Právnička pripomenula ŠOKUJÚCU skutočnosť: Väčšina znásilnených žien svojho útočníka pozná

Slovensko by v oblasti predchádzania násilia na ženách malo pokračovať v systémových riešeniach. Dôležitá je tiež práca s verejnou mienkou. Po stretnutí so zástupcami mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú tejto oblasti, v Prezidentskom paláci to v pondelok pre médiá povedala prezidentka SR Zuzana Čaputová. "To, čo naša krajina potrebuje, je pokračovať v systémových riešeniach jednotlivých inštitúcií, to, aby to bolo predmetom medzirezortného uvažovania a riešení," uviedla s tým, že potrebná je aj práca s verejnou mienkou.

Pozvanie do paláca dostali zástupcovia mimovládok pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti násiliu páchanému na ženách. Témami stretnutia boli podľa nej rôzne aspekty sexuálneho či fyzického násilia a diskriminácie na ženách.  Stretnutia sa zúčastnili Adriana Mesochoritisová z organizácie Možnosť voľby, Janka Debrecéniová z Občan, demokracia a zodpovednosť, Vanda Durbáková z Poradne pre občianske a ľudské práva, Dušana Karlovská z Fenestry, Zuzana Piešťanská zo Slovensko-českého ženského fondu, Ivan Rác, zástupca romologických štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Ingrid Kosová z Quo Vadis. My sme sa o aktuálnych témach porozpávali práve s právničkou Janou Debrecéniovou. 

V súvislosti s témou násilia na ženách sa často kritizuje práve spôsob, akým je komunikovaná. Ako by sa malo správne postupovať?

- V prvom rade si treba uvedomiť, že násilie na ženách je rodovo podmienené a ženám sa deje práve preto, že sú ženy. Častým dôvodom býva to, že majú menej moci a muži, ktorí toto násilie páchajú, si myslia, že ho páchať môžu. Je dôležité poznamenať, že násilie páchané na ženách nemá biologický, ale kultúrny podtext.

Aký fenomén sa podľa vás za tým skrýva?

- Násilie zo strany mužov sa ženám nedeje preto, že by sa muži nevedeli udržať, ale je podmienené kultúrou, v ktorej žijeme a ktorá je do veľkej miery kultúrou násilia. Zároveň nám ale táto skutočnosť – že násilie nie je „biologického“ pôvodu – našepkáva, že takéto správanie sa dá a môže zmeniť.

Čo by malo byť v komunikácii na prvom mieste?

- Predovšetkým to, že ženy za násilie, ktoré je na nich páchané, nemôžu a nie sú zaň zodpovedné. Veľmi dôležité je uvedomiť si, že zodpovední sú muži, ktorí toto násilie páchajú. Keď chceme eliminovať násilie, musíme sa zamerať predovšetkým na násilníkov, ktorí ho páchajú a nie na správanie obete. Je úplne jedno, čo mala žena oblečené, či konzumovala alkohol, alebo ako sa správala, čo hovorila, alebo či tancovala, alebo netancovala.

Existuje univerzálny kľúč, alebo postup, ktorý by sa dal v takýchto situáciách aplikovať?

- Tvorba verejných politík aj v kontexte toho, že násilie na ženách sa deje, a to aj vo verejnom priestore, by mala byť rodovo citlivá a rodovo spravodlivá. V kontexte násilia páchaného na verejnosti môžeme napríklad postupovať tak, že v podzemných garážach vyhradíme najbezpečnejšie miesta, ktoré riadne osvetlíme, ženám, môžeme viac osvetliť parky a verejný priestor, lepšie zorganizovať verejnú dopravu, ale na vyriešenie problému je to samozrejme málo. Stále musíme pracovať predovšetkým na odstraňovaní násilia a jeho predchádzaní, adekvátne tomu vzdelávať a scitlivovať všetky profesie a rodovo citlivo a rodovo spravodlivo vychovávať deti. Odstránenie násilia na ženách sa navyše neudeje bez toho, aby sme odstránili diskrimináciu žien z mnohých ďalších oblastí života. A musíme myslieť na to, že v prípade, že sa ženám násilie udeje, im musíme zabezpečiť okamžitú a efektívnu pomoc a efektívnu a spravodlivú  nápravu.

Čo o útočníkoch v prípade znásilnelní vypovedajú dostupné údaje a štatistiky?

- To, že veľká časť znásilnených žien útočníka pozná. To, že neznámy muž napadne a znásilní ženu na ulici, sa deje, ale tieto prípady sú v menšine. Väčšina sexuálneho násilia sa ženám deje zo strany mužov, ktorých poznajú.

Spomínam si na obdobia, kedy nie nebolo brané ako nie. Problematika odmietnutia sa do diskusie dostáva aj dnes. Ako sa podľa vás vyvíja v spoločnosť v tomto ohľade?

- To je veľmi ťažké povedať, ale hlavným východiskom pre muža by nemalo byť, či žena hovorí nie, ale to, či hovorí áno. To, či je prítomné vyslovené a razantné nie a fyzické odmietanie alebo odpor, je ako primárne východisko irelevantné. Ak by sme sa sústredili len na akt odmietania, popreli by sme to, že sexuálny akt má byť konsenzuálny, teda musia ho rovnako chcieť obidve strany.

Vy ste spomenuli, že násilie na ženách súvisí s kultúrnymi nastaveniami. Vedeli by ste upresniť, z čoho pochádzajú?

- Z rodových stereotypov, čo sú vlastne sociálne roly, ktoré sa ženám aj mužom spoločnosťou prisudzujú. Sú to teda sociálne očakávania od žien a mužov a týkajú sa napríklad predstáv spoločnosti o tom, aké majú ženy a muži byť, aké majú alebo nemajú mať vlastnosti, čo by mali alebo nemali robiť, aké majú alebo nemajú mať preferencie a podobne. Nie je to teda nič, čo by bolo biologicky podmienené. Hoci sú mnohé segmenty spoločnosti vrátane politických predstaviteľov, ktorí to posúvajú práve do biologickej roviny a nechcú to vidieť v rovine kultúrnych a spoločenských nastavení.

Prečo to tak je?

- Pretože biologický aspekt sa nedá zmeniť, zatiaľ čo sociálny a kultúrny áno. Ak hovoríme o rodových stereotypoch, ako o zaužívaných predstavách o tom, aké majú byť ženy a akí majú byť muži, ak tvrdíme, že ženy majú byť pasívne a spúšťačom ich sexuality sú muži, a muži majú byť aktívni, sexuálni dobyvatelia a predátori, a zároveň ženy majú byť tie, ktoré budú v tichosti trpieť a všetko znášať, tak nehovoríme o biologickej stránke, ale o nastavení spoločnosti. Takéto nastavenie môže viesť k tomu, že znásilnenie môže byť v istom zmysle potvrdzovaním týchto rodových stereotypov, môže byť nimi ospravedlňované, alebo môže byť trestom za ich nenaplnenie.

V diskusii sa často objavuje otázka – čo s tým má Istanbulský dohovor?

- Úplne všetko. Istanbulský dohovor totiž definuje rod a hovorí o násilí ako o rodovo podmienenom fenoméne. Odporcovia Istanbulského dohovoru spoločenské nastavenie zmeniť nechcú, pretože násilie a možnosť ho páchať a nebyť postihnuteľný je veľmi zásadným predpokladom pre nadvládu nad ženami.

Vedeli by sme si pripomenúť, ktoré strany boli proti?

- V podstate súčasná vládna koalícia a ďalšie politické strany hlásiace sa k „tradičným“, „národným“ a „konzervatívnym“ hodnotám, ktorých máme v našom politickom spektre požehnane.

Janka Debrecéniová vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Následne absolvovala postgraduálne štúdium v odbore európske právo a právna komparatistika na Oxfordskej univerzite. Doktorandské štúdium absolvovala na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. V rokoch 2007 – 2009 absolvovala prestížny Women´s Human Rights Training Institute.

Od roku 2000 pôsobí v združení Občan, demokracia a zodpovednosť a podieľa sa na realizácii advokačných, publikačných, vzdelávacích a výskumných projektov najmä v oblasti antidiskriminácie a rovného zaobchádzania, ľudských práv žien a rodovej rovnosti. V uvedených oblastiach sa intenzívne zapája aj do procesov tvorby verejných politík a právnych predpisov.

V rokoch 2015 – 2019 poskytla v oblasti reprodukčných práv žien expertné konzultácie komisárovi Rady Európy pre ľudské práva, osobitnej spravodajkyni OSN pre násilie na ženách, jeho príčiny a dôsledky a Svetovej zdravotníckej organizácii.

Okrem ďalších publikácií a článkov je autorkou publikácie Antidiskriminačný zákon: komentár (Občan, demokracia a zodpovednosť, 2008, dotlač 2012), editorkou a spoluautorkou publikácie Inšpekcia práce a zásada rovnakého zaobchádzania s dôrazom na pohlavie a rod : právne rámce, bariéry, príklady dobrej praxe a odporúčania pre legislatívu, politiky a prax v SR (Centrum vzdelávania Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, 2014) a publikácií Ženy – Matky – Telá: Ľudské práva žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku (Občan, demokracia a zodpovednosť, 2015) a Ženy – Matky – Telá II: Systémové aspekty porušovania ľudských práv žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku (Občan, demokracia a zodpovednosť, Ženské kruhy, 2016).