Nebohý kardinál TOMKO: Prežil VEĽKÉ TRÁPENIE, ktoré trvalo 23 rokov. Odopreli mu to najdrahšie

Patril medzi veľmi blízkych priateľov pápeža svätého Jána Pavla II. Ten ho v roku 1979 vysvätil za biskupa osobne priamo v Sixtínskej kaplnke. Ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov slovanského pápeža často sprevádzal na apoštolských cestách. Aj na pamätnej prvej ceste na Slovensko v apríli 1990.

Narodil sa v jedenásty marcový deň v roku 1924 v dedinke Udavské (okres Humenné). Základnú školu navštevoval vo svojom rodisku, pokračoval na Gymnáziu v Michalovciach a po jeho absolvovaní vstúpil do seminára a začal študovať na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Na jeseň roku 1945 ho košický biskup Jozef Čársky poslal na štúdiá do Ríma. J. Tomko vtedy ani len netušil, že rodnú dedinu a rodičov bude môcť znovu navštívil až v roku 1968, teda po 23 rokoch. Udalosti, ktoré sa v polovici minulého storočia v Československu odohrali, neumožnili mladému kňazovi návrat do vlasti. Ale ani jeho rodine a rodákom vycestovať do Ríma, aby sa zúčastnili na jeho kňazskej vysviacke. Dvanásteho marca 1949 prijal z rúk kardinála Luigiho Tragliu v Lateránskej bazilike kňazstvo. V ten istý večer poslal cez Vatikánsky rozhlas do vlasti novokňazské požehnanie.

Aj po rokoch si kardinál Tomko na tento deň spomína: „Nemal som tu nikoho z príbuzných, lebo nedovolili. Takže z toho hľadiska to bolo smutné. Mal som potom primície v Bazilike svätého Pavla. Tam som mal štyroch našich košických seminaristov a nejakých ľudí zo Slovenska, čo len tak náhodou sa tam dostavili, a niektorých, čo tu boli v Ríme. Takže mohlo sa to zdať smutné. Ale ja som ten smútok cítil tak tlmene, pretože tu bola predovšetkým radosť. Radosť z tej prvej omše, radosť z kňazstva.“ Mladý kňaz v štúdiách pokračoval na Lateránskej univerzite, kde získal doktorát z teológie (1951) a z cirkevného práva (1961) a na Gregoriánskej univerzite, kde získal doktorát zo sociálnych vied (1956).

Bol najstarším kardinálom. Čítajte na ďalšej strane...

V roku 1958 mu pápež Ján XXIII. udelil titul pápežského komorníka. Na Vianoce 1959 bol signatárom iniciatívy za vybudovanie Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme (dnes Pápežský slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme), ktorý sa stal najvýznamnejšou cirkevnou, národnou a kultúrnou ustanovizňou Slovákov v Ríme. Pápež Ján Pavol II. ho 12. júla 1979 vymenoval za titulárneho arcibiskupa a generálneho tajomníka Synody biskupov. Biskupskú vysviacku prijal 15. septembra 1979 v Ríme v Sixtínskej kaplnke. Obrad vysviacky vykonal sám pápež ako priateľské gesto voči novému biskupovi.

Nový titul prijal Jozef Tomko spolu s menovaním do funkcie prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov a kancelára Pápežskej Urbanovej univerzity. Túto službu vykonával šestnásť rokov, až do roku 2001.

Celkovo bolo v dejinách menovaných takmer tritisíc kardinálov. Jednou z najdôležitejších úloh kolégia kardinálov je voľba pápeža z vlastných radov. Voliť môžu iba kardináli, ktorí ešte nedosiahli 80 rokov veku. Menovanie kardinálov sa nazýva kreácia (creatio). V minulosti bola súčasťou kreácie ceremónia spojená s odovzdávaním kardinálskeho klobúka. Dnes nových kardinálov menuje pápež, spravidla v pondelok.

Kardinál sa stáva automaticky štátnym občanom Vatikánu. V diplomatickom protokole na medzinárodnom fóre má postavenie princa nasledovníka trónu, viceprezidenta či inej druhej najdôležitejšej osoby v štáte. Extrakuriálni kardináli si ešte ponechávajú pôvodné občianstvo, takže majú dvojaké občianstvo. Takisto majú zvláštne postavenie v cirkevnom súdnom procese, nepodliehajú všeobecnému cirkevnému trestnému právu, môžu byť súdení len pápežom. Kardináli majú právo na oslovenie eminencia a medzi sebou si tykajú.

Najdlhšie – 60 rokov, bol kardinálom Henry Benedikt Stuart (1725 – 1807), známy ako kardinál York, pretože ako posledný člen kráľovskej dynastie Stuartovcov mal aj titul vojvodu z Yorku. Od 29. júla 2021 bol najstarším kardinálom Jozef Tomko.

Z čoho mal kardinál Tomko najväčšie potešenie čítajte na ďalšej strane.

Ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Tomko absolvoval viac ako sto ciest na misijné územia, z toho až 52 do Afriky. V misiách zriadil 185 nových diecéz a vikariátov, otvoril desiatky nových seminárov, vysvätil 65 biskupov a množstvo kňazov. Misie mu prirástli k srdcu, venoval im najlepšie roky života.

Z misijných ciest má mnoho zážitkov, niektoré z nich spracoval aj knižne v publikáciách Na misijných cestách a Na misijných cestách II. Priblížil ďaleké kraje, národy i kmene a doplnil obraz o živote misijnej cirkvi na rozličných svetadieloch. „Raz som sa dohodoval s istým africkým pohlavárom. Bol to tvrdý chlap, hovorilo sa o ňom, že tak po vojensky odpravil svojho predchodcu,“ povedal kardinál v jednom rozhovore. „V jeho krajine bránili misionárom v diele, nechceli im vydávať víza. Úradný diplomatický rozhovor sa prelomil až vo chvíli, keď som diktátorovi spomenul, že som bol s Jánom Pavlom II. na hrobe jeho matky. Okamžite mu zvlhli oči. Svoju matku miloval, postavil jej obrovské mauzóleum. Zaujímal sa, či aj ja mám ešte mamu, či ešte žije. Zrazu sme sa dostali na úplne inú, ľudskú rovinu a hneď išlo všetko hladko.“

Jozef kardinál Tomko žil vo Večnom meste už viac ako 75 rokov. Aj vo vysokom veku sa zúčastňoval na rôznych aktivitách kardinálskeho kolégia. „V Ríme najradšej vybehnem na Námestie svätého Petra a kúsok ďalej, kde už necítiť vôbec autá, tam je úplne iný vzduch. Zaujímavé sú mnohé stretnutia. A koľkokrát som už na námestí spovedal. Taliani sú v tom elegantní, opýtajú sa, či ich nemôžem vyspovedať… Žiadny život nie je priamočiary, že by všetko išlo hladko a po rovine. Niekde sú stúpania aj zákruty, to sú tie kľukaté cestičky. Ale Pán vždy vedie. Keď sa tak z výšky svojho veku pozerám späť, hovorím si – Pane Bože, aké to bolo priamočiare, ako si si ma pekne viedol. To je taký môj povzdych a moja modlitba,“ prezradil v rozhovore s Markom Poláčkom kardinál Jozef Tomko.