Rudolf Schuster: Clintonovú som vyliečil drienkovicou

Ako to robíte, že v 75 rokoch tak dobre vyzeráte?
– Je to o životospráve. Sú v tom aj gény. Môj otec mal 97 rokov, keď si zlomil stehennú kosť a po operácii zomrel na embóliu pľúc. Tiež dbal na životosprávu a správne životné zásady. V tom mi bol vzorom. Úprimne poviem, mňa nikto nikdy opitého nevidel. Toľko sa narozprávalo o drienkovici, ale ja som sa tým snažil získať si hostí. Pripiť si s priateľmi či hosťami sa patrí, ale nie opiť.

Drienkovica nebol váš obľúbený nápoj? Vy ste ju nepili?
– Často mi nalievali vodu. Raz sa stalo, že si riaditeľ Východoslovenských železniarní so mnou vymenil pohárik a videl, že mi nalievajú vodu. Občas som si však zo zdvorilosti dal pohárik, dva, ale nikdy som to neprehnal.

Vy nepijete, nefajčíte, aj sa zdravo stravujete?
– Na stravu až tak nedávam pozor, ale snažím sa jesť skôr menej a piť s mierou.

Dáte si aj slaninu?
– Keď mám chuť, tak áno, ale nejedávam ju pravidelne. Najradšej mám ľahké múčne jedlá, napríklad halušky. Manželka veľmi dobre varila sviečkovú na smotane. No napríklad ryby nemám rád. Moja mama, ktorá pracovala ako kuchárka-cukrárka, ich nejedla a v tom duchu vychovala aj mňa. Z morských vecí nejem nič.

Vráťme sa ešte k drienkovici, prečo ste si ju vybrali?
– Spomínam si, že sme chodili zbierať drienky ako deti. Bola to taká rarita. Drienkovicu pálili na Gemeri. Počas jednej návštevy mi ju ponúkli a odvtedy som ju ako predseda krajského národného výboru začal ponúkať funkcionárom. V tom čase to tak fungovalo, keď ste chceli, aby vám niečo prihrali navyše. Potom som s drienkovicou pokračoval neskôr, keď som bol primátorom aj prezidentom.

A z drienkovice vznikla šusterovka?
– Cudzinci mali problémy s výslovnosťou, tak mi poľský prezident Alexander Kwasniewski raz povedal, že dávaš to ty, tak to budeme volať šusterovka.

Komu chutila najviac?
– Raz sa stalo, že manželka amerického prezidenta Clintonová prišla z Poľska nachladnutá tak, že nevedela prehovoriť. Rozkašľala sa. Kašľala čoraz viac, až to bolo trápne. Tak mi napadlo, že to risknem, že jej ponúknem drienkovicu. Čašník priniesol poháriky, ale jej poradcovia povedali, že „No alkohol“. Tak som povedal, že to nie je alkohol, že chcem pomôcť a že to je moja medicína. Opýtala sa ma, koľko to má percent. Tak som jej povedal, že klasický alkohol má 40 a drienkovica 52 až 54. Nakoniec to vypila, dvakrát sa zhlboka nadýchla, ožila a zlepšila sa jej nálada a už nezakašľala. Večer mi zatelefonovala, že ďakuje za liek a či by som jej nedal ešte aj tri litre pre manžela. Vtedy som osmutnel, lebo pravej drienkovice nie je veľa. S ťažkým srdcom som ju dal. Ale neskôr sa ozvali a ďakovali. Podpísala sa, aj prezident Clinton.

A nemrzí vás, že sa nezachoval nejaký zvyk, ktorý ste začali?
– Je škoda, že sa nepokračovalo v sadení stromov v prezidentskej záhrade. Ja som sa tam často po práci chodil prechádzať a videl som skupinky turistov, ako sa chodili fotiť k stromu, kde bola tabuľka s menom ich prezidenta. Je mi ľúto tej tradície, ale každý prezident si zvolí svoje.

Ste známy svojím cestovaním. Naposledy ste boli v Grónsku. Prečo práve táto krajina?
– Vzniklo to počas mojich ciest do USA. Keď sme cestovali do Ameriky, museli sme na Islande pristávať s Tupolevom kvôli tankovaniu paliva. Keď som videl takú lávovú krajinu okolo letiska, tak som si povedal, že tu by som nechcel žiť. Potom som si prečítal knihu, ktorú mi daroval honorárny konzul a zistil som, že sú tam krásne vodopády, ľadovce, sopky a gejzíry, čo ma fascinovalo. Vtedy som si povedal, že túto krajinu musím raz navštíviť.

Počas tankovania na Islande ste čakali na letisku?
– Honorárny konzul nás pozýval do Modrej lagúny blízko letiska. Je tam geotermálna voda. Niektorí to využili a išli sa okúpať. Ja som to však odmietol, nechcel som, aby na mňa ostatní čakali na letisku.

Ktorí slovenskí členovia vlády tam chodili?
– Predseda vlády a predseda parlamentu. Boli pozvaní, išli. Ja som tam nikdy nebol, až keď som dokončoval knihu, tak pred odletom som priateľa poprosil urobiť fotografiu do mojej knihy.

Aká je teda Grónsko krajina?
– Má iba 58-tisíc obyvateľov a až 85 percent rozlohy tvorí ľad. Bol som na západnom pobreží, východná časť je nehostinná. Lode sa tam dostanú len niekedy v auguste. Napríklad Titanic narazil do ľadovca zo západného Grónska. My sme tam leteli lietadlom z Kodane. Potom sme sa nalodili a pokračovali na sever k trvalo zamrznutému moru. Fascinujúce sú obrovské ľadovce, keď sa lámu, vydávajú zvuk, ako keby ste počuli hrmenie či dunenie. Sú staré niekoľko tisíc rokov a v sebe ukrývajú vzduchové bubliny. Mnoho ľudí, najmä snobi, túžia vypiť whisky s ľadom z ľadovca, ktorý ešte v pohári praská. Napríklad aj Titanic potopil ľadovec zo západného Grónska.

Ako dlho ste sa pripravovali na túto cestu?
– Pol roka.

Už nie ste najmladší, neriskujete príliš?
– Nerád hazardujem, aj keď ma niektorí radi opisujú ako dobrodruha. Keď som filmoval medvede, aj mne sa roztriasla ruka. Radím sa však na cestách aj s domorodcami. Aj teraz v Grónsku som išiel k pobrežiu, kde pri mne padali do vody popraskané ľadovce. Z toho vznikali veľké vlny a domáci na to upozorňovali, že keď sa veľký ľadovec, ktorý bol za mnou, v mori otočí, tak ma zaleje vlna. Už som o tom predtým čítal, že sa bežne stávalo, že takto potopili ľadovce aj člny a lode, len tým, že zmenili ťažisko alebo praskli.

Aká tam bola teplota?
– Zvolil som si termín, keď už tam neboli komáre. V mokrých častiach, kde je sladká voda, sú ich tam húfy. Napríklad na Aljaške som bez sieťky ani nemohol fotografovať. V Grónsku bolo tak šesť až osem nad nulou. V zime som tam nechcel ísť, lebo na severe môže teplota klesnúť až na mínus 70 stupňov. Obyvatelia v zime cestujú psími záprahmi. Pomenovanie huski je mylné. To je totiž iba jeden druh a domáci tvrdia, že im je jedno, akú má pes rasu. Hlavné je, akú má výdrž. V lete som ich videl, sú lenivé a len tak vylihujú. A keď začnú zavýjať, lebo nevedia štekať, tak to je poriadny koncert.

Vedeli ste pri tom zaspať?
– Mne sa to páčilo. Troška som ich provokoval, keď som pri nich prechádzal, začal som ich napodobňovať, ibaže sa na mňa pozreli, akoby sa na mne smiali. Neskôr sa mi podarilo zavýjanie nafilmovať.

Aký dojem na vás urobili Eskimáci?
– Domáci nemajú radi, keď ich tak volajú. Lebo Eskimák v preklade znamená pojedač surového mäsa. To potom aj my sme takí poloviční Eskimáci. Dnes sa nazývajú Hinuiti. Dá sa povedať, že sú to jednoduchí ľudia a pokazili ich bieli. Teraz u nich prevláda kult čiernej kávy. Za rok má 58-tisíc ľudí v Grónsku väčšiu spotrebu ako 5,7- miliónové Dánsko. Predtým mali problém s alkoholom. Preto ho zakázali a nedá sa kúpiť. Aj v podmiekach našej výpravy bolo, že nemôžem mať so sebou žiadny alkohol.

Sú aj pekné Eskimáčky?
– Teraz ste ma zaskočili. Myslím si, že aj medzi Eskimáčkami sa nájdu pekné ženy, ale ja som videl radšej tie staršie. Tie majú lepšie tváre na fotenie ako mladé. Tam ešte nevidíte žiadnu životnú skúsenosť.

Čo ste boli ochotný dať za dobrý záber?
– Bol som v dedine pri jednom stretnutí a prihovoril som sa jednému domácemu, čo vyzeral inteligentnejšie a vedel po anglicky, že si chcem urobiť fotku niekoho v kroji. Ponúkol som, že zaplatím. Tak vybrali staršiu paniu aj s dcérou, ktorá však už bola miešaná, lebo mala blonďavé vlasy. Za fotku som im dal dvadsať eur.

Bývajú Eskimáci v iglu?
– Nie, to už sú teraz pekné, drevené, montované domčeky. Iglu si dočasne stavajú, keď idú na lov.

Vy ste kde bývali?
– Na lodi a vždy sme vyrážali na pevninu motorovými člnmi. Taká expedícia môže byť dosť nákladná. – Otázka je, čo je to veľa. Boli sme dvaja v kajute s Islanďanom. Svoje cesty si hradím z našetrených peňazí. Jedna expedícia vyjde na 200-tisíc korún. Vaše deti vás podporujú v cestovaní? – Áno, hovoria, že kým môžeš, tak choď.

Ochrankári s vami nechodia?
– Ja ich neberiem. Podpíšem reverz. Ani by som ich nechcel mať so sebou, lebo by mi nedovolili robiť, čo chcem.

Stali sa nejaké kuriózne zážitky pri nakrúcaní?
– Párkrát sa mi stalo, keď som ležal na zemi a nakrúcal, že mi ruky podávali na pomoc a pýtali sa, čo mi je. Iba som čakal, že mi odídu zo záberu. Zrejme si mysleli, že chudák melie z posledného. Tak som sa len usmial a povedal, som v poriadku, môžete ísť ďalej.

Ako chcete návštevu Grónska spracovať?
– Vydám knihu a pracujem aj na dokumentárnom filme.

Zažili ste niečo nebezpečné na týchto cestách?
– Na Aljaške prišla medvedica s tromi dvojročnými mláďatami. My sme sedeli v tráve. Prišla medzi nás a ľahla si meter odo mňa. Vtedy sa mi ruky triasli.

V Grónsku sa tiež odohralo niečo nebezpečné?
– Tam som nemal také problémy, okrem praskajúcich ľadovcov pri pobreží.

Kam ešte plánujete vyraziť?
– Mám pripravený podrobný rozpis cesty do severnej Kanady. O tom už dávno snívam. Od Pacifiku po Atlantik. A ešte mám v talóne aj Špicbergy a mám pozvánku z Kamčatky.

A zo všetkých ciest bol moment, keď ste si hovorili, že je po vás?
– V Brazílii som vyliezol na jeden tridsaťmetrový vodojem a nevedel som zísť dole. Ani neviem, ako sa mi to potom podarilo. Až potom sa mi roztriasli nohy.

Nemyslíte si, že nielen mačky majú sedem životov, ale aj vy?
– V Innsbrucku som si dal vystaviť druhý rodný list. Ako viete, tam mi zachránili život. Prežil som svoju smrť.

V tom čase ste nedôverovali slovenským lekárom. Chodíte teraz k našim lekárom?
– To nie je pravda. Nedôveroval som iba niektorým lekárom, ale aj tým som už odpustil. Moja manželka pracovala celý život v zdravotníctve a dcéra je tiež lekárka. Chcel som od lekárov, ktorí pochybili, iba ospravedlnenie, nič viac. Preto došlo nakoniec k mimosúdnej dohode.

Chystáte sa vydať knihu o vašom pôsobení v politike?
– Moje memoáre vyjdú tento rok. Práve som v predchádzajúcich dňoch dopísal záver.

Môžu sa niektorí politici báť, čo v nej bude?
– Napíšem vždy pravdu, či sa to niekomu páči alebo nie.

Nebude Mikuláš Dzurinda smutný, keď si prečíta vaše memoáre?
– Neviem, ja som mu odpustil a dúfam, že on odpustil mne. Určite kvôli tomu nezmením obsah mojich spomienok.

Koho si najviac vážite z politiky?
– Každého z nich som si v určitej etape vážil. Aj Vladimír Mečiar má svoje zásluhy. Dzurinda mal tiež dobrý štart, potom išiel do niektorých negatív. Aj ja som robil chyby. Myslím si, že niektoré veci hlavne pri privatizácii sa nemuseli udiať.

Spomenuli ste Mikiho. Aké prezývky ste mali vy, okrem prezývky Rudi?
– V Košiciach, keď som bol primátor, tak ma volali Esesák. Diktátor.

Čo hovoríte na krízu? Robili by ste niečo inak?
– Podľa mňa by sa malo oveľa viac spolupracovať medzi koalíciou a opozíciou. Tam, kde je spoločný záujem, sa treba spojiť. Keď sme vstupovali do NATO alebo EÚ, tak sme sa spolu museli dohodnúť. Potom je to oveľa ľahšie. Malo by sa z toho politického boja upustiť.

Čo hovoríte na posledné kauzy, ktoré sa týkajú predovšetkým jednej strany?
– Toto nie je dobré. Takáto častá obmena ministrov navonok vrhá zlé svetlo na Slovensko. To by sa nemalo stávať.

Ešte spievate?
– Nie, už som dospieval. To bola skôr zábava pre Košičanov, keď som bol primátorom.

Vlani ste prišli o manželku. Je ťažké žiť bez nej?
– Doma v spálni spím s televízorom. Pravidelne som na cintoríne, bol to pre mňa veľký šok. Nebol som na to pripravený, bolo to zo dňa na deň.

Nebývate asi veľa doma?
– Nie. Toto je najväčšia rana. Vždy, keď som odniekiaľ prišiel, manželka bola prvá osoba, ktorej som ukázal, čo som nakrútil a nafotil. Teraz deti majú svoje starosti a nemôžu sa mi tak venovať.

Čo vám najviac chýba?
– Hlavne duševná opora, istota domova. Ten domov už nebude nikdy taký, aký bol, kým tam bola manželka. Ona držala rodinu pokope.

Hovorili ste, že jej odchod bol veľmi rýchly.
– Deň predtým sme presádzali rododendron. Nič jej nebolo, ešte mňa chcela šetriť, že sa nemám presiliť. Večer sa necítila dobre, že ju bolí chrbát. Chcel som ísť na pohotovosť, lebo som sa obával, ale manželka nesúhlasila. Povedala, že keď sa jej to nezlepší, pôjde ráno. Ráno sme išli do kardiocentra, urobili jej vyšetrenia, ale nič nenašli a pustili nás domov. Potom syn volal, že niečo našli v krvi a že sa máme vrátiť. Potom našli dve zúžené cievy. Tak jej dávali stendy. Po operačnom zákroku som sa tešil, že je všetko dobre. Priniesol som vázu, kyticu a sestry mi hovorili, že jej tečie krv zo sondy, lebo hýbe nohou. Volal som večer, ale už mi nechceli dať informácie, lebo ju zobrali na operačku. Praskla jej aorta. Čakal som pred operačkou do pol druhej v noci, keď mi prišli oznámiť, že ju nevedeli zachrániť. Bola to pre mňa najhoršia správa v živote.

Teraz si musíte zabezpečovať všetko sám?
– Dcéra a syn mi pomáhajú, ako vedia. Spoločne riešime všetky domáce veci, ale už to nie je ono, ani nikdy nebude.

Vnukov máte?
– Mám dve vnučky. Obidve študujú a nemajú veľa času. Jedna je tu v Bratislave a druhá išla študovať na jeden rok do Spojených štátov.