Nový policajný prezident Peter Kovařík: Nepochybujem o tom, že Lučanský spáchal samovraždu

V rozhovore sa dočítate:
- Ako Peter Kovařík vnímal Milana Lučanského
- O pokuse o samovraždu Moniky Jankovskej
- O tvrdých zásahoch NAKA
- Ako policajný prezident vníma kritiku elitného exvyšetrovateľa Jozefa Šáteka
- O trestoch za nedodržiavanie protipandemických opatrení

Premiér Matovič zvykne zatýkanie osôb z politických kruhov označovať za svoje skalpy. Má na nich reálnu zásluhu? Rozviazal povedzme polícii ruky alebo ide o výsledky dlhodobej práce polície, ktoré si jednoducho privlastňuje?

- Myslím, že neplatí ani A ani B. Áno, politici zmenou politického systému otvorili priestor nato, aby sa policajti nebáli ísť do ťažkých a komplikovaných úloh. Na druhej strane politici nemôžu mať žiadne práva či možnosti nato, aby vstupovali do trestných vecí z hľadiska vyšetrovania, stíhania či dokonca súdenia páchateľov.

Zatknutí je veľa hlavne preto, lebo sa medzi obvinenými našli osoby ochotné spolupracovať s políciou. Spustila sa akási lavína, ktorá dnes postihuje celé spektrum osôb. A dôkazy do seba náhle zapadajú. Toto všetko umožňuje vyšetrovaniam napredovať a osobne by som to zhrnul tak, že zapracoval tandem nastavenia podmienok a záujmu policajtov s celkovou klímou v spoločnosti.

Takže, je alebo nie je náhoda, že „bod zlomu” nastal až po voľbách?

- Veci sa odvíjajú jedna od druhej. Možno by sa výsledok dostavil tak či onak. Neviem odhadnúť, či je to náhoda alebo nie. V každom prípade je to zásluha kooperácie všetkých zložiek.

Mali ste v minulosti pocit, že polícia je ovplyvňovaná politikmi?

- Osobne som sa s tým nestretol. Či snahy, ktoré naznačujete, boli alebo neboli, vidíte na príklade prípadov, ktoré sa momentálne vyšetrujú. Niektoré poukazujú na to, že sa tu v istom rozsahu pracovalo s operatívnymi informáciami, ktoré sa mohli využívať napríklad aj na nezákonné obohacovanie sa. Nechcem porušovať zásady prezumpcie neviny, ale osobne si myslím, že jedného dňa sa na súdoch potvrdí mnohé z toho, čo sa dnes vyšetruje.

Váš predchodca Milan Lučanský († 51) odchádzal z funkcie s tým, že vedenie ministerstva vnútra politizuje políciu. Cítite dnes politický tlak?

- S ministrom vnútra sme sa zhodli, že ani jeden z nás nesmie pripustiť, aby bol na neho vyvíjaný akýkoľvek politický tlak. Vážim si ho za to, že váhou svojej osobnosti zabezpečuje, že k ničomu podobnému nedochádza. Verím, že v demokracii sme sa už posunuli o krôčik ďalej a orgány činné v trestnom konaní budú aj do budúcnosti robiť presne to, čo majú.

Policajného exprezidenta ste poznali osobne a sám ste priznali, že jeho smrť vás zasiahla. Ostali ste počas otázok, ktoré padli na brannobezpečnostnom výbore zaoberajúcim sa jeho prípadom na pochybách, či sa skutočne všetko odohralo tak, ako to prezentuje oficiálna verzia ministerstva?

- O oficiálnej verzii som nikdy nepochyboval a nikdy som sa ani nestretol s akoukoľvek dôveryhodnou informáciou, ktorá by spochybňovala verziu samovraždy.

Ako ste vlastne osobu Milana Lučanského († 51) poznali? Aký to bol človek?

- Poznal som ho 20 rokov, no nikdy sme neboli na jednom útvare a boli sme v rôznych službách. V minulosti sme obaja robili na organizovanom zločine. Ja ako vyšetrovateľ a on ako operatívec. Neskôr keď vznikol Úrad boja proti korupcii a Úrad boja proti organizovanej kriminalite, mali sme z hľadiska kompetencií úplne inú pôsobnosť.

Milan Lučanský bol typ operatívca, ktorý sa nebál ísť do rizika a vedel priniesť cennú informáciu. V boji s organizovaným zločinom nepochybne odviedol kus roboty a tu asi nie je čo spochybňovať. Ľudsky sme vychádzali bez problémov a povedal by som, že ten vzťah bol partnerský.

Ako potom vnímate to, čo mu bolo kladené za vinu?

- Musím priznať, že ma to šokovalo. Operatíva je vždy tak trochu rizikový podnik. Pri komunikácii s podsvetím či s informátormi idú operatívci často na hranu zákona. A mnoho ráz si tam vytvoria nejaké väzby či dokonca vzťahy. Potom je pomyselné pokĺznutie sa alebo, ak chcete prepadnutie za neprekročiteľnú čiaru reálne a skutočne sa to môže stať. Vnímam to ako ľudské zlyhanie a je mi to ľúto aj vo vzťahu k tomu, že on sedel v tejto kancelárii predo mnou. Spomenuté trestné stíhanie bude mať dosah na dôveryhodnosť nášho Policajného zboru na Slovensku aj v zahraničí.

Nechcem konšpirovať, no nie je zvláštne, že nebojácny typ policajta, akým bol, spácha samovraždu, po tak krátkom čase strávenom v cele?

- Nikto z nás si nedokáže predstaviť, v akom psychickom stave je človek obvinený z tak závažných vecí, z akých bol obvinený on. Taký človek môže svoju budúcnosť vidieť vo veľmi čiernych farbách. Vidí dosahy na rodinu či dosahy na stratu svojho postavenia a mnoho iného. Ja si však vôbec nedovolím posúdiť, aký bol motív a ako hlboko ho tieto okolnosti mohli zasiahnuť. Je to skôr otázka na psychológov.

Veľa sa hovorí o zlých podmienkach v kolúznej väzbe...

- Tie podmienky sú rovnaké celé roky. Sú nastavené tak, aby sa zabránilo ovplyvňovaniu svedkov, ovplyvňovaniu spoluobvinených alebo kohokoľvek, kto môže vstupovať do konania. Diskusia o podmienkach v kolúznej väzbe, samozrejme, prebieha, ale takú otázku treba smerovať skôr na ZVJS. Z hľadiska obmedzenia kontaktov, zamedzenia vynášania informácií či ovplyvňovania svedkov je tu dlhodobo zavedený systém a neverím, že tento model by sa z pohľadu výkonu menil.

Ako si vysvetľujete, že v prostredí kolúznej väzby malo prísť v krátkom čase u ďalšej exponovanej osoby Moniky Jankovskej k pokusu o samovraždu? Bola predsa odhodlaná spolupracovať.

- Trestný poriadok pozná tzv. inštitút spolupracujúceho obvineného. Ten zahŕňa rôzne spôsoby legálnych úľav, keď si obvinený výmenou za informácie o závažnejšej trestnej činnosti môže pomôcť. Úľava môže ísť od úplného zastavenia trestného stíhania, cez podmienečné zastavenie až po dohodu o vine a treste.

Je však otázne, aký má na obvineného dosah, ak sa k želanej spolupráci s prokurátorom nedopracuje. Netrúfam si odhadovať psychický stav pani Jankovskej, ale myslím si, že je možné, že človeka, ktorému sa nedarí dopracovať k želanému výsledku, môže takáto situácia dohnať do zúfalstva. To, čo hovorím, však vnímajme iba v rovine úvah, nemám žiadne konkrétne informácie o danom prípade.

Podľa medializovaných informácií Jankovská držala silnú hladovku, ktorá mala zlý dosah na jej zdravotný stav. Ako je možné, že sa človek v evidentne zlom psychickom stave dopracuje k dostatočnému množstvu liekov na predávkovanie?

- Opäť je to otázka skôr na ZVJS. Ak by som mal teoretizovať, viem si predstaviť situáciu, že ak dostala každý deň jednu tabletku, teoreticky si ich mohla odkladať a následne zjesť naraz.

Veľa sa hovorí o únikoch informácií z prostredia polície. Novinári mali byť v niektorých prípadoch na miestach zásahu skôr ako NAKA. Čo s tým?

- Je neprípustné, aby dochádzalo k úniku informácií. Už sme prijali opatrenia organizačného charakteru, ale aj opatrenia vo vzťahu k tomu, ktoré informácie a v akom rozsahu sa zdieľajú. Do budúcnosti si viem predstaviť, že vyzradenie a zverejnenie podobných informácii by mohlo napĺňať skutkovú podstatu trestného činu či správneho deliktu. Inak vyzradenie skutočnosti o tom, že sa ide robiť domová prehliadka, je ohrozenie utajovanej skutočnosti a to je trestným činom už teraz. Mám však pocit, že mnohí policajti si vstúpili do svedomia a uvedomujú si, že toto je neprijateľné.

Okrem únikov informácií sa prstom ukazuje na mimoriadne tvrdé policajné zásahy. Tie otvorene kritizujú advokáti, politici aj bývalí vyšetrovatelia. Sťažnosť na neprimeraný zásah polície mala podľa medializovaných správ podať rodina Brhelovcov, kde mali kukláči mieriť samopalmi na mladistvého chlapca či 84-ročnú ženu. Počas zatýkania Jaroslava Haščáka v budove Penty kukláči mierili zbraňami na radových zamestnancov. Nemáte pocit, že v podobných prípadoch ide o policajnú nadprácu?

- Čo sa týka rodiny Brhelovcov mám informáciu, že plánujú podať trestné oznámenie, takže toto zrejme bude predmetom preskúmavania. Úrad inšpekčnej služby potom, čo bolo prezentované, začal robiť previerku zákonnosti postupu. Tu však treba jednoznačne povedať, že pri policajných zásahoch vo veci zločinov obzvlášť závažného charakteru sa policajti správajú presne tak, ako sú nacvičení.

Iste, my môžeme diskutovať, či teoreticky niekde nebola prekročená hranica, ale toto často vidíme až po samotnom zásahu. Že tam, napríklad, nebola hľadaná osoba alebo, že nikto nebol ozbrojený. O prítomnosti zásahovky vždy rozhoduje samotný vyšetrovateľ, čo, samozrejme, posudzuje na základe druhu trestného činu, ktorý je predmetom konania a ďalších operatívnych informácii. Je tu veľa faktorov.

Bývalý vyšetrovateľ Jozef Šátek v jednom zo statusov na sociálnej sieti napísal, citujem: „Pán Kovařík, a prečo sa nepochválite výsledkom vášho psychofyziologického vyšetrenia na detektore lži, kde ste odpovedal na otázky korupcie či úniku informácií koncom roka 2004? Ja si ho pamätám.“ Môžete prosím priblížiť o čo išlo a aký bol výsledok?

- Pán Šátek bol vtom čase riaditeľom úradu, v ktorom nariadil previerky. Ja som sa im podrobil a cez ten detektor som prešiel. Aby ste mali predstavu o čom hovoríme: Policajt, ktorý sa niečomu podobnému podrobí, je pod veľkým tlakom. Obrazne vás tam vyzlečú donaha, otáčajú na všetky strany a na konci je z toho posudok, ktorý je utajovaného charakteru.

Je super, že pán Šátek ma po 16 rokoch obkydáva z vecí, ktoré nemajú reálny základ a je mi ho v tomto smere ľúto. Predsa ak videl na detektore nejaký problém, tak ho mal riešiť. So záverom sa oboznámil on, ja som s ním nikdy nebol oboznámený.

 Na záver ešte otázka v súvislosti s pandémiou COVID-19. Lockdown zdá sa, nezabral, takže ako bude v najbližších dňoch nápomocná polícia? Chystáte sa nejakým naozaj viditeľným, možno až represívnym spôsobom zasahovať voči ľuďom, ktorí ignorujú pravidlá?

- Polícia má v čase pandémie oprávnenie aj povinnosť vykonávať kontrolu nad dodržiavaním pandemických opatrení. Nemení však taktiku z pohľadu represie. Zvýšili sme počty policajtov vykonávajúcich kontroly a zároveň operatívne upravujeme miesta, kde sa kontroly vykonávajú. Každé pochybenie posudzujeme individuálne podľa závažnosti porušených pravidiel. Našim cieľom však nie je rozdávať pokuty, ale presvedčiť ľudí, aby sa chránili a pravidlá dodržiavali.

Čo je v tejto súvislosti najčastejší problém, s ktorým sa polícia stretáva a aké vysoké sú pokuty?

- Najčastejšie riešime rúška. Tu sa v drvivej väčšine prípadov bavíme o pokutách vo výške 10, možno 20 eur. Najnebezpečnejšie je porušovanie karanténnych opatrení u infikovaných osôb a tu už do úvahy prichádza aj trestné konanie pre úmyselné šírenie nákazlivej choroby. Nehovoríme teda o pokute, ale o trestnom čine a v čase núdzového stavu prichádza do hry aj trest odňatia slobody až na osem rokov.