Pred 65 rokmi popravili Jozefa Tisa

Ako povedal historik Ústavu pamäti národa (ÚPN) Martin Lacko, súčasťou povojnových európskych dejín je aj mimoriadne, tzv. retribučné súdnictvo, konštruované víťaznými veľmocami druhej svetovej vojny (retributio – z lat. odplata).

„Jeho podstatou bolo postihovanie tých trestných činov, ktoré neboli trestnými v čase svojho spáchania. Bez tohto princípu by neboli postihnuteľné viaceré zločiny spáchané hlavnými vojnovými vinníkmi – nacistami, ktoré boli v čase spáchania v súlade so zákonom,“ povedal. Právnym základom retribučného súdnictva (tiež nazývaného ako „ľudové“ či „revolučné“) na Slovensku boli nariadenia SNR. Politici, dôstojníci, generáli i kultúrni funkcionári vtedajšej SR boli súdení podľa Lacka z pozície ľudí, ktorí mali v rokoch 1939 – 1945 myslieť, hovoriť a konať tak, akoby boli občanmi Československa.

V októbri 1945 bol Tiso spolu s ďalšími bývalými predstaviteľmi SR americkými úradmi deportovaný z Nemecka do ČSR a neskôr postavený pred Národný súd – najvyšší stupeň retribučného súdnictva. Súd sa začal 2. decembra 1946 v Bratislave v Justičnom paláci a skončil sa 19. marca 1947. Z hľadiska svojho rozsahu bol dovtedy najväčším na Slovensku. Obžaloba mala 213 strán, rozsudok 233 strán a celý spisový materiál vážil 700 kg. Rozsudok smrti povrazom bol vynesený 15. apríla 1947 a vykonaný 18. apríla 1947 v skorých ranných hodinách. Bývalý prezident bol súdený spolu s dvoma ministrami – Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským (v neprítomnosti). Mach dostal 30 rokov, Ďurčanský trest smrti v neprítomnosti.

Podľa historika zo Slovenskej akadémie vied (SAV) Ivana Kamenca podľa retribučného zákona SNR z roku 1945 bolo taxatívne určené, kto bude stíhaný a za aké prečiny. „U Tisa to bolo rozbitie republiky. To bolo najmenej podložené z hľadiska obžaloby, lebo on republiku nerozbíjal a ani nevytvoril Slovenský štát. On bol len súčasťou toho,“ povedal Kamenec. Ďalším bodom obžaloby bola zrada na povstaní. „Neviem, čo mohol zradiť, lebo povstanie bolo aj proti nemu, takže nemohol ho zradiť,“ vyhlásil. Až približne jednu tretinu obžaloby tvorili podľa Lacka práve obvinenia z „rozbíjania ČSR“. Veľký priestor mali obvinenia z napomáhania vojnovému úsiliu Nemecka a zavedenia „totalitného“

Dr. Jozef Tiso na návšteve v Berlíne u Adolfa Hitlera.
Foto: TASR

Obvinenia z realizácie protižidovskej politiky tvorili podľa Lacka v obžalobnom spise len mizivú časť. „To nebolo konkrétne, ale bolo to ako zločiny proti ľudskosti. To boli deportácie a vraždy, represie voči iným obyvateľom, nielen proti židovským. S tým, že on nesie právnu a morálnu zodpovednosť,“ zdôraznil však Kamenec. Pripomenul, že Tiso deportácie verbálne odobroval. Na druhej strane deportácie boli podľa neho len vyvrcholením procesu. Začiatok siaha do odoberania majetkových, občianskych a ľudských práv.

Podľa Lacka Tisov proces bol politický, kde skôr ako o objektívne posúdenie skutkov obžalovaných a o dosiahnutie spravodlivosti šlo o akt pomsty. S tým, že išlo o politický proces súhlasí aj Kamenec, pretože podľa neho retribučné súdnictvo nepripúšťalo prezumpciu neviny. Kto bol postavený pred retribučný súd, bol považovaný za vinného. To sa dialo vo všetkých krajinách, nielen v Československu.

Lacko pripomína, že ešte v exile vyslovil Edvard Beneš známu vetu „Tiso musí viset“. Trest smrti pre Tisa oficiálne žiadal od Stalina ešte v decembri 1943, no reálna možnosť jeho presadenia sa mu naskytla až po vojne. Kamenec však hovorí, že túto vetu nikdy nevidel. „Historik s touto vetou nemôže narábať. Historik narába s relevantnými dokumentmi, ale nie s vetou, ktorá možno odznela,“ uviedol. Zároveň pripomenul, že Beneš písal vtedajšiemu predsedovi vlády Klementovi Gotwaldovi, že v procese ide o ľudský život. „Nevyzerá to, že bažil po poprave,“ uviedol s tým, že predsedníctvo SNS alibisticky presunulo odporúčanie alebo neodporúčanie milosti pre Tisa na centrálnu vládu.

Dr. Jozef Tiso pred súdom 30.11. 1946
Foto: TASR

Proces s Tisom bol aj kľúčovou udalosťou v domácej politike. „Predstavitelia KSS nevedeli Tisovi – podobne ako neskôr biskupovi Vojtaššákovi – zabudnúť jeho striktný antikomunizmus. Najmä však kalkulovali s tým, že poprava katolíckeho kňaza rozštiepi Demokratickú stranu, ktorá vo voľbách roku 1946 zvíťazila len vďaka hlasom slovenských katolíkov,“ povedal historik Lacko. Milosť pre Tisa žiadali podľa Lacka evanjelickí biskupi. „Ani takéto prejavy však nezmenili nič na konečnom výsledku procesu, že totiž pre Tisa, celoživotného politika kompromisov, sa tak v jeho procese nenašiel žiaden kompromis,“ dodal.

Prezident Slovenskej republiky (1939 – 1945) Jozef Tiso bol podľa bývalého politika Jána Čarnogurského rozporuplná osobnosť.

„Nie som moralista, čiže nebudem mravne hodnotiť Tisu, ale politicky tých negatívnych čŕt akoby pribúdalo. Na druhej strane treba uznať, že Tiso vystupoval na súde dôstojne a dôstojne išiel aj na smrť. Neviem, ktorý zo slovenských politikov by to dokázal,“ povedal Čarnogurský. Prezident Tiso podľa neho robil morálne, mravné kompromisy. „Kompromis, to znamená, že urobím niečo dobré a niečo zlé. To je teda otázka mravného kompromisu, mravných kompromisov, ktoré robil prezident Tiso,“ uviedol.

Ján Čarnogurský nechce Tisu mravne hodnotiť, iba politicky.
Foto: TASR

Medzinárodná dimenzia postavenia prezidenta Tisa za Slovenského štátu spočíva podľa Čarnogurského v tom, že Slovenská republika z rokov 1939 – 1945, najmenej v roku 1940 alebo od roku 1943, od porážky Nemcov na Kurskom oblúku, potrebovala zmeniť tábor vo vojne. Potreboval sa odpútať od Nemecka a prejsť do spojeneckého tábora. V roku 1944 to bolo už podľa Čarnogurského absolútne jasné a v podstate všetky krajiny v strednej a juhovýchodnej Európe sa o to buď pokúsili, alebo to dokonca urobili.

Dr. Jozef Tiso - slovenský kňaz a politik, od septembra 1938 do marca 1939 predseda autonómnej slovenskej vlády.
Foto: TASR

„Toto malo byť jasné aj etablismentu Slovenskej republiky. Bolo to jasné veľkej časti, veď minister obrany Čatloš po vypuknutí povstania prešiel z vlády do povstania, čo treba hodnotiť kladne. Viem o tom, že prezident Tiso dostal list po vypuknutí povstania od pátra Kolakoviča, kde ho páter Kolakovič vyzýval, aby sa pridal k povstaniu a prezident Tiso to odmietol z akejsi subjektívnej pozície dodržania slova Hitlerovi. Subjektívne to mohlo pre prezidenta Tisa niečo znamenať, ale objektívne pre krajinu to bolo škodlivé. To znamená, že keď sa nepripojil k povstaniu, mal vtedy odstúpiť a stiahnuť sa,“ vyhlásil Čarnogurský. Podľa neho keby sa k povstaniu pridal aj Tiso, tak by bolo ďaleko mohutnejšie a účinnejšie.

Po vojne Tiso ušiel do Nemecka. Koncom októbra 1945 ho Američania vydali orgánom ČSR.
Foto: TASR

"V tej situácii podľa Čarnogurského nebolo možné zvažovať lepší a ešte lepší model povstania, ale len horší a menej horší model, buď nejaké odpútanie sa od Hitlera, alebo žiadne odpútanie sa. „Žiadne bolo Maďarsko a ako dopadlo. To znamená, že z týchto dôvodov hodnotím prezidenta Tisa kriticky a čoraz kritickejšie,“ vyhlásil.

Čarnogurského otec Pavol bol poslancom Slovenského snemu počas SR z rokov 1939 – 1945. Tiso bol 18. apríla 1947 na základe výroku retribučného Národného súdu popravený.