Politický analytik Ján Baránek: Pred politikmi nemám rešpekt

Na televíznej obrazovke možno pôsobí ako „suchár“ a kto ho nepozná, mohol by si to o ňom naozaj myslieť. Ale politický analytik Ján Baránek (56) doslova klame telom. Verili by ste, že hoci vyrastal v centre veľkomesta, po rokoch dal mestu zbohom a s rodinkou sa presťahoval do malej dedinky vzdialenej takmer 200 km od Bratislavy?

Pôvodne ste chceli byť lekárom. Rozmysleli ste si to?
Nie, chcel som študovať medicínu. V júni 1978 ma na lekársku fakultu prijali a v septembri vyhodili.

Prečo?
To do dnešného dňa neviem. Bol som v zozname prijatých a zrazu som bol v zozname neprijatých. Rodičia neboli komunisti, prastrýko bol generálny riaditeľ Shellu v Československu, teda buržoázny živel, druhý prastrýko ako riaditeľ banky sa stratil na Sibíri, starý otec bol počas komunistického režimu vyznávačom Andreja Hlinku… Nebol som pionier ani zväzák!

Vyhodili vás aj z ďalšej školy. To ste boli taký rebelant?
Keď Rusi v roku 1983 zostrelili juhokórejské lietadlo, dostal som sa do konfliktu s prednášajúcim na vysokej škole, študoval som socio- -ekonomickú geografiu. Logickými argumentmi som ho usvedčil, že Rusi klamú. Všetci v prednáškovej sále mi vtedy zatlieskali. O týždeň ma zo školy vyhodili.

To bol dôvod na vyhadzov?
Dôvodov mali viac. Mojej mame povedali, že som súložil s viacerými spolužiačkami naraz… Komunisti radi používali voči oponentom sex ako zbraň.

A súložili ste?
Nie! Vtedy som povedal, že keby to aspoň bola pravda! (smiech) Oficiálny dôvod bol, že som nemal zapísaný zápočet v indexe, hoci som ho urobil. Lenže index som mal na študijnom oddelení a kým som sa k nemu dostal, bolo už po zápočtových termínoch. Vyhodili ma, no napokon sa to nejako urovnalo a ja som doštudoval.

Čo ste robili po skončení vysokej školy?
Išiel som na vojnu a potom som sa zamestnal v Urbione. Tam, mimochodom, zamestnávali viacerých bratislavských disidentov, lebo ich tam mali pod jednou strechou. Sedel som v kancelárii s profesorom Miroslavom Kusým. Ten si písal svoje príspevky do Slobodnej Európy a ja som sa tam poflakoval. Reálnu robotu som nemal, okrem toho, že som sa zúčastňoval na prieskumoch. Stretával som sa s niektorými disidentmi – s profesorom Kusým, so spisovateľkou Hanou Ponickou a cestovateľom Miroslavom Zigmundom, s katolíckym disidentom aj mimo pracovného času, učil som napríklad profesorovu dcéru jazdiť na koňoch. Raz si ma predvolali na políciu a ukázali mi rukou kreslený identikit. Údajne som bol podozrivý zo znásilnenia maloletej. Nebol som vtedy jediný...

To už bola vážna vec!
To už vás poriadne vystraší!. Pravidelne som chodil na výsluchy. Čudovali by ste sa, ako rýchlo si spomeniete na deň aj hodinu, čo ste robili pred rokom.

Dnes sa venujete politike, zaoberáte sa prieskumami. Čo zaujíma politikov najviac? Stretli ste sa už aj s nejakými bizarnejšími otázkami?
Nič nehodnotím ako bizarné, môže ich zaujímať čokoľvek. Pochopiteľne, najviac ich zaujíma, ako je na tom ich strana a oni ako osoby. Ale najzaujímavejšie pre nich je, ako sa dostať z problémov, ak sa vyskytnú, teda najmä ak majú nízke preferencie.

Čo im vtedy poradíte?
Poviem im svoj názor, ktorý vyjde z prieskumu. Väčšinou sa však nezhodneme a oni si aj tak robia po svojom. Túto prácu robím 25 rokov a za tie desaťročia som zistil, že politici nevedia vyhodnocovať reálne situáciu.

Prečo to nedokážu?
Totiž, každý politik je obklopený svojimi pritakávačmi, „nohsledmi“, a oni mu vytvárajú úplne iný svet, aký reálne je. Politik je z toho zmätený, pýta sa, ako je to možné, že mám toľko priaznivcov, každý so mnou súhlasí a mám len 3 či 4 percentá?! Nevie si uvedomiť, že v jeho najbližšom okolí sa nenachádzajú ani normálni bežní ľudia, ani jeho kritici, ale logicky sa tam nachádzajú tí, čo od neho niečo chcú, majú ho radi a nechcú s ním prísť do konfrontácie.

Sú politici pripravení prijať informáciu, že okolo seba majú možno nie celkom správnych ľudí? Alebo radšej žijú v ilúzii?
Bohužiaľ, prevažná časť slovenských politikov žije v tomto umelom svete, v tej potemkinovskej dedine, ktorú im vytvorilo aj ich okolie, a ktorý oni veľmi radi prijali. A pravdu, ak je odlišná od ich sveta, neprijímajú. Práve naopak. Nevravím, že všetci, ale mnohí sa na tú pravdu hnevajú. A čo je najparadoxnejšie, hnevajú sa aj na mňa.

Lebo pravda často bolí...
Viete, ja tomu človeku rovno nepoviem, že máš charizmu karbobrúsky, ale poviem mu to slušne. Nepoviem mu, že pôsobíš ako mŕtva ryba, ale že pôsobí nevýrazne.

Asi je ťažké nastaviť politikom zrkadlo…
Poviem vám to na rovinu a možno to bude „nabubralé“: Nemám pred politikmi rešpekt, totiž, ja ich skoro všetkých poznám. Mnohých poznám ešte spred revolúcie, s niektorými som hrával futbal na sídlisku. Nemám dôvod mať pred nimi rešpekt. A naozaj nemám problém im povedať čokoľvek, lebo… neviem, či to mám povedať…

Určite áno!
Na 90 % si myslím, že sú v istom smere neschopnejší ako ja.

Ste o krok vpred?
Nežijem totiž v tom ich virtuálnom svete. Nemyslím to tak, že som omnoho inteligentnejší alebo sčítanejší! Preto som vpredu, lebo žijem v reálnom svete. Žijem v dedine, ktorá má sto obyvateľov. Vidím, aké majú ľudia problémy. Že si príde ku mne niekto požičať 2 eurá, aby mu mohlo ísť decko do školy. Lebo nemá ani na autobus.

Politici nie sú učenliví?
Nie sú. Zabudol vôl, že teľaťom bol… Niekedy som z toho zúfalý, to je ako hádzať hrach o stenu. Poviem príklad, no nepoviem, o koho ide. Príde za mnou politik, ktorý je tu od roku 1989, a zhrozene mi vraví: Predstav si, dnes som zistil, že 50-ročný človek sa na Slovensku ťažko zamestná! Pre mňa je to šok. Veta roka.

Načo im potom robíte prieskumy – aby si ich zarámovali?! Veď to nie je novinka!
Ono je to totiž tak: dám si urobiť prieskum na seba, či som pekný. Vyjde mi všetko možné, len nie, že som pekný. Zoberiem si výsledky prieskumu do rúk, pozriem sa do zrkadla a vravím si – ale veď ja som pekný! A sú tu tri percentá ľudí, ktorým sa páčim! Nakoniec týmto sebaspytovaním a pritakávaním okolia dospejem k názoru, že ľudia sú „blbí“ alebo klamú a ja som pekný. Najjednoduchšie je povedať, že prieskum je zlý.

Prieskumom sa nezaoberáte len vy. Prečo by som si ho mala dať robiť práve u vás?
Je to o dôvere a dôveryhodnosti. Pozrite, keď chcel Vladimír Mečiar vedieť, ako je na tom, objednal si prieskum u mňa. Rok predtým chcel na mňa dávať trestné oznámenie, že mu uberám percentá. Pritom s Vladimírom Mečiarom som bojoval, odkedy nastúpil do politiky, až kým z nej neodišiel. Verejne som ho kritizoval, kde sa dalo. Keď som sa s ním stretol a pýtal som sa ho, prečo si dal robiť prieskum u mňa, povedal: Lebo vám verím.

Existuje korupcia aj v prieskumoch?
Keďže na to nie sú svedkovia, vždy je to tvrdenie proti tvrdeniu, ale niektorí z politikov mi ponúkali dosť.

Prečo? Aby mali vyššie preferencie?
Áno. Ponúkali mi to sprostredkovane, priamo, telefonicky… jednému z nich som raz povedal, že mám tri deti a nech si meno pokazia samy – ja im ho kaziť nebudem. Navyše, som veriaci katolík.

Neprekáža vám, že ste tak trochu mimo centra diania?
Svet sa zdigitalizoval, žijeme dosť veľa vo virtuálnom svete, takže pracujem z domu. S asistentkou, ktorá má na starosti realizáciu prieskumov komunikujem cez telefón a cez internet. Do Bratislavy dochádzam zhruba dva razy do týždňa.

Analytik Baránek ONLINE: Čo si myslí o Kiskovi a Ficovi?

Čo robíte celý deň?
(smiech) Keď vám to poviem, podráždim možno milión ľudí! Desaťročia som tvrdo makal na tom, aby som vám teraz mohol odpovedať tak, ako vám odpoviem: Vstanem o desiatej, s manželkou dáme von kone a potom sa zamyslím a väčšinou idem na dve hodiny jazdiť. Mám medzi koňmi dvoch arabov, tak si zoberiem jedného z nich, zbalím si pitie, na sedlo zavesím turistické GPS a idem dve-tri hodiny na koni. Pol hodiny cválam, pol hodiny – hodinu sa brodím lesom a potom si zapálim, popozerám prírodu. Vrátim sa, ak je teplo, vysprchujem koňa, pozriem sa na internete, čo je nové. Potom prídu deti zo školy, tak som s nimi a večer si pustím nejaký dokumentárny film, alebo trávim večer s manželkou... Mám rituál – dám si horúcu vaňu s čajom alebo s kávou, s cigaretou a hodinu čítam knihu. Som posadnutý knihami, to je moja až „obsesia“.

Aké žánre?
Mám to podelené. Pri jedle čítam literatúru faktu. Na toalete mám väčšinou odborné knihy, fascinuje ma kvantová fyzika. V pracovni mám najmä knihy o histórii. Človek si musí cvičiť mozog v každom veku. Ja som sa začal učiť čítať egyptské hieroglyfy.

Na čo vám to bude?
Ľudia si cibria mozog skôr krížovkami, lúštia sudoku… Vy egyptskými hieroglyfmi! A koľko zbytočných vecí robíte v živote? Nihilista by vám povedal, že všetko je zbytočné. Keby som to začal rozoberať, tak dostanete depresiu. Lebo aj to, že ste tu, je zbytočné, lebo raz odídete…

Mne sa tu celkom páči. Výhľad na nádhernú prírodu, zvieratá, pokoj… až vám závidím. Čo chováte na usadlosti?
Máme štyri kone, štyroch psov, mačky, zajaca, mali sme bieleho potkana, fretku…

Postarať sa o toľko zvierat zaberie asi veľa času…
Áno, ale chce to najmä presnú logistiku. Tu musím vzdať hold mojej manželke, ktorá to tu celé riadi. Keď sú kone v záhrade, nemôžu byť vonku psy, tie sú vtedy vo voliére. Vtedy však môžu byť vonku mačky. Keď sú vonku psy, nemôže byť vonku nič, kone sú vo výbehu alebo v maštali a mačky vnútri. Navyše, keď je pustený malý pes, veľké musia byť v druhom dvore. A keď chcem pustiť zajaca, mačky musia byť zavreté… Ako vravím, je to logisticky náročné. (smiech)

Vrátili by ste sa ešte do mesta?
Nie, ja sa už asi nevrátim. Určite nie. Rád sa do Bratislavy vraciam, ale čím dlhšie som tu, vôbec ma to do mesta neláka. Veterán v záhrade. Je od pána farára a nový majiteľ vraví, že ešte nevie, na čo mu vlastne bude.