Verejný priestor je ZAMORENÝ: Ostré slová Ivety Radičovej, ktoré politici len tak nerozdýchajú!

Podľa rebríčka slobody tlače novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc si Slovensko pohoršilo. Kleslo z 28 miesta na 35 miesto. Čo je podľa vás dôvodom?

Dôležitosť ochrany slobody vyjadrenia a slova meria Media Freedom Index, ktorý používa päť indikátorov z kategórie občianskych práv. Len 30 krajín zo 167 sú klasifikované ako úplne slobodné. Majú slobodné elektronické a tlačené média, iba niekoľko obmedzení slobody vyjadrovania a protestu, majú široké pokrytie a priestor majú protikladné názory, neexistujú žiadne obmedzenia prístupu k internetu (čo neznamená, že obsah na internete nie je regulovaný). Čiastočne slobodné médiá má 40 krajín, vrátane Slovenska, v ktorých média sú pluralitné, ale štát alebo súkromní vlastníci majú významný vplyv v médiách alebo dominantný vplyv. Sú prípady netransparentného vlastníctva médií, neznámych zdrojov financií. Nie je rovnováha v možnosti prezentácie rozdielnych názorov, prístup k médiám nie je širokospektrálny a stále väčší priestor získavajú neoverené, až klamlivé informácie. Vplyv na pokles má samozrejme aj tragická udalosť vraždy investigatívneho novinára, odchody novinárov z verejnoprávneho média či opakované útoky vrcholných predstaviteľov štátu, najmä expremiéra na novinárov či médiá. Kriticky je hodnotená aj predkladaná novela zmien v tlačovom zákone.

Čo je podľa vás potrebné robiť preto, aby bola sloboda tlače na Slovensku väčšia?

Mediálny systém nie je nezávislý od politického a ekonomického systému. Pretrváva snaha o kontrolu médií vonkajšími politickými aktérmi ako stranami, politikmi, sociálnymi skupinami alebo hnutiami, alebo aj ekonomickými aktérmi hľadajúcimi politický vplyv. Od uchopenia médií je už len krok ku kolonizácii médií, teda ku snahe na stabilizáciu pozície strany, záujmovej skupiny v spoločnosti.  Cieľom kolonizácie médií je maximalizovať moc a stabilizovať mocenskú pozíciu, potlačiť kritické hlasy, podávať priaznivý obraz o aktuálnej politike, vplývať na verejnú mienku a voličské správanie, mobilizovať voličské zázemie, využívať médiá na iné ekonomické alebo politické zámery a pod. Na Slovensku sa podobne ako v ostatných postkomunistických krajinách stranícka kolonizácia médií objavuje v určitých časových obdobiach podľa charakteru vládnucich strán. Politika je stále aj spôsobom mediálnych dohôd. Médiá sa tak stávajú aktérmi politiky, politiku viac robia než o politike informujú. A miesto verejnej diskusie sa objavuje mediálne inscenovaná politická diskusia. Sú to prejavy defektnej demokracie s nízkou vymožiteľnosťou práva, nízkou dôverou v inštitúcie, vrátane médií.

Všetky štyri škandinávske krajiny sa v rebríčku umiestnili v prvej päťke. Čomu to pripisujete?

Škandinávske krajiny patria do skupiny krajín s plne rozvinutým demokratickým systémom. Sloboda vyjadrenia je základom demokracie a kvalita demokracie v mnohom závisí práve od slobody vyjadrenia. Sloboda slova, prístup k informáciám a slobodné médiá sú nevyhnutné podmienky dobrého vládnutia, pretože tieto slobody umožňujú voličom sledovať, pýtať sa, kritizovať a kontrolovať svojich volených zástupcov a vládu. Sloboda slova je cestou k odhaľovaniu pravdy, pretože jedinou možnosťou je výmena myšlienok, diskusia, debata a argument, ktoré umožnia spoločnosti presadiť hodnoty, v ktoré verí.

Aký signál vydáva to, že v čase, kedy expremiér Robert Fico vyhlásil médiám vojnu, sa pripravuje novela tlačového zákona, ktorá ma znovu zaviesť právo na odpoveď politikov? A to aj napriek tomu, že už jedno právo majú-právo na opravu.

Politici vidia problém v niektorých médiách, pričom ich vlastné vystúpenia sú často za hranicou elementárnej slušnosti, s množstvom neprávd či poloprávd, útočné, mnohokrát vulgárne. Najostrejšia vojna slov prebieha práve medzi politikmi. Pokiaľ im nevytvoria priestor na osobné útoky médiá, využívajú sociálne siete. Verejný priestor je nesmierne zamorený. Tu naozaj platí, aby sa začali ovládať najprv politici. A pokiaľ médiá neprinášajú pravdivé informácie, je tu právo na opravu, či ak napádajú verejného činteľa ako súkromnú osobu aj právo na odpoveď.

Čo sledujú vládni politici takouto novelou?

To je otázka na autorov danej zmeny. Ja v nej zmysel ani dôvod nenachádzam. Nie je na prospech zlepšenia slobody tlače, ale na prospech sebaprezentácie politikov.

Prečo svojho času vaša vláda zrušila právo na odpoveď politikov? Ako to prebiehalo?

Vláda v roku 2011 nezrušila právo na odpoveď fyzickej a právnickej osobe. Toto právo zostalo nedotknuté. Keďže však hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie ako vo vzťahu ku súkromnej osobe a verejný činiteľ má podstatne väčšie možnosti foriem prezentácie sa, obmedzili sme právo na odpoveď pre verejných funkcionárov a predsedov a podpredsedov politických strán a hnutí vo vzťahu k tvrdeniu súvisiaceho s výkonom ich funkcie. Toto obmedzenie sa verejných funkcionárov netýkalo, pokiaľ médiá priniesli tvrdenia o nich ako o súkromnej osobe. Zároveň sme obmedzili právo na odpoveď iba voči nepravdivému, neúplnému alebo pravdu skresľujúcemu skutkovému tvrdeniu, ktoré sa zároveň dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo dobrej povesti právnickej osoby. Pripomínam, že verejným činiteľom zostalo právo na opravu.

Hovorí sa o tom, že právo na odpoveď by sa malo rozšíriť aj na komentáre a glosy a zvažuje sa aj vznik štátnej tlačovej rady. Aký by to malo vplyv na slobodu tlače?

Pre komentáre, glosy, názory platia pravidlá. Ich uverejnením by nemal byť spáchaný trestný čin, priestupok či iný správny delikt a ich uverejnenie by nemalo byť v rozpore s dobrými mravmi alebo s právom chránenými záujmami dotknutej osoby. Platia zákony a princípy na ochranu osobnosti, jej súkromia a integrity. Nezabúdajme, že aj komentár má vychádzať z pravdivého skutkového tvrdenia a overených informácií. Toto pravidlo sa širokospektrálne nedodržiava a lož sa neraz prekrýva slovíčkom „vraj“, alebo „hovorí sa, že“. Rozšírenie práva na odpoveď však túto „slovnú vojnu“ a porušovanie pravidiel nijak nevyrieši.