Odborníci OTVORENE: TOTO potopí Za ľudí a v čom sa Remišová podobá MATOVIČOVI!

V rozhovore sa dočítate:

Ako vyzerá situácia v našom parlamente?

Řádek: – Ak by som to mal zovšeobecniť, tak bohužiaľ, a to budem trošku nadnesenejší, ale nemyslím si, že by slovenský parlament bol niekedy v takom zlom zložení, ako je to v súčasnosti. Len na okraj poviem, že je zložený z rôznych osobností, ktoré sme mali možnosť vo verejnom živote spoznať v iných oblastiach, či už je to v oblasti kultúry, športu, podnikania a podobne. Ale možno tieto osobnosti by urobili lepšie, keby zostali pri svojich pôvodných profesiách a nevenovali sa politike. Pretože to, čo vidíme v súčasnosti naprieč politickým spektrom a pri takmer všetkých politických stranách, je úžasná politická nekvalita.

Celý rozhovor si môžete pozrieť tu:

Prečo?

Řádek: – Nemusím sa, myslím, teraz zdĺhavo vyjadrovať na adresu politických lídrov, ale ak sa pýtame priamo na slovenský parlament, tak podľa mňa je v súčasnosti slabým článkom slovenskej demokracie. Súčasní zastupitelia Slovákov a národnostných menšín v Slovenskej republike predvádzajú skôr hulvátsky cirkus ako reálne zvažovanie rozhodnutí zo strany štátu asi v najťažšej chvíli za minimálne ostatných tridsať rokov a existencie Slovenska ako takého.

Sme rodina sa stavia mierne do opozície.  Môžeme s príchodom tretej vlny pandémie očakávať ďalšiu?

Řádek: – A či môže vzniknúť vládna kríza? Musím povedať, že je to štandardnou súčasťou súčasnej vládnej koalície a síce, že ohrozenie krízou je permanentné, pretože sme mali za ostatný vyše rok možnosť pozorovať vážne politické spory, ktoré mohli mať rôznu podobu a často boli aj  dôvody politickej krízy malicherné a navyše neboli ani také vecné, ako boli o osobnostiach a o vzťahoch medzi nimi vo vládnej koalícii.

Čaká nás podľa vás rozpad strany Za ľudí?

Řádek: – Čo sa týka strany Za ľudí, ja to vnímam od neúspešného v úvodzovkách palácového prevratu Márie Kolíkovej, šance na zotrvanie strany Za ľudí v nejakej politickej budúcnosti po nasledujúcich parlamentných voľbách ako veľmi malé. Pretože Veronika Remišová si veľmi realisticky mocensky upevnila pozíciu, Mária Kolíková sa snažila o nejakú komunikáciu, ale vzťahy medzi nimi sú už, zdá sa, nereparovateľné. Nemyslím si, že by táto dvojica dokázala fungovať v jednej strane a je možné, že sa napríklad ešte v priebehu tohto roka ukáže, že ani nie v tejto vláde.

Ako to vnímate vy, pani Porubänová? Máme tu na jednej strane očkovaciu kampaň, ľudia protestujú v uliciach a politickú scénu zmieta akási kríza alebo zatiaľ chaos.

Porubänová: – Áno, ten trvá už niekoľko mesiacov. Myslím si, že celá táto politická nestabilita a neistota s očakávateľnými dosahmi na činnosť a fungovanie konkrétnych politických strán sa deje na pozadí alebo v sprievode toho, čo je primárne a to je naozaj bytostné ohrozenie verejného zdravia a tretia vlna covidu, ktorá nás nezvratne očakáva.

Čo je v tomto prípade najdôležitejšia vec, na ktorú je potrebné sa sústrediť?

Porubänová: – Primárna je otázka verejného a individuálneho zdravia a otázka vakcinácie či dodržiavanie opatrení. Je najvyšší čas a je potrebné, aby si to uvedomili aj naši politickí aktéri, že túto jeseň sa bude hrať o veľa a treba, aby si to uvedomili aj politici. A nebude to len v politickom význame, ale aj v zdravotníckom. Stále zdôrazňujem, že pokiaľ ide o udržanie  verejného zdravia, mala by sa pertraktovať táto otázka ako otázka prežitia. Pretože ten zlý príklad, ktorý zo západných krajín prichádza, nás uisťuje v tom, že je minimálna šanca pri tejto zaočkovanosti, že sa nevyhneme fatálnym dôsledkom ďalšej vlny pandémie.

Správa sa Veronika Remišová v strane Za ľudí ako Igor Matovič, keď sa nechcel vzdať funkcie premiéra?

Řádek: – Je to zaujímavá paralela. Nazdávam sa, že je vhodné porovnávať ich politické správanie alebo štýl. Pokiaľ boli obaja v opozícii, tak boli veľmi veľkými kritikmi silovej realistickej politiky. Zároveň neboli úplne priateľmi straníckeho života a budovania politických strán. Jediný menší rozdiel medzi Igorom Matovičom a Veronikou Remišovou je ten, že Remišová mala aspoň ako taký úprimnejší záujem alebo aspoň vytvárala dojem, že rozumie tomu, že v politike majú priestor a základné rozhodovacie právomoci politické strany. A že myslela vážne, že chce byť líderkou politickej strany a nielen nejakého spolku priateľov a priateľov priateľov. Nateraz sa zdá, že tie rozdiely sú veľmi malé, možno ešte s jedným dosahom a síce, že zatiaľ čo v predchádzajúcich mesiacoch som dostával veľa otázok na hodnotenie Igora Matoviča či už ako predsedu vlády, v súčasnosti ako ministra financií, alebo všeobecne ako predstaviteľa politického života.

Obaja sa však prepadávajú v prieskumoch politických preferencií. Majú podľa vás napriek tomu politickú budúcnosť?

Řádek: – Musím povedať, že napriek jeho doterajšiemu svojráznemu pôsobeniu si udržiava ešte nejakú podporu verejnosti. Prepadá sa síce v prieskumoch verejnej mienky ako politik, ako postava, ale jeho hnutie OĽaNO je ešte stále pravdepodobne s desiatimi percentami relevantnou politickou stranou. Tu je, zdá sa, Veronika Remišová komunikačne úplne stratená, pretože nech urobí čokoľvek, tak za to prirodzene môže dostávať zo strany opozície alebo záujmových skupín a verejnosti kritiku, ale zdá sa, že tú kritiku nevie dostatočne odrážať a nevie dostatočne jasne vysvetľovať svoje konanie a práve preto sa jej strana nachádza už pravidelne v prieskumoch verejnej mienky pod prahom znovuzvolenia do Národnej rady Slovenskej republiky.

Z tohto sa zdá, že Veronika Remišová je jedným z najnedôveryhodnejších politikov. Prečo si myslíte, že to tak je?

Z tohto sa zdá, že Veronika Remišová je jedným z najnedôveryhodnejších politikov. Prečo si myslíte, že to tak je?

Porubänová: – Stotožňujem sa v zásade s tým, čo povedal pán Řádek, ale myslím si, že situácia v strane Za ľudí je len akýmsi predlžovaním agónie a strana speje buď k rozpadu, alebo k situácii, keď budú konkrétne osobnosti ešte uplatniteľné v politickom živote rozobrané v úvodzovkách do iných, minimálne dvoch politických strán, ktoré môžeme tipovať. Pokiaľ ide o osobnosť Veroniky Remišovej, tak ako to bolo naznačené v porovnaní alebo aj v kontraste s Igorom Matovičom, z ktorého liahne napokon aj vzišla, či sa to dnes niekomu páči, alebo nie,  zásadný rozdiel je myslím v kulantnosti komunikácie, ale napriek tomu si myslím, že tou hlavnou vecou, ktorá jej uberá politické body a dôveryhodnosť, je možno taká nedostatočná autenticita. Ľudia často strávia omnoho skôr aj ostrú komunikáciu, aj s toľkokrát kritizovanými emocionálnymi výlevmi, pokiaľ majú pocit, že politik je autentický. Pokiaľ majú pocit, že prejav je manifestovaný, deklarovaný v nejakej línii a tým ťažko uveriteľný, tak politické body jednoducho neprichádzajú.

Aktuálne sú v uliciach pomaly na dennom poriadku rôzne protesty. Mohli by sme tvrdiť v tomto prípade, že ide o zlyhanie vlády? Boris Kollár už viac-menej drží s opozíciou, Za ľudí sa rozpadá... Zlyhala vláda v tom, že im ľudia protestujú doslova pred dverami?

Porubänová: – Zásadný problém je v tom, že ak zlyhala vláda, tak zlyhala v celom roku pandémie. To, čo sme všetci veľakrát komunikovali, že komunikácia bola kontraproduktívna, nedostatočne informatívna a do toho znevažovanie vedeckých a odborných argumentov... To všetko teraz prinieslo so sebou  trpké ovocie práve v tom zmätku a v tej nedôvere, ktorá panuje. Bolo by veľmi jednoduché teraz len bagatelizovať, že všetci tí, ktorí protestujú, sú len málo informovaní, málo vzdelaní a podobne. Nie je to tak. Aj tí ľudia, ktorí neprotestujú, ale z nejakých dôvodov nie sú zatiaľ rozhodnutí pre vakcináciu, sa jednoducho zdráhajú, lebo nedôverujú vláde a dajme tomu aj komunikácii a prezentácii dôvodov, prečo sa očkovať. Možno práve teraz politická nedôvera zohráva hlavnú úlohu.

Malo by byť očkovanie povinné?

Řádek: – Ja by som povedal jednoznačne NIE povinnému očkovaniu. Možno si to viem predstaviť v niektorých profesiách, ako k tomu pristupujú v niektorých štátoch. Dávnejšie vznikali informácie o tom, že niektoré firmy alebo súkromní zamestnávatelia budú od svojich zamestnancov vyžadovať povinné očkovanie. Som pritom mierne skeptický a ešte viac som skeptický, ak sa bavíme o celej spoločnosti. Nemyslím si, že by povinné očkovanie bolo jednoznačným riešením či už pandémie, alebo aj spoločenskej situácie u nás na Slovensku. Hovorím to ako očkovaný človek, ako človek, ktorý sa dal dobrovoľne, bez problémov a našťastie aj bezbolestne bez postranných účinkov zaočkovať. Aj všetci moji blízki naokolo to podstúpili tiež. Nie som však naivný v tom, že každý človek sa musí dať zaočkovať, a že ten, kto sa rozhodol neočkovať, sa rozhodol automaticky nesprávne.

Prečo?

Řádek: – Pandémia trvá približne rok a pol. Každý svojprávny a gramotný človek videl, čo pandémia koronavírusu spôsobuje, sú tu odhady, čo môžu spôsobiť ďalšie mutácie. Myslím si, že by to malo byť rozhodnutím každého človeka. Pokiaľ sú tu ľudia, ktorí si myslia, že pandémia neexistuje, že ide o umelo vytvorené sprisahanie, ktoré má pomôcť farmapriemyslu alebo má zlovestnejšie pozadie, tak pokiaľ takíto ľudia chcú bez očkovania viesť celú pandémiu, tak poviem ľudovo, nech sa páči. Myslím si však, že tu celkom správne pristupuje ministerstvo zdravotníctva, ktoré zvažuje, že človek, ktorý ochorie na koronu a nedal sa predtým očkovať, tak bude znášať finančné náklady na svoje liečenie. Nemyslím si, že by povinné očkovanie bolo možné realizovať v akejkoľvek krajine. Dokonca ani v totalitnej, nieto ešte slobodnej.

Porubänová: – O povinnom očkovaní sa hovorí veľmi opatrne, ale, samozrejme,  hovorí sa o očkovaní vybraných cieľových skupín, predovšetkým zdravotníkov, učiteľov, členov silových zložiek. Takto to treba aj komunikovať. Možno väčší dôraz treba klásť nie na rozčleňovanie na očkovaných a neočkovaných, ale na to, že jedinou cestou na jeseň bude pravdepodobne čo najlepšia kolektívna imunita. Čiže zdôrazňovať a mobilizovať a chrániť a podporovať tých, ktorí už zaočkovaní sú. Ešte stále je čas sa rozhodnúť. Na jeseň bude už neskoro. Pokiaľ skutočne príde masívna tretia vlna, bude neskoro pre ľudí, aby získali aj individuálnu imunitu. Toto treba celkom otvorene komunikovať a nezahmlievať v nejakých politických kulantných vyjadreniach. Každý, kto príde s rozhodnutím povinného očkovania vo vybraných skupinách, politické body nezíska. Je to nevďačné rozhodnutie, napriek tomu si však myslím, že je to odvážne rozhodnutie.

Opozícia na čele so Smerom a do istej miery aj s mimoparlamentným Hlasom sa k očkovaniu stavajú skôr negatívne. Ak by však boli stále spolu a v koalícii, myslíte si, že by otočili kartu a doslova by si zverejňovali fotky z toho, ako sa dali sami zaočkovať?

Porubänová: – Myslím si, že o tri mesiace bude situácia úplne iná práve pre očakávané zdravotné následky, a nikto si poriadne nespomenie, aké bolo terajšie stanovisko a postoje politických aktérov. Treba si zachovávať aj individuálnu politickú pamäť, kto sa ako vyjadroval, pretože pre naše osobné rozhodnutia to nemusí mať veľký význam. Je to naozaj len súčasť politických hier a politických kalkulov.

Majú politici veľký vplyv na svojich voličov  v tom, či sa podľa nich zariadia, či sa ísť, alebo nejsť očkovať?

Majú politici veľký vplyv na svojich voličov  v tom, či sa podľa nich zariadia, či sa ísť, alebo nejsť očkovať?

Řádek: – Myslím si, že vplyv politikov je minimálny. Je dôležité, aby verejnosť poznala názory politikov na stratégiu a na koronavírus ako taký, pretože politici rozhodujú o tom, aké budú pravidlá počas koronavírusu, pokiaľ sa epidemická situácia zhorší, ale treba to oddeliť od toho, či sa niekto dá, alebo nedá zaočkovať podľa toho, či to spraví konkrétny politik. Pokiaľ hovorí napríklad pani prezidentka, že očkovanie je najlepšia stratégia, tak je to fajn, pretože je to jej názor ako štátničky. Ja osobne mám rád politikov s jasnými postojmi, pretože sú čitateľnejší. Pokiaľ sú to politici, ktorí tvrdia, že ide len o farma biznis, hovorím v poriadku, ale pokiaľ sa situácia zhorší, tak budú za to braní na zodpovednosť.

Môže to ohroziť ich politickú budúcnosť?

Řádek: – Myslím si, že tak trošku hazardujú aj so svojou vlastnou politickou budúcnosťou. Čo je možno trošku horšie, že ako vplývajú názory politikov na voličov, tak v tej výmene názorov, ktorá aj nateraz prebieha v našej spoločnosti a aj vo vyspelejších krajinách, tak musím povedať, že mi tu chýba trošku politický dialóg. Politici ani tak nepokrikujú po sebe, ale skôr niečo hovoria verejnosti a svojej cieľovej skupine ako takej. Samozrejme, že úspešnejší sú tí, ktorí opakujú, čo si myslí nejaká hlasná skupina, ktorá však nemusí byť väčšinová ani menšinová. Politici tu však nereagujú úplne argumentačne na seba vzájomne a povedzme, že politici, ktorí stavajú svoju rétoriku na argumentoch, sa nechávajú momentálne trochu prekričať politikmi so pseudoargumentmi. Jednoducho si nedokážu získať taký dostatočný rešpekt v mediálnom priestore a dnes sa aj skôr dostanú do médií výroky, ktoré popierajú účinky očkovania a podporujú negatívne názory na očkovanie. Tá racionálnejšia a na argumentoch si zakladajúca časť politikov je dnes prekričaná a nemám ani pocit, že by sa snažila ešte nejako zasiahnuť do očkovacej kampane a niečo povedať súčasnej dosť polarizovanej spoločnosti.

Prečo má spoločnosť akúsi potrebu upadať do stavu, že čoraz viac veríme dezinformáciám?

Porubänová: – Toto nie je, samozrejme, nová situácia, dokonca by som to nevidela nádejne ani v tom prípade, že informovaní očkovaní nepodliehajú niekedy hoaxom, stereotypom a klišé. Nikto nie sme úplne mimo toho. To je vec každodennej práce so sebou samým. Pokiaľ ide o to, prečo ľudia veria aj v prípade pandémie a zdravotných rizík neovereným informáciám, opäť je to mix spoločenských a politických dôsledkov a, samozrejme, aj nejakej osobnej predestinácie. Tu je namieste a je to aj úloha médií, radšej si desaťkrát overiť informáciu ako sa dať emotívne strhnúť informáciou, ktorá môže byť veľmi zradná.

Ľudia sú za ostatné obdobie čoraz viac frustrovaní. Bolo by správne, aby sa stali súčasťou pandemickej komisie sociológovia, psychológovia či analytici? Epidemiológ nás zavrie doma, ale sociológ má na to asi iný názor.

Porubänová: – Teraz hovoríte asi konkrétne o dosahoch pandémie na duševné zdravie. Ak pandémia mala nejaký dobrý výsledok, tak to bolo práve to, že stigma, že je potrebné vyhľadať terapeutickú pomoc, už nie je taká výrazná. Ľudia pochopili, že z istých situácií naozaj nie je možné sa vyhrabať vlastnými silami. Takže ide podľa mňa o veľké spektrum profesií, ktoré by tam mali byť, ktoré nám pomôžu dostať sa z ťažkých situácií, depresií a podobne.

Niečo také malo byť jedným z prvých krokov vlády Eduarda Hegera, stále sa tak však neudialo. Ako to vnímate?

Řádek: – Priznám sa, že celkom netuším, kto vlastne celý ten krízový štáb, ktorý rozhoduje o protipandemických opatreniach, vlastne vymenúva, schvaľuje a podobne. V rôznych krajinách je rôzny spôsob rozhodovania v protipandemických opatreniach a je úplne jasné, že práve vďaka pomenovaniu profesií, ktoré jednoducho chýbajú, čiže psychológovia, sociológovia, ale napríklad aj zástupcovia zamestnávateľov, ktorí by mali čo povedať o režime fungovania v rámci nejakej fázy pandémie koronavírusu. Chýbajú tam napríklad aj zástupcovia samospráv. Videli sme totiž, že veľmi veľa práce v rámci manažmentu koronakrízy mali na svojich pleciach práve starostovia a primátori. Je to škoda o to viac, že práve oni by vedeli, čo sa týka mikromanažmentu vysvetľovať najviac, pretože boli od začiatku v prvej línii.

Ako sa dívate na pandémiu viac než rok od jej vypuknutia?

Řádek: – Koronakríza zmenila azda každú oblasť nášho života. Naozaj nič nie je ako pred rokom a pol, ale súčasne je to jedna obrovská ľudská, výpoveď o ľudskej spoločnosti, o našich skrytých a možno otvorených pohnútkach, je to výpoveď o tom, ako dokážeme fungovať pod tlakom a vo veľmi náročných existenčných situáciách. Ale čo je naozaj tou najväčšou chybou našej krajiny, je, že tieto situácie, ktoré máme dostatočne zanalyzované, lebo štát počas tohto obdobia získal množstvo dát a údajov, ktoré sa nikdy nevyužijú a budú pravdepodobne navždy stratené. Je to obrovská škoda, pretože sú to veci, ktoré mohli meniť zdravotníctvo, civilnú ochranu a celý systém štátnej správy v čase nejakej krízy.

Prečo pravidlá, ktoré sú napríklad v Dánsku, kde vás nepustia bez testu či potvrdení o očkovaní do reštaurácie, u nás nefungujú? Je to vládnou mocou alebo spoločnosťou, ktorá to jednoducho odmieta prijať?

Porubänová: – Je to o ľuďoch, čiže je to mentalitou či občianskou uvedomelosťou. Nie je náhodou, že podobné krízové situácie so cťou zvládajú také krajiny ako práve Dánsko. Vrátim sa ešte k tomu, čo povedal pán politológ. Bola by večná škoda, ak by sme po zotavení sa z krízy nenastavili pravidlá tak, aby sme fungovali efektívnejšie, aby tieto informácie slúžili aj nejakým strategickým efektívnym zámerom. Aby sme si jednoducho mohli zadefinovať, že z tejto krízy sme vyšli ako lepšia spoločnosť a lepšie ľudské bytosti. To by mohol byť prínos do tejto veľmi ťažkej skúšky, ktorej sme boli vystavení.

Posledná otázka, čo by sme si mali zobrať z politologického a zo sociologického hľadiska do tretej vlny, ktorá príde?

Řádek: – Ja by som si dovolil povedať, aby sme situáciu niesli s oveľa väčšou ľahkosťou, buďme vyrovnanejší, myslíme pozitívnejšie a buďme tolerantnejší ajk iným názorom.

Porubänová: – Ja by som povedala, že treba zachovať istú obozretnosť, ale zároveň aj istú autonómiu, aby sme si už spomínaným kritickým myslením dokázali vyhodnotiť to, čomu sme podrobovaní a aby sme z krízy vyšli posilnení a vo väčšej viere v našu vlastnú silu a dôstojnosť.