Vo svete médií sa pohybuje už 16 rokov. Miluje hudbu, kultúru, sarkastický humor, zaujíma sa o politické a celospoločenské dianie. Nepohrdne dobrým jedlom a spánkom.


Tomáš Mácha

Pochádzate z Humenného, dnes sa však stretávame v Los Angeles, kde ste už 15 rokov. Ako sa začal váš príbeh a ako ste sa dostali až sem?

- Úplné začiatky siahajú do obdobia, keď som sa po strednej škole rozišiel s mojou partnerkou. Povedal som si, že mám všetkého dosť, zbalím si ruksak a ráno si pôjdem kúpiť lístok na vlak do Prahy. Chcel som ísť do toho na slepo, vravím si, nič ma tu nedrží a nemám čo stratiť. Ráno o siedmej som sa zobudil, pozrel som si ešte svoj profil na Pokeci, ktorý si istotne pamätá mnoho ľudí. Bol som v jednej chatovacej miestnosti a odrazu tam napísal jeden Humenčan, že hľadá nejakého parťáka na prácu v Kanade. Odvtedy to nabralo rýchly spád. Okamžite som mu napísal a behom hodiny som bol uňho doma, kde mi všetko vysvetlil. Hneď som písal mojej mame, s ktorou som sa stretol o ďalšiu hodinu, lebo akurát končila v práci. Pomohla mi s kúpou letenky, ktorú som okolo dvanástej na obed už mal kúpenú.

- O dva týždne. Robili sme pre jedného Slováka na stavbe pri Toronte. Také niečo som robil už aj doma, zároveň som vyučený kuchár, čiže práca po reštauráciách a na stavbe mi neprekážala. To, čo som tam od začiatku zarábal, síce nebolo veľa peňazí, ale pre človeka, ktorý prišiel v tom čase zo Slovenska hneď po strednej škole, to bolo dosť a vážil som si to. V Kanade som napokon vydržal deväť mesiacov. Hneď prvý mesiac som musel ísť s kolegom na Kubu, keďže mu dali víza len na mesiac. Krátko nato sa ozval môj brat, že aj on chce prísť, nech mu to nejako vybavím. Tak som mu vybavil, prišiel, išiel sám na Kubu a vrátil sa domov.

Ako ste sa napokon ocitli v Kalifornii?

- Stále som mal sen sa sem dostať. Zbalil som sa a v decembri toho istého roku som sem prišiel, celkom sám, na dva týždne. Bol som v San Diegu a aj v Tijuane v Mexiku. Išiel som tam čisto na výlet. 

Požičali ste si auto a išli ste?

- To vôbec. Keď som priletel, chcel som ísť z letiska pešo na Venice Beach (tri hodiny chôdzou, pozn. red.). Napokon som si zobral taxi. Ešte som ani nevedel, kde budem bývať, taxikár ma vyhodil pred hostelom pri tom legendárnom nápise Venice. Tak som vošiel dnu a zistil som, že je možnosť odrobiť si štyri hodiny denne upratovaním izieb a prespať zadarmo. Tam som zacítil taký ten smrad, ale pozitívne myslený, pach Ameriky, keď som si povedal, že tu sa to všetko začne. Cítil som to hlavne na tej Venice Beach, ktorá má obrovské čaro, väčšie ako celé L. A. Neskôr som sa vrátil do Kanady. Náš šéf ešte predtým povedal mne aj môjmu bratovi, aby sme si niečo riešili, pretože nebude mať pre nás stálu robotu. Na to môj brat zareagoval, že toto je presne moment, keď by sme sa mali presťahovať do Kalifornie. Tak sme išli vlakom z Toronta do Niagara Falls, odtiaľ do amerického Buffala, odkiaľ sme leteli do Las Vegas. 

Mali ste dostatok peňazí?

- Ale kde! Mal som asi tisíc dolárov nasporených, aj po kúpe leteniek. Vo Vegas sme asi polovicu pregamblovali, ale bolo to aspoň poriadne dobrodružstvo, akoby nebol zajtrajšok. Mal som dvadsať rokov, vtedy človek nepremýšľa tak zodpovedne. Potom sme si zobrali autobus do Hollywoodu, kde som si hneď prvý deň kúpil gitaru. Ostalo mi asi posledných stopäťdesiat dolárov. S tým sme prišli do hostela. Ja som išiel do toho istého, kde som bol, a brat si vybavil to isté v hosteli, ktorý bol len o pár metrov ďalej. Ale s tým, že si to budeme platiť, kým máme peniaze. To, čo sme mali, nám vydržalo tak na týždeň. 

Čo sa stalo, keď vám došli peniaze?

- Ja som šiel úplne na nulu, minul som všetko. Tak som si zbalil svoju malú tašku a uvedomil som si, že som bezdomovec. Nijako ma to však netrápilo, sadol som si v Santa Monice na pláži na lavičku a užíval som si slniečko v parku. Odrazu šiel oproti môj brat, ktorý sa ma pýtal, čo tam robím. Tak som mu s pokojom povedal, že som bezdomovec, už nemám peniaze. On ma vtedy prehovoril, že to neexistuje, že idem naspäť do hostela, nech im poviem, že potrebujem u nich pracovať a že budem najlepší zamestnanec, nech ma tam nechajú bývať. Napokon to vyšlo, zobrali ma s tým, že po nejakých dvoch týždňoch si budem musieť platiť aspoň dve noci týždenne a zvyšok si môžem odrobiť. 

Museli ste si teda nájsť aj nejakú robotu...

- Presne tak. To však nebol taký problém. Tým, že sa tam každý deň pohybovalo obrovské množstvo ľudí, niektorí prichádzali a iní odchádzali, spoznal som sa s mnohými. Jeden z nich pracoval ako kuchár v talianskej reštaurácii tiež na Venice Beach, tak mi vybavil, že u nich môžem umývať riady.

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE.

Ostal s vami v Amerike aj váš brat?

- Nie, on sa napokon po troch mesiacoch rozhodol, že sa vráti do Kanady a letenkou, ktorú mal kúpenú, sa vráti domov. Tak sme sa tam rozišli. Ja som ostal, neskôr som si našiel novú robotu v brazílskej reštaurácii, kde som bol päť rokov, a popritom v hosteli, z ktorého ma však jedného dňa vyhodili.

- To je ďalšia bláznivá príhoda. Mal som staršieho spolubývajúceho, totálneho alkoholika. Išiel tam maľovať steny. V skratke, totálne ožratý to tam všetko porozlieval, zašpinil a zničil. Ešte sa v tom aj vyváľal, jeho odtlačky rúk boli dokonca na stenách, no niečo strašné. Jeho šľapaje od farby boli na schodoch, dokonca aj okolo hostela vonku. Napokon volal majiteľ mne, padlo to celé na mňa, že som ho nechal piť, aj keď som s tým nemal veľa spoločné. To bolo asi moje najhoršie obdobie, potuloval som sa istý čas po príbytkoch mojich kamarátov, nemal som kde bývať, dokonca tu dva týždne v kuse pršalo. Nemal som depresie, ale mama mi plakala do telefónu, že mi kúpi letenky, nech sa vrátim. Ale to som odmietol. Povedal som si, že pokiaľ neumieram, všetko je to len dobrodružstvo, o ktorom raz budem niekomu rozprávať. Veľa ma to naučilo, bol to proces, ako sa dostať z problémov von. 

- Išiel som bývať do druhého hostela, v ktorom bol predtým môj brat. Stalo sa to, že keď som sedel so svojou partiou z hostela na pláži a hral na gitare, vedľa sedela iná partia, kde bol iný týpek, ktorý tiež hral na gitare. Neskôr som zistil, že bol z toho istého hostela. Začali sme náhodne spolu džemovať. Sedel tam ďalší človek, ktorý hral na bicie, a barman z reštaurácie pod hostelom bol spevák a písal texty. Všetci sme sa dali dokopy a začali sme pod hostelom hrať. Vždy sme tam mali asi dvadsať ľudí, ktorí tam tancovali a bavili sa. Divoké časy. Napokon sme spolu nielen hrali, ale aj bývali. Bolo to na byte, z ktorého nás vyhodili po prvom mesiaci. Bol to neskutočný rokenrol. Keď ste videli klip od Metallicy Whiskey in the Jar, tak to bol len slabý odvar. Boli sme v novom byte, všade boli posprejované graffiti, drogy boli všade po stoloch, niekde bola aj zbraň, otvorené dvere do domu a stále aj 20 ľudí na byte. Susedia sa sťažovali, veď skúšky kapely sme robili o druhej ráno. Človek by čakal, že nás vyhodia po prvom dni. Napokon sa tak udialo po mesiaci. 

- To bývanie bolo vybavené cez mamu mojej bývalej priateľky. Tak nám vybavila druhý byt s tým, že tam budem len ja s ňou a jedným kamarátom. Samozrejme, s tým prišiel ďalší kamarát a ten si doniesol svojho kamoša a zase tam bola kopa ľudí. Tentoraz sme vydržali šesť mesiacov. Ona sa napokon odsťahovala domov do New Yorku a my ako kapela sme si našli dom. Tam sme boli asi rok. Už sme hrávali koncerty po celom Los Angeles, zhruba dva až tri týždenne. Volali sme sa Trees a hrali sme prevažne funk a reggae hudbu. Bola to jedna veľká párty. Nemal som kúsok pokoja. Keď som prišiel z roboty z reštaurácie, tak sa buď hralo, alebo ťahali „lajny“ kokaínu, húlilo sa, skrátka masaker. 

Dokedy ste to takto vydržali?

- Bolo to divoké. V jeden deň sme sa však pohádali, lebo som toho už mal dosť. Z minúty na minútu som sa rozhodol, že končím, a odišiel so mnou aj basgitarista, ten prvý, ktorého som spoznal v hosteli. Spal som v reštaurácii dva týždne na lavičke, potom som si kúpil dodávku, v ktorej som bol ďalší mesiac, potom u rôznych kamarátov. Ale nikdy sa nám nič nestalo, akosi na nás dozeral a posúval nás ďalej vesmír. Kde sa niečo končilo, tam sa hneď začínalo niečo nové.

Čo vaša práca, posunuli ste sa?

- Konečne prišlo také „dospeláckejšie“ obdobie. Začal som robiť čašníka, potom som mal lepšiu robotu, kde som bol čašník aj manažér. Takto to išlo ďalej niekoľko rokov. Po štyroch rokoch som sa rozišiel s ďalšou frajerkou, Brazílčankou. Prišla však ďalšia náhodná situácia. Bol som v práci v reštaurácii a prišiel ku mne majiteľ s tým, že vie, že zháňam ubytovanie. Bol to dom so záhradou a s garážou, ale podmienka bola, že sa to vezme a vybaví do rána. Okamžite som zavolal kamarátovi, či to zoberieme na polovicu. Dohodli sme sa a ráno sme to vyplatili. 

S týmto momentom sa vám vynára spomienka z detstva. Čoho sa týkala?

- Keď som mal zhruba 7 rokov a vedel som už písať, písal som mojej mame listy s rôznymi vymyslenými príbehmi. A v jednom z nich som jej písal z budúcnosti: „Ahoj, mami, mám 21 rokov, žijem v Kalifornii, mám sa dobre a nakreslím ti môj dom a mám aj psíka.“ Nakreslil som dom so záhradou a s garážou, presne taký, v akom som býval. Ten list mi mama potom našla a poslala.

Takže to vyzeralo konečne na pokojné obdobie. Potom však prišla pandémia koronavírusu.

- Presne tak. Práca bola obmedzená, reštaurácia fungovala len na donášky, ale nájom za bývanie sa platiť musel. To ma nútilo do situácie, že musím viac zarobiť. Vtedy som sa cez jednu aplikáciu dostal k venčeniu psov. Zo začiatku to boli smiešne sumy, ako napríklad sedem dolárov na pol hodiny.

Vtedy ste už mali aj vlastného psa, však?

- Áno, už som mal Lomu, čokoládového labradora. Ona to celé začala, keďže som ju stále brával na prechádzky, na bicykel, do lesa a do hôr. Vedel som, že robiť niečo so psami by dávalo celkom zmysel. Povedal som si, že aj ten covid je na niečo dobrý, aby som rozbehol niečo poriadne. Tu, kde žijem, na Hermosa Beach, či na vedľajšej Manhattan Beach má každý druhý psa, a tak sa to celkom rýchlo rozkríklo v susedstve, takže som si už nových zákazníkov cez aplikáciu hľadať nemusel. Povedal som im, že nemusia platiť v appke, ale môžu rovno mne. Pamätám si, že som raz zobral moju Lomu, bieleho buldoga Phoebe a rotvajlera Zoe na bicykel. Všetci traja vedľa mňa krásne behali a zistil som, že je to jednoduchšie, ako sa zdá. Začal som si pridávať klientov, a tak som nakoniec mohol nechať prácu v reštaurácii.

Mali ste dostatok klientov na to, aby vás to uživilo?

- Áno, vedel som to robiť na plný úväzok. Mal som tri- až štyrikrát lepší príjem ako z reštaurácie. Neskôr mala Loma toho roku šteniatko, vlastne jediné, ktoré prežilo z celého vrhu, Phoenixa, toho som si nechal. 

Koľko máte teraz reálnych klientov?

- Minule som to len tak v hlave počítal a je ich zhruba 40. To sú takí pravidelní klienti, ktorým venčím psy každý deň alebo každý druhý. Už to perfektne funguje. Napríklad niektorých majiteľov som videl prvýkrát a zároveň poslednýkrát, keď som s nimi dohadoval spoluprácu. Dali mi kód od domu. Čiže prídem, zoberiem psa, zamknem, zoberiem ho von, vrátim ho a idem domov. Všetka komunikácia je už len cez telefón.

Ako je možné, že tu tento biznis tak funguje?

- Ľudia, ktorí tu žijú, sú celkom dosť bohatí. No na to, aby mohli žiť na Manhattan Beach, musia veľa robiť, niekedy od rána do večera. Na tie psy teda nemajú toľko času, platia si niekoho, kto s nimi pôjde von, prípadne ich umyje či ostrihá. Vlastne majú ľudí na všetko, na varenie, upratovanie či vybavovanie vecí. 

Mali ste medzi klientmi aj nejakých známych ľudí?

<a rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/gal/spravy/z-domova/pribeh-slovaka-tomasa-ktoreho-zivi-v-usa-skvely-biznis-psy-venci-aj-bohatym-americanom" target="_blank">ODPOVEĎ NA TÚTO OTÁZKU NÁJDETE V NAŠEJ GALÉRII.</a>

- Mal som a aj mám. Napríklad ten prvý rotvajler, tak jeho majiteľka je herečka Josie Loren, ktorá hrala aj v seriáli Mentalista, a jej muž je bývalý americký futbalista Matt Leinart. Teraz pracuje ako športový komentátor. Taktiež mám klienta, ktorý má nejakú firmu s Lady Gaga. Tu v L. A. je každý známy s niekým populárnym. Teraz som mal dvoch zlatých retríverov, ktorých majiteľka je herečka Eva Cicinyte. 

Čo vaša rodina? Ako často ste teraz spolu?

- Brat žije doma, darí sa mu a má troch synov. Cestuje za prácou po celom svete, a kedykoľvek je blízko, presvedčím ho, aby aspoň na týždeň zostal u mňa. Mama je môj verný parťák a chodí za mnou už takmer každý rok. Bola u mňa aj teraz na Vianoce. Mama je skvelá a za každú zábavu, doslova do voza aj do koča. Spať v stane, dodávke alebo v hoteli jej nerobí problém. Pozreli sme si spolu všetky okolité národné parky od Zion National Park cez Yosemite National Park až po Joshua Tree National Park. 

Čiže ste mali pravé slovenské Vianoce?

- Presne tak. Boli bobaľky, hubová mačanka aj kapustnica či ryba so zemiakovým šalátom. 

Čo plány do budúcna? Chcete nejako zveľadiť svoj biznis?

- Ten najbližší je, že s mojou priateľkou Beccou máme zabookovanú svadbu v Michigane na august tohto roka. Potom, keď sa mi podarí doriešiť všetky doklady a papiere k podnikaniu, by som chcel robiť možno day care, čiže dennú starostlivosť pre psy. Bolo by to spojené s umývaním, česaním, tréningom alebo prechádzkami. Je to pre mňa ideálny biznis model, ktorý mi vyhovuje.

Je tu veľká konkurencia v tom, čo robíte?

- Je, ale takýmto štýlom, ako to robím ja, že si vezmem desať psov a zoberiem ich na bicykel, tak to som jediný.

PRÍBEH Slováka Tomáša, ktorého živí v USA skvelý BIZNIS: Psy venčí aj BOHATÝM Američanom

Tomáš Mácha

Autor článku

Tomáš Mácha