ROZHOVOR Otvorená spoveď partnera Zuzany Čaputovej: PRAVDA o tom, ako sa mu zmenil život!

Ako ovplyvnila kampaň a následné víťazstvo váš život?

Hľadať odpoveď na túto otázku, je zatiaľ predčasné. To hlavné ešte príde. Samozrejme, veľmi sa zvýšila komunikácia všetkými možnými aj nemožnými cestami.

Boli sme so Zuzkou v Prahe na koncerte Boba Dylana a asi v polovici si o mňa oprela hlavu. Uvedomil som si vtedy, že to najdôležitejšie sa nezmenilo.

Vďaka Zuzane Čaputovej ste sa stali známou osobou. Má to vplyv na vašu profesiu? Volajú vám ľudia častejšie?

Hej. Napríklad mi písala Slovenská pošta, že chcú použiť moju fotku na poštovú známku. To by sa inak asi nestalo. (smiech)

Zvýšil sa záujem o moje fotografie a celkovo mám pocit, že na mnohých dverách ide kľučka ľahšie. Dôležité je zostať nohami na zemi a rozoznať mieru toho pravého, úprimného záujmu.

Ste jazzový kontrabasista. Kde vás môžu ľudia vidieť hrať?

Na slovenskej jazzovej scéne momentálne málokto funguje ako stála kapala. Hráme spolu všetci a nikto. Názov kapely často vzniká až keď je treba niečo napísať na plagát. Fungujem v mnohých zoskupeniach. Momentálne sa asi najviac teším na hranie s Pavlom Bodnárom a Mariánom Ševčíkom.

Ako bluesového basgitaristu sa ma momentálne dá vidieť viac. Napríklad s kapelou St. James Blues Distillery alebo ako duo s Jánom Dubanom. Termíny budú určite na sociálnej sieti.

Máte syna. Ako vníma vašu momentálnu úlohu prvého priateľa prezidentky?

Je to už veľký chlap. Na jednej strane sa trocha bojí o svoje súkromie a na druhej cítim, že je na Zuzku veľmi hrdý. Mám veľmi rád chvíle, keď sú spolu. Vyrastal väčšinu života len so mnou a to je potom pre takého otca ako pohladenie duše.

Venovali ste sa aj riadeniu reklamnej agentúry. Radili ste svojej partnerke v kampani alebo ste to nechali na ňu a jej tím?

Až na asi trojročnú prechodnú dobu nejde o riadenie. Nerobím vo fullservisovej reklamke, ale v takej, čo sa špecializuje na reklamné predmety. Snažil som sa pomáhať, ako som vedel. Na druhej strane som veľmi obdivoval a rešpektoval prácu jej tímu. Najmä to, ako dokázali pochopiť a rešpektovať Zuzanu, ako jej len otvárali dvere, do ktorých sama mierila. V istej chvíli som pochopil, že menej je viac a každú pripomienku som veľmi prísne zvažoval. O tejto komunikácii neskôr už Zuzka vôbec nevedela.

Koho zo slovenských umelcov máte najradšej a s kým rád spolupracujete?

To by som niekoho určite urazil, preto spomeniem len svoju „sestru“ Sisu Michalidesovú. Je to mimoriadna autorka a ja som veľmi hrdý, že sa v menšej alebo väčšej miere motám pri takmer všetkých jej projektoch. Vieme sa pohádať, ale zároveň sa na seba až takmer okultne naladiť.

Možno ešte predsa spomeniem Roberta Ragana, s ktorým sme spolu vytvorili zbierku Krátky príbeh o láske. Obaja sme kontrabasisti. Robo Fotil a ja som písal básne.

Zostáva vám ešte čas na fotografovanie, skladanie textov či hranie na kontrabase?

Času je málo a je pre mňa veľmi dôležité, aby nejaký zostal. Budem si musieť trocha vyberať, do čoho pôjdem, ale určite chcem zostať aj sám sebou. Veď, čo by si na mne Zuzka potom vážila a kam by som ju so sebou bral... Budú to vzácne chvíle a verím, že budú o to krajšie.

Skladáte poéziu, dokonca vám vyšli aj nejaké knižky. O čom najčastejšie píšete?

Každá moja báseň je o láske. Detská aj dospelá. Myslím, že môj reálny život je iný a takmer protichodný. My, básnici, často píšeme poéziu, aby sme vyjadrili to, čo v reálnom živote nedokážeme zo seba dostať. Neviem dávať kvety, ale vyberám ich s najväčšou láskou.

Bola už vašou múzou aj Zuzana. Zložili ste jej nejakú báseň?

Áno, samozrejme, že áno. Písal som jej najmä také mini básničky, napríklad, keď bola ďaleko. Pri Zuzke, ale píšem menej, lebo som pri nej šťastný. Šťastní básnici zabúdajú písať.

Mohlo by vás zaujímať: