ROZHOVOR Zuzana Mistríková šokovala odpoveďou. Aká bola jej reakcia na kandidatúru manžela?

- S manželom pôsobite veľmi harmonicky. Niekde som čítala, že vo vašom prípade išlo o lásku na prvý pohľad. Vedeli ste od začiatku, že je ten pravý?

Áno, bolo to na prvý pohľad. Obaja sme chemici, a tak asi zafungovala osobná chémia. Presne si pamätám, ako sa na mňa prvýkrát pozrel. Keď som nastupovala na vysokú školu, bola vtedy tradícia, že každý vysokoškolák musel pred nástupom do školy absolvovať letnú brigádu, ktorú mu vybrala škola. A ja som dostala lístok, že sa mám hlásiť u pána Mistríka. Prišla som do Sládkovičova v auguste 87 a pýtala som sa jedného pána na chodbe, či pozná pána Mistríka a ten pán sa usmial, že áno, poďte ďalej. Ten pán bol môj manžel a odvtedy sme spolu.

- Sprevádzali ste ho aj počas práce v USA. Čo tam mal vtedy na starosti? Vy ste sa venovali domácnosti?

Po skončení doktorátu na Viedenskej univerzite dostal ponuku na postdoktorandskú stáž do USA. Pracoval tam ako vedec v Národnom inštitúte pre štandardy a technológie, niečo podobné ako naša SAV. A ja som prvý rok čakala na pracovné povolenie, intenzívne som sa učila angličtinu, potom som ho získala a začala som pracovať na tom istom inštitúte, na tom istom oddelení. Pomáhala som vytvárať databázu chemických zlúčenín. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé. Šlo o prvú skutočnú prácu po vysokej škole a bola to práca, v ktorej som videla zmysel.

- V čom je rozdiel medzi životom v Amerike a na Slovensku?

Boli sme mladí, zobrali sme sa pred príchodom do Ameriky. Ešte sme nemali deti, čiže bolo to pre nás také malé dobrodružstvo. Všetko sme brali s ľahkosťou, boli sme zodpovední len sami za seba. Mne sa nikdy nesnívalo, že by som šla do Ameriky, nikdy som si to nevedela predstaviť. Pamätám si na cestu z letiska, keď sme prichádzali, čakala som, že všade budú mrakodrapy a neboli. To bol prvý postreh. Žili sme pri Washingtone, D. C., to je také európske mesto, mrakodrapy tam nie sú. Tie som videla až v New Yorku. To, čo sa mi viaže k Amerike, je pocit, že ste odkázaní sami na seba. Dostanete príležitosť, ale potom sa už musí obracať každý sám. Nám to vyhovovalo, mohli sme sa naplno venovať tomu, na čo sme tam prišli. Amerika mi pripadala slobodná, napríklad už len cestovaním.

- Po príchode na Slovensko sa vám narodili dvojičky. Teraz sú, povedzme, v pubertálnom veku, majú 16 rokov. Neboja sa po oznámení kandidatúry tlaku médií?

Deti sa rozhodli, že nebudú s nami verejne vystupovať. Nechcú to, aj keď ich to dianie okolo volieb baví a doma o tom všetci intenzívne diskutujeme. Politiku majú perfektne zmapovanú a stali sa takými nepísanými Robertovými poradcami. Keď ich naložím poobede zo školy do auta, nemusím ani čítať noviny, všetko mi zreferujú. Ale tým, že sa nikde neukazujú, necítia až taký tlak. Hovoríme im, aby to veľmi neprežívali, treba to brať s pokorou. Čoskoro ich čakajú vlastné dôležité časy, rozhodujú sa, kam pôjdu študovať. Jeden zo synov si ide dokonca založiť počítačový startup, druhý si vybavuje zahraničnú stáž, baví ho dizajn áut. Čiže práce majú dosť, do toho ešte aj športujú a muzicírujú.

- Ako dlho ste doma rozoberali kandidatúru vášho manžela? Radili sme mu napríklad s výberom fotiek na bilbordy?

Bolo to veľmi rýchle. Mne to manžel oznámil pri večeri, z čista jasna. Zostala som dosť zaskočená, pozrela som sa naňho a opýtala sa, či to myslí naozaj vážne, či si náhodou nerobí žarty. Lebo som bola v tom, že u nás politika už skončila. Potom som sa naňho pozrela s tým ,no čo ti budem brániť? Si dospelý, máš skúsenosti, keď cítiš, že na to máš, tak poďme do toho´.” Už niekoľkokrát ma nahovoril na všelijaké dobrodružstvá a zakaždým to bol pre nás vzrušujúci príbeh. Vždy nás to niekam posunulo a stmelilo. Aj keď občas prišli aj negatívne veci.

- Keď ste to už spomenuli, čo vám pomáha vyrovnať sa s negativitou?

Máme dobrý okruh priateľov, máme dobré vzťahy aj so súrodencami, rodičmi, čiže sme taká banda dobrých ľudí. S nimi otvorene debatujeme, máme rôzne názory a je to pre nás aj sonda do duší našich ľudí. Rada sa stretávam s ľuďmi, rada sa rozprávam... možno aj preto, že som robila v rádiu. Mám rada spoločenský život, som skrátka extrovert. Manžel má zase rád po náročnom dni pokoj, to vyplýva z jeho intenzívnej práce. Veľa číta, premýšľa a aj on sa pracovne stretáva s mnohými ľuďmi, chodí na konferencie, no večer ho musím do spoločnosti ťahať. Pre mňa je život medzi ľuďmi pasia

- V čom sa ešte líšite?

Viac organizujem rodinné aktivity. Tým, že máme deti, sa to aj žiada. Všetko musím mať vopred naplánované a on zasa robí veci na poslednú chvíľu. Vždy mu to nejako vychádza, ale ja to nemám rada. Stále mu hovorím, že všetko stíha len vďaka mojej podpore. Ale veľmi dobre sa dopĺňame. Sme spolu 32 rokov, teraz v marci budeme mať 24 rokov od svadby. Poznáme sa veľmi dobre, už z výrazu jeho tváre viem, čo si myslí. Nevieme si bez seba predstaviť život.

- Kto „nosí u vás doma nohavice“? 

Manžel. Má na všetko riešenie a jasný názor. Tým, že je veľmi zručný, dokáže opraviť elektrinu, vodu, má doma dielňu. Keby mal viac času, tak by kadečo spravil. Doma má rozostavené modely vrtuľníkov a lietadiel. Keď sa niečo pokazí, niektorí muži nie sú schopní to opraviť. Jeho to naučil starý otec na Donovaloch. Bol elektrikár a zámočník, opravoval tam všetky vleky. Robert tam chodil na víkendy a starý otec ho to učil. Aj preto má domáce veci pod palcom on, a hoci nevarí, ale každý rok nakladá kyslú kapustu.

- Doma teda varievate vy, máte nejaký obľúbený recept?

Údajne robím dobré bryndzové halušky, ktoré máme doma takmer každú nedeľu. Moje deti si to stále želajú, a potom aj jedlá z kyslej kapusty. Kapustnicu máme takmer stále navarenú, chutí nám to.

- Varili ste slovenské jedlá, keď ste prišli do Ameriky?

Priznám sa, že keď som tam prišla, nevedela som veľmi variť. Ale mám doteraz odložené ešte všetky listy s receptami od mojej mamy, Robovej mamy, jeho babky, a keď človek musí, tak sa to naučí. Potom ma to začalo aj baviť. Dokonca som začala pozerať programy o varení, učila som sa popritom aj angličtinu. V televízii im to išlo s takou ľahkosťou, že som si povedala, že to dokážem aj ja. Teraz som už v takom veku, že si vymieňam recepty.

- Prezraďte nám naňho nejaký trapas.

Robert s obľubou ťahá so sebou veľký zväzok kľúčov, ktorý však nechce vždy nosiť vo vrecku. Raz sme leteli zo zahraničia domov a on si ho dal do kufra. Lenže keď sme prileteli v sobotu večer do Viedne, kufre neprišli. Čiže kľúče od auta, od domu, tieto najdôležitejšie veci boli v kufri, ktorý sme nemali. A my o desiatej večer na letisku s dvomi malými deťmi. Kufor nám došiel o dva dni neskôr.

- Na čom sa dokážete pohádať?

Máme veľmi harmonický vzťah. No niekedy asi preto, že robí veci na poslednú chvíľu. Vtedy, keď už príde minúta, že máme odísť, zrazu ešte toto musí vybaviť, túto vec zbaliť alebo takýto email napísať, on má skrátka stále kopu času. To ma hnevá a vieme sa pri tom pochytiť.

- Aké sú jeho silné a slabé stránky podľa vás?

Zo silných je to jeho prirodzené líderstvo. Skutočne k nemu s rešpektom vzhliadajú aj v rodine, aj v práci. Keď sa chcú poradiť, prídu za ním. Vo firme je veľmi náročný na ľudí, prísny, ale spravodlivý. Ale jednou z jeho najsilnejších stránok je, že vie veci dotiahnuť do konca. On keď sa do niečoho pustí, tak to len tak nenechá. Veď to vidno aj na jeho kampani, on si ide za svojím, nedá sa odradiť neprajníkmi. Tou slabou stránkou je už spomenuté robenie vecí na poslednú chvíľu a sem-tam na niečo zabudne. Ale to je aj tým, že má toho veľa.

-Cítili by ste sa pohodlne v role prvej dámy? Premýšľali ste nad tým, aké projekty by ste chceli viesť? 

Ako som spomínala, nestránim sa spoločenského života a myslím si, že by ma to bavilo a vedela by som sa vžiť do tejto roly. Rozhodne by som po boku manžela rada reprezentovala Slovensko, ale venovala by som sa aj charite, s ktorou mám skúsenosti. Volalo sa to Smiling hospitals, po slovensky usmievavá nemocnica. Vtedy som mala z môjho pôsobenia v rádiu veľa kontaktov na umelcov, tak som pomáhala organizovať program pre hospitalizované deti a priniesť im do nemocnice aspoň trošku zábavy, ale aj pomôcky pre ležiace deti. Počas niekoľkých rokov sme zháňali peniaze a spolupracovali sme so školou v nemocnici na Kramároch. Raz za týždeň sme robili veľký program, kam prišli deti, ktoré mohli chodiť. Musím povedať, že skladám klobúk pred umelcami, ktorí to prišli robiť zadarmo. Boli to Peter Cmorik, Juraj Benčík a ďalší.

- Ktorá z minulých alebo zo súčasných prvých dám sa vám páči? Prácou, prezentáciou…

Priznám sa, že z okolitých štátov o prvých dámach veľa neviem. Samozrejme, keď bol prezidentom Václav Havel, jeho prvá manželka, potom aj druhá boli veľmi aktívne, doteraz sa vlastne pani Dagmar Havlová angažuje v charite. Potom z amerických napríklad Nancy Reaganová, ale asi najviac sa mi páčila Raisa Gorbačovová pre jej ľudskosť a eleganciu.

- Zmenil sa vám život odvtedy, keď váš manžel kandiduje?
Určite máme menej času a viac stresu, oveľa viac diskutujeme o iných ako rodinných veciach, ale musím povedať, že nás to ako rodinu neuveriteľne stmelilo. V týchto vypätých časoch pochopíte, aká dôležitá je tradičná rodina.