Nenájde sa teda ani jeden bod reformy, kde by ste sa zhodli s ministrom zdravotníctva?
- Nie, nemôžeme. Lebo staviame dom od strechy, ideme na to úplne naopak. Najprv povieme, že ideme urobiť sieť nemocníc, ale pritom nevieme, kto nám bude liečiť tých pacientov dole. Keď budeme vedieť, koľko percent pacientov nám vyšetrí ambulantný sektor, poprípade pošle pacienta k ambulantnému špecialistovi a takto vyriešime napríklad 80 percent problémov, ktoré pacienti majú, tak až potom budeme vedieť, že táto a táto nemocnica sa nám v regióne neuživí. Optimalizovať sieť nemocníc treba, ale nie ako prvý krok. Predtým musíme urobiť iné a dôležitejšie.
Ale veď ste boli riaditeľkou Zväzu ambulantných poskytovateľov. Vy predsa musíte mať tieto štatistiky.
- My tie čísla nemáme a bojím sa, že ich nemá ani ministerstvo zdravotníctva. Pretože keď hovoríme o tom, že neriešme len všeobecných lekárov, ale aj špecialistov, lebo to úzko súvisí, ministerstvo nám dáva odpoveď, že nemajú zmapovanú sieť špecialistov.
A vy ako zväz ste nevedeli, koľko máte ambulancií, koľko pacientov ich navštívilo, koľkí šli ešte k špecialistovi alebo do nemocníc?
- Určite sú také dáta a minimálne by ich mali mať zdravotné poisťovne a Národné centrum zdravotníckych informácií. V Zväze ambulantných lekárov, ktoré je záujmovým združením právnických osôb, je združená asi len tretina ambulancií, nezastupuje všetky ambulancie.
Minister zdravotníctva si však môže od poisťovní vypýtať tieto dáta.
- Azda áno. Len chcem povedať, že tých ambulancií máme málo – v porovnaní s ostatnými krajinami na počet obyvateľov – a hlavne lekárov v nich máme prestarnutých. Dnes nám môže povedať „končím, idem do dôchodku“ štvrtina lekárov. A vďaka Bohu, že ich tu máme, lebo by sme to dnes nezvládli.
Čo by sa malo podľa vás spraviť? Kde by sa malo začať, aby bola reforma zdravotníctva účinná a nápomocná na všetkých úrovniach?
- To, čo dnes chýba, je personál. To sme zanedbali už v minulosti a napriek tomu nerobíme nič, aby sa viac študentov a medikov dostávalo na fakulty.
Čo sa dá robiť? Asi nemôžete niekoho prinútiť, aby študoval medicínu.
- Myslím si, že lekári aj zdravotníci, ktorí vyštudujú na Slovensku, by tu aj zostávali, keby videli nejakú víziu, že zdravotníctvo sa posúva, že tu majú kvalitné podmienky. Chce to však nielen veľa peňazí. V prvom rade je potrebná stabilizácia personálu, ale aj zvýšenie počtu študentov. Pretože my teraz ponúkame relatívne veľký priestor pre zahraničných študentov. Áno, oni si to štúdium zaplatia, ale neskôr odídu a my tu potom máme málo lekárov.
Hlási sa na medicínu málo slovenských študentov, a preto dostávajú šancu tí zo zahraničia?
- Nemám pocit, že sa ich hlási málo. Od mladých ľudí z regiónov máme podnety, že ich kamaráti sa nevedia dostať na lekárske fakulty, a preto odchádzajú študovať do Česka. Keď vyštudujú medicínu u našich českých susedov, tak tam aj zostanú a naspäť sa nevrátia.
Takže keď sa hlásia na slovenské školy aj naši, aj zahraniční študenti, majú rovnaké podmienky? To znamená, že lepšie pripravený zahraničný študent zaberie miesto tomu o pár bodov horšiemu slovenskému?
- Neviem presne, ako sú nastavené pomery počtu slovenských a zahraničných medikov. Ale z terénu máme informácie, že slovenskí záujemcovia o štúdium medicíny sa nevedia dostať na slovenské školy. Preto je potrebné zvýšiť počet študentov, ktorí môžu na lekárskych fakultách študovať. Súčasne považujem za dôležité už stredoškolákov výrazne motivovať – spoločensky, ekonomicky, materiálnymi podmienkami a vedeckým pokrokom v tom, že medicína je práca, ktorú potrebujeme robiť. Aby po skončení štúdia neboli ako mladí lekári demotivovaní tým, že výkon lekárskeho povolania tu doma na Slovensku, si predstavovali inak a tie podmienky na Slovensku nie sú pre nich dosť atraktívne na to, aby tu ďalej pokračovali s atestáciou a neodchádzali pracovať za hranice Slovenska.
Byť lekárom je však skôr poslanie ako povolanie.
- Mala som spolužiakov, ktorí študovali medicínu a povedali, že už podmienky štúdia a praxe na lekárskych fakultách sú katastrofálne. My naozaj potrebujeme tú univerzitnú nemocnicu, veľkú, koncovú, na to, aby sme vytvorili adekvátne podmienky pre študentov. Aby to bola medicína 21. storočia a nie štúdium v študovniach, kde vám padá omietka na hlavu.
Práve váš predseda Peter Pellegrini bol v bagri a spúšťal projekt dobudovania takejto nemocnice, konkrétne Rázsochy v hlavnom meste. To bolo v lete 2019. Vtedy povedal, že by mohla byť postavená v roku 2024. Ako to tam vyzerá?
- Podľa mňa tak isto, ako to tam vyzeralo vtedy.
V tom období sa však začalo s búraním, bola vyhlásená súťaž... a nič sa nedeje?
- No a prečo sa s tým už dva roky nič nerobí?
To sa ja pýtam vás.
- Ja sa pýtam tiež tejto vlády, prečo nič nerobíme. A keď sa pozrieme na Plán obnovy, kde by mali byť vyčlenené aj peniaze na stavbu veľkej univerzitnej nemocnice, tak naozaj nevieme, či dokážeme peniaze čerpať na to, aby sme takúto nemocnicu na Slovensku postavili. Od prestavenia Plánu obnovy pre zdravotníctvo tvrdím, že tak, ako si ho Slovensko bez konzultácií s odbornou lekárskou obcou nastavilo, je čerpanie peňazí z neho ohrozené a môže sa stať, že z týchto dodatočných európskych peňazí naše zdravotníctvo neuvidí nič. S peniazmi je problém aj pri financovaní lekárov, zdravotníckom vybavení.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
