Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Za akých okolností môže štát ODOBRAŤ DIEŤA rodičom? Komisár pre deti Mikloško ŠOKUJE!

Na snímke je Jozef Mikloško, komisár pre deti.

Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Reklama

Duševné problémy detí, práva detí ohrozených chudobou či hrozba šikany a násilia na deťoch. To sú hlavné témy, ktorým sa plánuje vo svojej agende venovať detský ombudsman Jozef Mikloško (54). ­Hoci si ako konzervatívny kresťan, ktorý nesúhlasí s adopciou detí homosexuálmi, hlasy liberálnych poslancov nezískal, verí, že verejnosť aj politikov presvedčí najmä svojou dlhoročnou prácou a skúsenosťami.

V článku sa dočítate

  • Kto sa môže na detského komisára obrátiť a ako dokáže pomôcť deťom či rodičom.
  • Kedy môže štát odobrať dieťa z rodiny a kedy sa tak deje najčastejšie.
  • Ako vyzerajú dnešné detské domovy.
  • Ako štát pomáha dospelým, ktorí detský domov práve opustili.
  • Je z pohľadu detského komisára po rozvode lepšia striedavá starostlivosť?
  • Ako chce riešiť "detskú chudobu"?
  • Pomôže pri riešení tohto problému prorodinný balíček z dielne Igora Matoviča?
  • Čo si komisár myslí o obvinení bývalého poslanca OĽaNO Jána Heráka.

Zdieľať

Video Player is loading.
Stream Type LIVE
Advertisement
Current Time 0:00
Duration 0:00
Remaining Time 0:00
Loaded: 0%
    • Chapters
    • descriptions off, selected
    • subtitles off, selected
    Komisár pre deti Mikloško: S týmto chcem začať okamžite!

    Pred zvolením do funkcie ste zdôrazňovali, že vás zaujímajú predovšetkým názory detí. A plánovali ste uskutočniť prieskum, v ktorom sa budete pýtať na ich problémy. Čo teda spôsobuje slovenským deťom najväčšie trápenie?

    Prieskum ešte nie je hotový, no realizovaný bude túto jeseň a výsledky očakávam v novembri. Naším partnerom je Inštitút pre výskum práce a rodiny z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. A spolupracovať budeme aj s katedrami psychológie a sociológie. Prieskum sa uskutoční na reprezentatívnej vzorke 800 až 1 000 detí, ktorých sa budeme pýtať, čo ich trápi, čo považujú za najväčšie výzvy, čoho sa boja a čo ich, naopak, teší.

    Funkciu komisára pre deti ľudia veľmi nepoznajú. Vysvetlite, prosím, čo je vašou úlohou a čo dokážete reálne ovplyvniť.

    Je to významná funkcia. V skratke možno povedať, že človek, ktorý v nej je, má naplno pracovať pre deti a obhajovať ich práva. Už dnes som si vytypoval niekoľko hlavných tém, na ktoré sa chcem sústrediť. Sú to duševné problémy detí, práva detí ohrozených chudobou, problémy detí, ktorým hrozí vyňatie z rodiny, a tiež tých, ktoré sú ohrozené násilím a šikanou. Rád by som pomohol zakladať nové detské „parlamenty“, aké majú napríklad detské domovy, školy či rómska mládežnícka komunita. S detskými lídrami týchto tzv. parlamentov sa chcem pravidelne stretávať a vypočuť si ich problémy. Tiež budem hľadať systémové riešenia, čo znamená, že ak narazím na opakujúci sa problém porušovania detských práv, zacielim naň.

    Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

    Jozef Mikloško

    S problémom sa na mňa môžu obrátiť deti i rodičia. Ak príde podnet od rodiča, ktorý sa trápi, povedzme, s rozvodom, pridelíme ho konkrétnej osobe a ja budem mať nad všetkým dohľad. Keď to bude potrebné, prídem svoj názor povedať aj na súd, no chcem upozorniť, že takýto rodič musí počítať s tým, že sa nebudem zastávať jeho, ale najlepšieho záujmu dieťaťa. Problém síce nemôžem rozsúdiť, no viem vstúpiť do súdneho konania.

    Rozvod je trauma, s ktorou má mnoho detí osobnú skúsenosť. Máte nejakú univerzálnu radu, ako docieliť, aby ich poznačil čo najmenej?

    Môj postoj najlepšie vystihuje výrok známeho nemeckého rodinného sudcu R. Jurgena, ktorý hovorí: „Ak jeden z rodičov vychádza zo súdnej siene ako víťaz, dieťa prehralo.“ Ak už rodičia nechcú spolu žiť, mali by sa dopracovať k dohodám, ktoré dieťaťu neubližujú. Z praxe viem, že najhoršie sú rozvody vzdelaných partnerov s dvoma advokátmi. Zvyknú sa ťahať dlho a dieťa sa neraz stáva nástrojom pomsty, čo je naozaj úbohé. Najdôležitejšie zo všetkého je zamerať sa na prevenciu, aby k rozvodu vôbec nedošlo, a ak predsa, potom rozhodne odporúčam nevťahovať dieťa do sporov.

    Čo je po rozvode lepšie: striedavá starostlivosť, alebo víkendy u jedného z rodičov?

    Čo je po rozvode lepšie: striedavá starostlivosť, alebo víkendy u jedného z rodičov?

    Striedavá starostlivosť môže byť optimálnym riešením, pri ktorom dieťa nestráca otca ani matku. Tu je však kľúčové, aby si dospelí nerobili schválnosti a vedeli sa dohodnúť.

    Poďme k témam, na ktoré sa mienite zamerať. Ako chcete, resp. ako vie komisár riešiť chudobu detí?

    Vysvetlím to na príklade: Povedzme, že jeden z rodičov náhle príde o prácu, alebo prudko stúpnu ceny energií a rodina sa ocitne v problémoch. Ak by bol náš sociálny systém flexibilný, úrad práce by mohol takýmto rodičom pomôcť preklenúť krízové obdobie. Hoci by to podľa zákona tak byť nemalo, práve chudoba je veľmi často štartovacia čiara k odňatiu dieťaťa. V praxi to znamená, že miesto malej finančnej dávky, ktorá by rodine pomohla ďalej fungovať, štát dieťa zverí do ústavnej starostlivosti. Čo je preň paradoxne ešte drahšie.

    Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

    Jozef Mikloško

    Štatistiky hovoria, že až 20 či 30 % detí je v centrách pre deti a rodiny práve pre bývanie. O podobných systémových riešeniach chcem rokovať s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže si myslím, že najmä s prichádzajúcou zimou môže byť v niektorých rodinách tento príklad veľmi aktuálny.

    Má prorodinný balíček z dielne Igora Matoviča potenciál veci pomôcť?

    Áno, peniaze navyše pomôžu a myslím si, že je dobré, že sa to prijalo. Podobne „krúžkovné“ pomôže z hľadiska rozvoja dieťaťa. Chápem, že s tým mali problém napríklad obce, ktoré sa pýtali, kde sa na to vezmú peniaze, ale toto ja nemôžem hodnotiť. Je predsa otázka na politikov, odkiaľ na pomoc rodinám vezmú. Z môjho pohľadu komisára pre deti je pomoc deťom správna.

    Spomenuli ste duševné problémy detí. Čoho sa najčastejšie týkajú a ako viete pomôcť?

    Ako lekár už dlhodobo pozorujem nárast počtu tzv. reaktívnych porúch. To znamená psychické poruchy, ktoré sú následkom reakcie na nezdravý vývoj alebo okolie. Strach, depresia či úzkosť, k čomu, mimochodom, výrazne prispeli neúmerne dlho zavreté školy počas pandémie. Žalostne nízky počet najmä detských psychiatrov, bohužiaľ, zo dňa na deň nevyriešime, preto sa treba zamerať hlavne na prevenciu.

    Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

    Jozef Mikloško

    Keďže kľúčovým prevenčným faktorom sú v týchto prípadoch zdravé vzťahy, dôležitá je napríklad prevenčná školská výchova k vzťahom a k rodičovstvu. Budem usilovať napríklad o zdravšie prostredie na školách. O riešeniach nám veľa povie vyššie spomenutý výskum názorov detí, z ktorého budem vychádzať pri navrhovaní prevenčných opatrení, ale konkrétne vieme pomôcť s duševným zdravím detí aj tým, že sa spoločne pustíme do riešenia šikany. Veľa môžeme pomôcť zosieťovaním subjektov, ktoré sa tejto téme venujú so školami, ktoré s ňou majú reálny problém. Komisariát už teraz pripravuje na našej webstránke zoznam s kontaktmi na subjekty, ktoré sa týmto problémom dlhodobo zaoberajú.

    Hovorili ste o problematike odňatia dieťaťa z rodiny. Čo chcete zmeniť a čo je na súčasnej legislatíve zlé?

    Odňatie dieťaťa z rodiny je azda najvážnejší zásah do života dieťaťa. Niekedy je potrebný, no niekedy unáhlený. A tu treba povedať, že na Slovensku sa k tomuto kroku často pristupuje na základe tzv. neodkladného opatrenia, ktoré funguje veľmi rýchlo – buď do 24 hodín, alebo do sedem dní. Takže logicky sa stane, že nie všetky odňatia, ktoré sú vykonané, sú aj naozaj nutné.

    Takže sa reálne môže stať, že štát odoberie dieťa bez toho, aby taký závažný krok niekto kvalitne prešetril?

    Bohužiaľ, práve preto je dôležité tento proces spomaliť a urobiť ho čo najtransparentnejším. Na Slovensku totiž viete celkom presne, za akých okolností prídete o vodičák, no nie každému rodičovi je dostatočne vysvetlené, prečo prišiel o dieťa. Taktiež chcem zdôrazniť, že za vyňatím dieťaťa musí byť kolektívne rozhodnutie a o takejto vážnej veci nemôže rozhodnúť jednotlivec.

    Za akých okolností rodičom najčastejšie odoberú dieťa, čo býva hlavnou príčinou?

    Za akých okolností rodičom najčastejšie odoberú dieťa, čo býva hlavnou príčinou?

    Je ich viacero. Rozvrat rodinných pomerov spôsobený patologickým alkoholizmom, drogami či násilím. Za väčšinou odňatí sú ekonomické dôvody, keď je rodina ohrozená napríklad bezdomovectvom. Toto je problém a miesto toho, aby sme rodinám pomohli s bývaním, berieme deti do ústavnej starostlivosti, čo je, ako som už spomínal, pre štát ešte drahšie. Ďalším problémom môžu byť slabé rodičovské zručnosti, čo treba riešiť terénnymi sociálnymi pracovníkmi.

    Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

    Jozef Mikloško

    K odňatiu môže prísť napríklad aj pri záškoláctve detí, čo je mimoriadne vážna téma. Na Slovensku totiž ročne odsúdime stovky rodičov za záškoláctvo detí, často nepodmienečne, a rodič ide do väzenia. Je to strašné, ak si uvedomíte, že o blicovaní dieťaťa ani nemusel vedieť. V každom prípade, ak skončí rodič vo väzení, dieťa takmer vždy putuje do ústavnej starostlivosti, takže problém vôbec neriešime. Z praxe poznám prípad, keď takto skončili vo väzení obaja rodičia, ktorí mali päť detí. Toto je niečo, čomu sa chcem určite venovať.

    Čo sa deje s dieťaťom, ktoré je odňaté od rodičov – putuje priamo do detského domova, alebo môže ísť bývať, povedzme, k babke a dedovi?

    Ak je vyňaté, ide do náhradnej starostlivosti. Tá má dve roviny, prednosť má náhradná rodinná starostlivosť – deti si berú rodinní príbuzní, pestúni alebo osvojitelia. Ak však nie je možná rodinná starostlivosť, dieťa ide do ústavnej. Čiže do centra pre deti a rodiny, po starom názve do detského domova, prípadne, ak niečo vyviedlo dieťa, nie rodič, tak ľudovo povedané do polepšovne. Dobrá správa je, že ak sa s rodinou pracuje a problém, pre ktorý súd nariadil opatrenie, pominie, dieťa sa môže čo najskôr vrátiť k rodičom. Málokto vie, že v centrách pre deti a rodiny sú len do 2 % skutočných sirôt.

    Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

    Na snímke je Jozef Mikloško, komisár pre deti.

    Roky ste stáli v čele organizácie Úsmev ako dar, ktorá sa zaoberá prácou s deťmi z detských domovov. Ako tieto domovy vyzerajú dnes? Predpokladám, že už to nie sú veľké sirotince, ktoré poznáme zo starých filmov.

    Len chcem pripomenúť, že najdôležitejšia je zmena filozofie, a teda snaha riešiť problém dostatočne včas tak, aby rodičom deti nikto nevzal. Ak k odňatiu dôjde, treba urobiť všetko pre to, aby sa mohlo čím skôr k rodičom vrátiť, aby bolo zariadenie preň len „prestupná stanica“.

    Čo sa týka samotných domovov, za posledné roky sa staré veľké internátne zariadenia, tak ako ich poznáte z filmov, zmenili. Zväčša sú to rodinné domy, kde sa o 10 detí stará 5-6 vychovávateľov. Skrátka ide o prostredie pripomínajúce rodinu. Napríklad detský domov z Michaloviec, ktorý bol v minulosti jednou veľkou inštitúciou, sa rozdelil na 11 rodinných domov bez centrálnej budovy.

    Ak sa stane, že dieťa prežije celý svoj život v domove, ako vyzerá jeho odchod a aký štart mu do života pripraví štát?

    Ak sa stane, že dieťa prežije celý svoj život v domove, ako vyzerá jeho odchod a aký štart mu do života pripraví štát?

    Ak sa dieťa nemôže vrátiť do rodiny, a teda dospeje v domove, pripraví sa pre neho tzv. plán osamostatnenia. Pri odchode dostane nejakých 800 či 900 eur ako „odchodné“, ktoré mu pomáhajú zaradiť sa do samostatného života. Niektoré centrá z toho zaplatia odchádzajúcim „domovákom“ napríklad nájomné platby na najbližšie obdobie...

    Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

    Na snímke je Jozef Mikloško, komisár pre deti.

    Väčšine mladých dospelých sa podarí úspešne sa zaradiť do života, ale priznajme si tiež, že mnohí sú ohrození bezdomovectvom. Najlepšie predchádzanie tomu sú vzdelávanie a dobrá príprava na reálny život ešte v zariadení. Konkrétne v organizácii Úsmev ako dar, kde som predtým pôsobil, sme sa pomoci mladým dospelým venovali mnohými projektmi, napríklad aj prostredníctvom programu „Domováci, domovákom“, kde pôsobia úspešní ľudia, ktorí vyrástli v detských domovoch. Bývalí „domováci“ pre tých súčasných organizujú rôzne semináre a pomáhajú so vzdelávaním, ale hlavne ich sprevádzajú pri štarte do samostatného života.

    Keďže spomínate Úsmev ako dar a bývalých „domovákov“, opýtam sa na niekdajšieho poslanca za OĽaNO Jána Heráka, ktorý s organizáciou spolupracoval. Dnes čelí obvineniu zo zneužívania maloletých dievčat. Poznáte sa, takže ako ste vnímali medializované podozrenia?

    Rozhodne to treba vyšetriť a vyvodiť jasný záver. Sú to vážne podozrenia, no nechcem to posudzovať vopred. Stále u nás platí prezumpcia neviny.

    Ste ešte v kontakte, stretávate sa?

    Komisárom ste dovedna dva mesiace a pri voľbe za vás hlasovalo 79 poslancov. Šlo najmä o hlasy strán OĽaNO, Sme rodina či Smeru. Naopak, proti vám hlasovalo 13 poslancov, prevažne z liberálnej SaS (ostatní sa zdržali). Zvíťazila teda odbornosť, alebo skôr ideologické presvedčenie politikov?

    Verím, že odbornosť. Ja nie som politický, ale občiansky kandidát. Do funkcie ma navrhlo vyše 50 mimovládnych organizácií, ktoré sa témami detí zaoberajú dlhodobo. Ja sám v tejto problematike pôsobím vyše 30 rokov a som aj detský lekár. Teším sa, že sa politici veľmi rôznorodých presvedčení zjednotili pre deti. Práve toto zjednocovanie sa spoločnosti pre deti by som chcel mať ako hlavný motív práce počas celého môjho funkčného obdobia.

    Nechcem spochybňovať vašu prácu, no ste konzervatívny kresťan, ktorý sa už viackrát vyjadril, že nesúhlasí s adopciou detí homosexuálnymi pármi. A vo výsledku ste získali podporu prevažne konzervatívne ladených strán, no podporu liberálnych poslancov nie. Skutočne ste teda presvedčený, že tu nezohralo rolu aj ideologické presvedčenie politikov?

    Nechcem spochybňovať vašu prácu, no ste konzervatívny kresťan, ktorý sa už viackrát vyjadril, že nesúhlasí s adopciou detí homosexuálnymi pármi. A vo výsledku ste získali podporu prevažne konzervatívne ladených strán, no podporu liberálnych poslancov nie. Skutočne ste teda presvedčený, že tu nezohralo rolu aj ideologické presvedčenie politikov?

    Rozumiem vašej otázke, ale musíte ju položiť politikom. Verím, že pri ich rozhodovaní zohrala najväčšiu rolu moja dlhoročná práca v tejto oblasti.

    Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

    Jozef Mikloško

    Vašu predchodkyňu Vieru Tomanovú kritizovali napríklad aj za to, že v úrade zamestnala švagra, synovca či svojich bývalých asistentov – títo ľudia podľa vašich slov už pre komisariát nepracujú. Koho ste si do úradu priniesli vy?

    Prebral som po mojej predchodkyni úrad so všetkými zamestnancami. S nimi na základe mojich priorít pripravujem plán na moje funkčné obdobie. Jediný novovytvorený post je pre kolegyňu, ktorá má na starosti komunikáciu s médiami.

    Tú ste si, predpokladám, vybrali vy sám. Ste v nejakom rodinnom vzťahu, poznáte sa z minulosti?

    Rodinné väzby nemáme, poznal som ju ako šikovného odborníka, ktorý sa tejto oblasti dlhodobo venuje.

    Vyberáme pre vás niečo PLUS