Hoci už priznáva, že vo svojom veku chodí šibať len vtedy, keď si to vyslovene vyžiadajú jeho deti – teda chalani: „Vždy vyšibem a aj pooblievam všetky dievčatá či ženy, ktoré sú so mnou počas sviatkov, lebo nie vždy tento čas trávim na Slovensku. Tento rok si tú oblievačku určite užije moja mama, ďalej švagriná Mirka a Laura," povedal nám.

Práve teraz sa Kollár nachádza s rodinou v slnečnej Malorke, kde sviatky trávi v spoločnosti Laury, syna Abnera, svojej mamy a brata s manželkou. A nie, neostal len pri romantickej prechádzke po pláži. „Trávim sviatky na Malorke s Laurou, so synom Abnerom, s mojou mamou a bratom s manželkou, tak to schytajú všetky. Doviezol som si sem 2 korbáče a vody je tu dosť. Majú sa na čo tešiť.“

Aby tých korbáčov nebolo málo – Kollár si spomína aj na časy, keď si ich plietol sám. „Viem len tri pramene, ten komplikovanejší som už zabudol. Ale ako dieťa som vedel – vyrábali sme si ich sami z vŕbových stromov a na konci uviazali mašľu či stuhy.“

Dnešným deťom sa možno zdá šibačka ako otravná povinnosť. Kedysi však mala úplne inú hodnotu. A ako hovorí bývalý predseda parlamentu, v detstve sa všetci chlapci na šibačku tešili. „Viete, dnes nie je nič neobvyklé mať doma sladkosti – čokoládu, cukríky, ale v mojom detstve nie vždy bola doma sladkosť, a preto sme si to akosi viac vážili. Ráno sme s bratom alebo chalanmi z domu (býval som v činžiakovom dome) vyrazili, vyšibali sme všetky dievčatá – spolužiačky, kamarátky v našom veku – a keď sme to mali za sebou, tak sme to zobrali byt po byte v našom dome.“

Znie to ako hotový maratón – a presne tak to bolo! „Treba si uvedomiť, že som býval v 4-poschodovom činžiakovom dome, kde bolo v troch vchodoch po 8 bytov, čiže 24 bytov sme navštívili. To obdobie bolo iné – žili sme komunitne, každý každého poznal, všetci vedeli všetko o každom. Boli to iné, ale krásne časy. Ľudia sa neuzatvárali do seba, všetky deti sa hrali na dvore spolu, rodičia sa stretávali pri športe alebo len tak posedeli spolu, debatovali či nám organizovali program, a teda nik nebol cudzí.“

A ako motivácia? Samozrejme – sladkosti a peniaze! „V tento deň sme nazbierali čokolád a cukríkov na pol roka dopredu a vždy aj nejaká korunka sa ušla – dostávali sme 5 alebo 10 korún. No a, samozrejme, na ďalší deň sme s chalanmi z triedy mali bojovú poradu a každý sa pochválil, koľko vyšibal. Mne sa vždy podarilo 100 – 120 Kčs, ale boli aj borci s 200.“

Šibať sa mohlo len v presne vyhradenom čase. Kollár vysvetľuje: „Tu si treba uvedomiť, že šibať sme mohli len do 12.00, potom šibali len ,pocikaní´ – tak sme im hovorili – no a o šiestej ste tiež nemohli začať, každý spal, takže produktívny čas bol od 9.00 do 12.00. Mali sme čo robiť – prakticky sme to dali v behu,“ dodal so smiechom.

Aj keď dnes už politik neboduje na sídlisku, stále sa oblieva – len v menšom okruhu. „Chodil som len v rámci nášho dvora. To boli dva činžiakové domy oproti sebe a mali spoločný dvor, kde sme sa ako deti hrávali a tam sme sa všetci poznali. Inde sme nechodili.“
A ako má vyzerať správna veľkonočná hostina? Kollár má jasno, vy sa jeho odpoveď dozviete v našej galérii.