Rudolf Podoba: Do bane sa rád vrátim

Handlová je typické banícke mesto. Ale bolo to tak vždy?
– Naše mesto vzniklo 8. marca 1376 dekrétom kráľa Ľudovíta I. Veľkého ako pastierska a poľnohospodárska osada. O baníctvo sa zaslúžil gróf Ján Pálffy, ktorý si koncom 18. storočia zabezpečil ťažobné (či kutacie) právo v Handlovej a okolí. V roku 1909 je v Handlovej 2 000 obyvateľov a 150 domov. S rozvojom baníctva a investíciami sa však poľnohospodárska osada mení na priemyselné mestečko. V roku 1920 žilo v Handlovej už 9 000 ľudí a bola najpriemyselnejším mestečkom na Slovensku! V roku 1960 dostala štatút mesta.

Bolo baníctvo v Handlovej vždy vychyteným povolaním?
– Nie. V roku 1920 bolo v mestečku 4 000 starousadlíkov a 5 000 nových banských robotníkov, ale mestskí radní im aj tak nechceli priznať domovské právo. Vraj banská spoločnosť za 40 rokov skončí a mestečku ostanú na krku starci, mrzáci a vdovy so sirotami.

V socializme sa však postavenie baníkov zmenilo...
– Baníctvo sa stalo výkladnou skriňou socializmu. Malo všetky sociálne výhody, investície, sociálne zabezpečenie a bytovú výstavbu. Štát prednostne zásoboval obchody v Handlovej. Lenže i pondelková veľká tragédia dokazuje, že baníctvo je nebezpečné a právom si zaslúži pozornosť každej vládnucej vrstvy.

Kedysi sa hovorilo: Ja som baník, kto je viac!
– Tento slogan vyplynul zo sociálnych výhod, ktoré baníkom všetci závideli. V roku 1984 mali najvyšší priemerný plat v priemysle – 4 050 Kčs. Bolo to práve v Bani Handlová. Pre zaujímavosť – nástupný plat vysokoškoláka bol vtedy 1 400 Kčs. Niektoré manželky baníkov ani nemuseli pracovať.

V 90. rokoch minulého storočia však štát zavrel aj Baňu Handlová.
– Nie tak celkom. Federálna vláda prijala v roku 1990 útlmový program, baníci odchádzali do dôchodku v 50. roku života. V slovenských baniach sa znižovali stavy a neefektívne prevádzky. Takto dočasne zastavili Východnú šachtu Bane Handlová i 7. ťažobný úsek v Bani Cígeľ. V roku 1995, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sa štátny podnik v Handlovej zmenil na akciovú zamestnaneckú spoločnosť. Tá investovala do budúcnosti a oživila ťažbu v Handlovej i v Bani Cígeľ. Napriek tomu sa banská produkcia poriadne znížila: Slovenské uhoľné bane zamestnávali pred rokom 1990 asi 12 000 ľudí. Nástupnícka spoločnosť, Hornonitrianske bane, ich má dnes 4 200. V Bani Handlová pracovalo 4 600 ľudí, dnes je ich 500.

Potrebuje baníctvo štátnu podporu?
– Hlbinné dobývanie nie je ekonomicky výhodné. Bez štátnych dotácií to nejde. Táto vláda pomohla baníctvu rozumnými investíciami, ktoré garantovali zamestnanosť a energetickú stabilitu štátu. Chytali sme druhý dych...

Ničivý výbuch však zabil dvadsať baníkov...
– Je to obrovská, neskutočná tragédia, ktorú si ako banský inžinier neviem vysvetliť a špekulovať o nej nechcem. Čakáme, až budú priestory bane prístupné a odborné komisie posúdia, čo sa vlastne stalo. Nešťastie ma trápi z ľudského i odborného hľadiska. Je však pravda, že bezpečnostné predpisy sa v bani vždy písali krvou. Nikto učený z neba nespadol a príroda je častokrát mocnejšia. Verím, že aj z tejto tragickej udalosti vyplynie určité ponaučenie, možno aj sprísnenie bezpečnostných predpisov.

Dalo sa tomuto nešťastiu predísť?
– Dalo sa predísť pádu boeingu do oceánu? Po boji je každý generál. Po čase budeme poznať príčiny tragédie, budeme vedieť, čo bolo treba urobiť.

Čo sa bude diať v Bani Handlová?
– Ťažko je mi teraz zaujať stanovisko. Veľmi sa ma dotýka osud mojich nebohých kamarátov a ich rodín. Najprv sa s nimi dôstojne rozlúčme a potom nech nám nezávislé komisie povedia, aká bola príčina výbuchu. Ak niekto trestuhodne pochybil, potrestajme ho. Ak treba nové bezpečnostné normy, urobme ich – v prospech chlapcov, ktorí ďalej pracujú v podzemí.

Je však medzi nimi stále menej mladých.
– Kedysi nastúpili do učilišťa 15-roční mladíci, ktorí o tri roky skončili školu s baníckou praxou a hneď fárali. V rokoch 1990 – 1991 však zákon zakázal prácu pod zemou ľuďom do 21 rokov. Takže chlapci skončili banícke učilište v osemnástich, ale museli tri roky čakať na prácu v bani. Nečudo, že odišli inam. Tak sme stratili banícky dorast. Ani záujem o baníctvo nie je taký ako kedysi.

Za vašich mladých čias to bolo iné?
– Ja s bratom sme štvrtá banícka generácia v rodine. Do bane som šiel v osemnástich. Brat je tam stále, ja som dočasne primátor, ale verím, že sa do bane vrátim. A vrátim sa rád. Ja som si baníctvo vybral ako povolanie na celý život a prepadol som mu. Ako malý som s otvorenými ústami počúval otca, starého otca a strýkov, ako so zanietením rozprávali o bani. Predstavoval som si obrovské kráľovstvo, kde žijú permoníci a chlapi tam v pote robia záslužnú robotu. Pozerali sme na tvrdé ruky otcov, plné mozoľov, mali sme pred nimi rešpekt a bázeň. Zlomilo nás to a nasledovali sme osudy predkov.

Hádam to v baníctve nebolo iba o pote a drine! Bol čas aj na žartíky?
– To by ste sa čudovali! Každá baňa mala svoju postavičku a humorné príbehy. Rozprávali sa úžasné zážitky. Huncútstva a žartíky boli na dennom poriadku, baníci si radi vystrelili jeden z druhého. Kedysi bolo v baniach družnejšie a ľudskejšie. Súdržnosť bola neskutočná, kamarát by šiel za kamaráta aj do ohňa. Veď jeden môže priviesť do nešťastia celý kolektív. Treba rešpektovať zásady, treba sebakontrolu. Tá súdržnosť pretrvala, aj keď to nie je také mohutné. Ale verím, že hrdosť na banícke tradície prežije.

Sú aj vo vašej rodine pokračovatelia baníckej tradície?
– Mám dve dcéry, takže nie. Pokračovateľa nemá ani brat. Ale keďže v Bani Handlová sa bude ťažiť maximálne 20 rokov, nástupcovia ani nie sú podstatní. Sme však hrdí, že naša baňa doteraz vydala 80 miliónov ton uhlia.

Už teraz sa tu ťažko zháňa práca. Čo bude potom, keď skončí aj baňa?
– Povinnosťou štátu a samosprávy je nastaviť región inak. V spolupráci s vládou chceme dobudovať infraštruktúru a vytvoriť podmienky pre zahraničných investorov. Aby ľudia plynulo prechádzali do iných profesií, nie aby nárazovo prišli o prácu. Treba, aby každá vláda so všetkou vážnosťou nadviazala na dlhodobú koncepciu, pretože presun ľudí do iných odvetví nie je otázkou roka.