci, čo ma poznajú, vedia, že som veľmi prajná. Nesnažím sa byť dobrá preto, že niekoho podrazím alebo mu ublížim, aby som sa ja dostala ďalej. Musím však uznať, že v období 15 rokov som bola veľmi namyslená. Bola som presvedčená o tom, že krása, úspech a postavenie sú najdôležitejšie. To, že je človek hodnotný aj bez trofejí, som pochopila, až keď som padla na dno. Keď som musela skončiť s tenisom.

Ako ste sa dostali k Igorovi Matovičovi?

– Bola som doma tehotná s veľkým bruchom a na sociálnej sieti som videla, že Igor Matovič zorganizoval pred ministerstvom spravodlivosti protest. Sledovala som to online a všimla som si, že tam nikto nie je, tak som vzala bicykel a s tým brušiskom v horúčave som ho išla podporiť. Počúvala som dvoch budúcich premiérov a v duchu som im veľmi fandila. Po skončení protestu sa pri mne Igor aj s Eduardom Hegerom pristavili a poďakovali mi za podporu. Povedala som im, že som bývalá tenistka, že som študovala v Amerike aj Anglicku, držím im palce, aby sa nevzdávali, a dala som im na seba kontakt. Rozišli sme sa s tým, že ak by niečo potrebovali, rada pomôžem.

A potom vám zavolali, že niečo potrebujú?

– Dva mesiace pred pôrodom a teda aj pred voľbami mi zavolali, aby som išla na kandidátku, no predtým sme už mali nejaké stretnutia so súčasnými členmi OĽaNO. Keď mi zavolali, bola som už rozhodnutá, jediné čo som chcela, aby mi dali nejaké pekné číslo, nech to na bilbordoch dobre vyzerá. Dostala som 44.

Hovoríte, že ste mali 2 mesiace pred pôrodom. Nebáli ste sa, ako budete zvládať dieťa aj politiku?

– Vôbec, práve naopak, vedela som, že byť iba doma na materskej nezvládnem, to by ma nenapĺňalo. A nechcela som voliť ani žiadne polovičné riešenia. Okamžite som chcela byť v systéme. To mám tiež zo športu. Vždy musím niečo robiť, byť súčasťou komunity, nesedieť na zadku.

Nebolo vám ľúto, keď ste od malého odchádzali na celý deň preč?

– Ani trochu. Mala som mamu, ktorá mi pomáhala a pomáha dodnes, čiže som vedela, že syn je v dobrých rukách. Keď bol malý, bol dosť uplakaný, takže som sa aj celkom tešila, že môžem odísť. Viem, že ma teraz zase budú kritizovať všetky mamičky, no vždy som si to zariadila tak, že som pre neho mala dosť času. Každý deň počas obeda v parlamente utekám domov. Nechodím na kávičky ani nakupovať.

Počula som, že počas prestávok chodíte cvičiť do fitka v parlamente…

– Áno, keď je možnosť, vždy si odbehnem... Dám si zopár výpadov, cvikov na ruky, podľa toho ako stíham a ako mi oblečenie dovolí.

Ste mladá žena, dokonca ste boli príležitostnou modelkou, čiže zrejme ste v móde celkom doma. Museli ste vstupom do politiky poriadne prekopať svoj šatník?

– Úplne od základov. A dokonca som zistila, že som sa v minulosti nevedela vôbec dobre obliekať. Netvrdím, že idem teraz úplne vzorom ako pani Mierna alebo pani Brisudová, ktoré dodržiavajú protokol dokonale, no veľmi veľa vecí išlo z môjho šatníka preč. Po stretnutiach so stylistami som musela vyhodiť všetky farby, zmenila som líčenie, farbu nechtov, výšku podpätkov, účes. Dokonca aj šperky, ktoré by ukazovali značku, som vymenila za jemné, nenápadné.

Všetko dokonale premyslené. A mali ste aj predstavu, keď ste išli do politiky, čomu sa budete venovať?

– Vedela som, že to budú športové témy alebo niečo, čo som si sama prežila. Možno aj duševné zdravie. Verila som, že keď budem aktívna, príde mi aj téma, o ktorej som nepremýšľala, a to sa presne stalo. Cyklisti. Som veľmi pyšná na nový zákon o cyklistike, ktorý v parlamente prešiel a ktorého som ja navrhovateľkou. Pre cyklistov, chodcov aj vodičov je veľmi dôležitý. Navonok totiž vyzerá, že všetko fungovalo aj bez neho, ale nefungovalo. Videli sme to na posledných zbytočných úmrtiach.

Zákon, ktorý tu nepochybne chýbal, no z chodníkov majú zmiznúť autá. V Starom Meste napríklad v Bratislave to bude celkom problém.

– Ak si samospráva schváli, že sa tam parkovať môže, tak sa nič nezmení. Bude to na ich rozhodnutí.

Cyklistický zákon je niečo, na čo môžete byť pyšná, no zrejme už menej na trapasy, ktoré sa vám občas podaria. Najznámejšie je zrejme kúpanie v chránenej oblasti. Čo vám to napadlo?

– Po roku som išla konečne na dovolenku s partiou kamarátov, bez malého. Tatry milujem, bola som šťastím bez seba a veľmi som si to užívala. Keď mi navrhli, že sa idú do potoka otužiť, išla som bez zaváhania tiež. V tom potoku sa kúpalo asi päť ľudí, ja som sa len otužila a vyšla von. Hovorila som si, že ľuďom poviem, aké je super dovolenkovať na Slovensku, podporiť cestovný ruch a keď sa otužíte, robíte niečo aj pre svoje zdravie. Vôbec som neriešila, kde som. A čo z toho môže vzniknúť. Keby som chcela vedome urobiť taký mediálny humbug, to sa ani nedá vymyslieť. To proste nenaplánujete. Ale urobila som jednoznačne chybu a postavila som sa k tomu zodpovedne. Rovnako ako všetko, okamžite som však začala riešiť, ako to otočiť na dobrú stranu. Od začiatku som sa začala aktívne zaujímať a chcem sa tomu venovať, prečo TANAP ako jediný park nemá návštevný poriadok. Na jar tam idem a budem pracovať so štátnou ochranou. Ľudia vôbec nevedia čo môžu a čo nie. Rovnakú pokutu by som dostala, keby som sa v Tatrách odfotila pri zbere lesných plodov, a to si málokto uvedomuje.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Neprekáža vám, že vás ľudia vnímajú ako takú hlúpu trapasníčku?

– Mojou veľkou chybou je, že som veľmi milá. Keď ste milá v politike, strácate akoby vážnosť a rešpekt. Všetci vás berú ako takú naivnú hlupaňu. Nebodaj, ak je žena ešte trošku krajšia. To je potom jasné, že sa do politiky musela dostať ináč, ako len vedomosťami. Ale mne to vôbec neprekáža. Tým, že ma ľudia podceňujú, si prechádzam od malička. Či už to bolo v škole alebo neskôr v tenise. Nie je to pre mňa teraz v politike prvýkrát. Pre mňa je dôležité, čo si myslím ja. Čomu verím ja. Ak mi niekto povie, že som hlúpa, poviem si o. k., to je tvoj názor, ja mám na seba iný a dokážem ti to svojimi výsledkami.

Ale uznávate, že to tak pôsobiť môže. Ste emotívny človek?

– Samozrejme, že to tak môže pôsobiť. Na druhej strane je veľa ľudí, ktorí si všímajú aj moju prácu a fandia mi. Myslím, že som dosť emotívny človek.

Myslíte, že sa to dá naučiť krotiť emócie?

– Určite dá, lebo aj ja na tom pracujem a vidím zmeny. Viem, že musím byť viac disciplinovaná a viac si dávať pozor, čo hovorím. Viem, že ako politička, keď niečo poviem, mala by som to mať odobrené z každej strany, a to som zatiaľ nerobila. Stále sa učím. V politike však potrebujete aj čas a skúsenosti.

Zrejme si však veľmi dobre rozumiete so svojím šéfom, u ktorého tiež neplatí dvakrát meraj a raz rež…

– S Igorom to máme naozaj veľmi podobne, ale viete, čo si neviem predstaviť? Že by som dala von niečo, čo nemám odsúhlasené. Tá zodpovednosť voči ľuďom.

Zrejme sa teraz bavíme o 500-eurovej poukážke. Nesúhlasíte s tým, aby sa 500 miliónov dalo dôchodcom za očkovanie? Napokon sa včera v parlamente odhlasovala pomoc 300 eur v hotovosti. (Romana Tabák hlasovala ZA, pozn. red.)

– Ja s tým principiálne nemám problém. Problém mám s tým, že Igor to odkomunikuje skôr, ako sa dohodnú na koaličnej rade a pustí von niečo, čo nie je dohodnuté. Ja chcem, aby ženy mali tisíc eur rodičovský príspevok, lebo si to zaslúžia, no keď viem, že na tom nebude zhoda v koalícii a nemáme na to peniaze v rozpočte, neviem si predstaviť, že by som dala taký status, že toto pre vás chcem. Ale to mám opäť zo športu, že výsledok proste neoklamete. S Igorom som si podobná, lebo je dokonca narodený o 4 dni neskôr ako ja, obaja sme narodení v znamení Býka, ale v tomto je medzi nami rozdiel.

Je vám bližší skôr Igor Matovič alebo Eduard Heger?

– Hmmm, asi mám oboch rovnako rada, pretože obaja malú veľké srdce a chuť robiť niečo pre ľudí. Len v politike to musíte pretaviť aj do nejakých výsledkov. Jedna vec je, že sa rozplývate a máte  empatiu s ľuďmi, no na to sa rýchlo zabudne, keď za vami nie sú výsledky. Byť dobrým človekom v politike nestačí.

Aj vaše výsledky pôsobia občas chaoticky. Na mysli mám hlasovanie, keď ste podporili interrupčný zákon a potom ste sa vyjadrovali na sociálnej sieti, ako s tým nesúhlasíte. Čo je teda pravda?

– Všetko je pravdivé a všetko som urobila správne. Desať poslancov hlasovalo v prvom čítaní za a potom boli proti. Je to normálny proces, že posuniete zákon do druhého čítania. Bola tam jedna neskutočná vec – núdzové bývanie pre matky s deťmi do troch rokov. Prečo by som to nepodporila, počas druhého čítania si to vydiskutujeme. Podmienka však bola lehoty. Nezmenili to, hlasovala som proti. Išla som na protest, kde boli ľudia, ktorým išlo aj o tie lehoty. Vy si naozaj myslíte, že som tak mimo, že by som išla na protest, keby som nevedela, čo robím, a hlavne keď viem, pod akým drobnohľadom médií som? Veď som mohla sedieť doma a hrať sa na skrytú myšku, vedela som, že z toho bude zase cirkus.

V OĽaNO sú dve celkom názorovo odlišné krídla. Jedno skôr konzervatívne, druhé viac liberálne, ktoré je vám bližšie?

– Keď máme klub, vtedy vidím, že som úplne v strede. Na konzervatívcoch sa mi páči  usporiadanosť, poriadok, zachovávanie určitých hodnôt, aby  štát úplne neuletel. Liberáli sa mi zase páčia v názore na životné partnerstvá LGBT. Ak sa v kostole môžu sobášiť iba muž a žena, oni by sa mohli aspoň na úrade. Veď prečo ak jeden z nich náhle zomrie, nemohol by dediť jeho životný partner? V New Yorku som mala možnosť spoznať ľudí z LGBT komunity a sú to úžasní ľudia.

Liberálka ste aj vo vašom vzťahu alebo už ste sa stihli za otca vášho syna vydať?

– Som stále slobodná, ten pravý ešte neprišiel.

Vrátim sa ešte k politike. Spomínali ste, že ak je žena pekná a vzdelaná, veľmi v obľube nie je. Aké máte vzťahy s kolegyňami, držíte pri sebe?

– Je to presne tak isto, ako keď som hrala tenis a chodila po turnajoch. Povrchné, z cieľom, koho dať okolo seba dole. Bojuje každý za seb, a je to normálne. Mám síce zopár žien, s ktorými si rozumiem, napríklad Evku Hudecovú so Sme rodina, ale je tam aj veľa zákerných poslankýň, ktoré si ku mne dovoľujú iba preto, že som mladá. Ony totiž netušia, že to, ako sa ku mne správajú, je pre mňa signál dať ešte viac hlavu hore a bojovať.

Veľkou témou je dnes očkovanie. Mohla podľa vás súčasná vláda urobiť viac, aby boli seniori a rizikové skupiny zaočkovaní?

– Ja si myslím, že vláda urobila pre očkovanie veľmi veľa, a keď raz človek nie je presvedčený o tom, že si chce dať vakcínu pichnúť, tak ho nedonútite.

Vy si myslíte, že starí ľudia, ktorí zažili všetky povinné očkovania, vedia, či si ju chcú alebo nechcú dať?

– Myslím si, že sa o vakcíne rozprávalo od nového roka veľmi veľa a pravdepodobne nenájdete človeka, ktorý by o nej nepočul. K starým ľuďom sa určite dostali relevantné informácie. To, či sa niekto chce, alebo nechce dať zaočkovať, je už však individuálne rozhodnutie. Celá koalícia sme urobili chybu, že namiesto hádok bolo treba viac úsilia venovať komunikácii a presviedčaniu ľudí cez konkrétne kanály. Ak by ste sa ma opýtali, čo by som robila ja ako ministerka, tak by som celú agendu s názvom očkovanie  odovzdala jednému skvelému odborníkovi, ktorý by to riešil nezávisle od politiky a iných vecí v zdravotníctve. Nie je predsa v silách jedného ministra, aby riešil očkovanie a ešte aj ďalšie problémy v rezorte.

Keď sme už pri ministroch zdravotníctva, zdá sa, že Igor Matovič akoby nevedel všetkým odpustiť odchod Marka Krajčího. Bol podľa vás lepším ministrom, ako je pán Lengvarský?

ODPOVEĎ NA TÚTO OTÁZKU NÁJDETE V NAŠEJ GALÉRII. 

Hovoríte o sebe, že ste súťaživá a bojovná. Máte v politike nejaké plány, kde by ste to chceli dotiahnuť?

– V čase, keď som otehotnela, som mala možnosť ísť robiť marketing do tenisovej akadémie Rafaela Nadala na Malorku. Osud to zariadil ináč, a do toho mi prišla politika. Teraz by som na tom už nič nemenila a som presvedčená, že to tak malo byť. Milujem Slovensko a ducha tejto krajiny, nikdy by som nechcela žiť v zahraničí. Keď si to všetko pospájam, myslím, že mám v politike nejaké poslanie a ak budem môcť niečo užitočné ovplyvniť, budem spokojná a poviem si, že to stálo za to. Pre slovenský šport je jednoznačne potrebné ministerstvo športu a cestovného ruchu. Vidíme to aj teraz počas pandémie. Minister školstva sa postavil za školy, povedal, prečo ich nezatvárať a proste si to vydupal. Kto sa postavil za športovcov? Kto sa postavil za cestovný ruch? Nikto. Keď  treba hodnotiť výsledky slovenských športovcov alebo kvalitu slovenských služieb, vtedy sme všetci odborníci. Všetci sme múdri, ako to nefunguje. Z pozície poslankyne som apelovala na konzílium odborníkov o športových opatreniach, avšak nezohľadnili moje pripomienky.

Mierite tým k tomu, že by ste si vedeli predstaviť byť ministerkou športu a cestovného ruchu?

– Som mladá, mám malé dieťa a byť ministrom je veľká obeta na úkor rodiny a voľného času. No o pár rokov, prečo nie?

Mohlo by vás zaujímať:

• Tak TAKTO poslankyňu Romanu Tabák rozhodne NEPOZNÁTE: Rozhovor, ktorý vás úplne ŠOKUJE!

• Romana Tabák LAMENTUJE nad výškou POKUTY za kúpanie v potoku: Tá SUMA je smiešna, odkazujú jej

• Črtá sa NOVÁ spolupráca? Štátna ochrana prírody má pre poslankyňu Tabák PREKVAPIVÚ ponuku!