Hovorca prezidenta prezradil šokujúce detaily: PRE TOTO museli Kováča rýchlo odpratať

Zažili ste aj divoké 90te roky a šialené privatizácie. Ako vnímate cestu Slovenska od rozdelenia?

Obdobie divokej privatizácie bolo obdobím, kedy sa rôzni dravci aj za pomoci politickej moci dostali za veľmi malé peniaze k veľmi veľkým továrňam a fabrikám, ktoré extrémne rýchlo vytunelovali a rozkradli.

To myslíte mafiu...

Áno, ale aj politickú moc. Chlapci, ktorí chodili po svete bez krku a strieľali po uliciach a vraždili sa medzi sebou, neboli jedinou mafiou. Treba si uvedomiť prítomnosť politickej mafie, ktorá operovala s tým, že fabriku alebo podnik dostal náš človek. Mnohé tieto fabriky mohli existovať, keby sa ich nechopili vtedajší mocipáni.

Rozklad fabrík nás však podľa niektorých názorov ekologicky zachránil…

Sotva. Mňa ale prekvapuje názor, ktorý panuje v určitých kruhoch. Ten tvrdí, že Havel rozložil slovenský priemysel. To jednoducho nie je pravda. Dovolím si to ilustrovať na príklade. Keď sa v Martine vyrábali tanky a predávali sa do arabských krajín alebo do Indie, tak tá fabrika prosperovala. Keď sa tieto krajiny začali orientovať na Ameriku, tak prestali kupovať od nás. To sa týkalo už obdobia pred nežnou revolúciou, kedy sa slovenský priemysel dostal do krízy, ktorá po 89tom len vyvrcholila.

Stále sa nájdu hlasy z okolia Mečiara, ktoré dodnes popierajú, že sa na HZDS nosili tašky s peniazmi z privatizácií. Ako si na to spomínate vy?

Ako na všeobecne známy fakt. Vedelo sa, že na HZDS sa nosili milióny v igelitkách.

Zdá sa vám normálne, že tieto činy dodnes nie sú potrestané? Napriek tomu, že sa o tom všeobecne vie?

Normálne to nie je, pretože v normálnej krajine s hlbokými demokratickými základmi by sa takéto veci buď nediali, alebo by sa následne potrestali. Vláda mečiaristov bola príliš dlhá, stihla sa etablovať a jej príslušníci poskrývať svoje peniaze v zahraničných bankách. Veľa prípadov zostalo premlčaných. Jednou zo základných zásad práva je prezumpcia neviny a to, že zákon nemôže platiť retrospektívne.

Pred dvoma rokmi sa ale zrušili Mečiarove amnestie a napriek tomu sa nič nedeje...

To je dôsledok celkovej situácie. Podľa toho čo viem, tak únos je vyšetrený, ale nebola politická vôľa.

Vy ste boli v dobe únosu hovorcom prezidenta Michala Kováča. Ako si na toto obdobie spomínate?

Ako na veľmi dramatické. Prezidenta Kováča to samozrejme veľmi ranilo ako otca, ale nezlomilo ako prezidenta. Zároveň tu nebola ochota to vyšetriť a aj z úst Vladimíra Mečiara sa začali šíriť teórie, že išlo o samo únos. Mladý Kováč teda pri Sv. Jure sám seba zastavil, sám seba zbil, sám do seba nalial fľašu whisky, sám si vliezol do kufra auta,  sám sa odviezol do Rakúska a prihlásil sa na polícii.

To je absurdné a nevykonateľné...

Áno, ale takéto teórie verejne zaznievali aj z úst Vladimíra Mečiara. Našli sa aj ľudia, ktorí tomu verili.

Čo bolo podľa vás dôvodom únosu?

Zavlečenie prebehlo preto, že nemecká prokuratúra hodlala vyslať do Bratislavy svojho zmocnenca, ktorý by Kováča na tú vymyslenú kauzu okolo Technopolu vyšetril tu. Mladý Kováč nemal pas, lebo mu ho zobrali a teda nemohol vycestovať. Odpratanie Kováča malo zabrániť príchodu vyšetrovateľa. Ukázalo by sa, že ide o výmysel.

S touto kauzou sa ale operuje dodnes. Prečo?

Celé toto obvinenie vzniklo z jednej dodatočnej výpovede uväzneného, ktorý tvrdil, že Kováč sa zúčastnil na nejakej pochybnej transakcii. Nemci následne zistili, že to nie je pravda a Kováča potrebovali najmä ako svedka. Preto politická moc potrebovala mladého Kováča odpratať a poškodiť meno prezidenta.

Bol únos teda len politickým nástrojom?

Predchádzal tomu však celý rad udalostí, ako keď v parlamente celkom neoprávnene a mimo zákon vyslovili nedôveru prezidentovi, alebo keď Mečiar prehlásil, že máme 5 spôsobov, ako sa zbaviť prezidenta Kováča. Únos bol len jeden článok reťaze, ktorej cieľom bolo odstrániť prezidenta, ktorý ich kritizoval a odhalil ich podvodnícke a manipulatívne praktiky. Na základe Kováčovej správy potom Mečiara ako predsedu vlády odvolali. To Mečiar nemohol prežiť.

Ako pôsobila Mečiarova moc na zahraničné vzťahy Slovenska?

Mečiarizmus bol odsudzovaný po celom svete a to najmä preto, že Mečiar mal nulovú citlivosť k tomu, čo povie. Keď vypustil vetu, že keď nás nebudú chcieť na západe, obrátime sa na východ, tak to Slovensko už nikto nebral vážne a my sme sa mohli obrátiť aj na zelenú žabu.

Dodnes si spomínam, ako sme s prezidentom vycestovali do Ameriky. Prezident USA vtedy poveril troch svojich ľudí, ktorí mali rokovať s Kováčom. Keď hovorili ako vidia Slovensko, tak to Kováč zhrozene počúval a reagoval vetou, že sa ocitneme v medzinárodnej izolácii. Jeden z tých poverencov mu vtedy odpovedal, že pán prezident vy už v nej ste. Ovládali každý detail. Rovnako to bolo aj s Madeleine Allbright, ktorá keď povedala, že Slovensko je čiernou dierou na mape Európy, tak sedela oproti mne. Ja som to následne pustil do sveta.

Dodnes máme možnosť vidieť fotografie, ktoré dokumentujú blízky vzťah bývalého premiéra Roberta Fica, či už s Mečiarom alebo s pánom Harabinom. Ako máme tieto vzťahy chápať?

Je to veľmi jednoduché. Vysvetľujem si to ako spriaznenosť duší, ale aj politického myslenia. Je tam podľa mňa spoločná túžba po moci a snaha o prospech pre len pre svojich ľudí.

Ako sa z teatrológa stane hovorca prezidenta?

Ja som sa tam dostal po noci dlhých nožov, kedy ma protizákonne odvolali z postu riaditeľa rozhlasu. Vtedy ma oslovil prezident Kováč, či by som nechcel ísť k nemu. Vzal som si pár dní na rozmyslenie, ale následne som si povedal, že z inej pozície a inými prostriedkami môžem prispieť k obrane demokracie v tejto krajine. Hoci to môže vyznieť pateticky.

Ako sa na toto obdobie pozeráte spätne?

Tak, že ako hovorca prezidenta som nikdy nemusel klamať alebo manipulovať informáciami. Všetko vždy prebiehalo otvorene a transparentne.

Aký bol Michal Kováč ako prezident?

V prvom rade bol dialogický a empatický človek, ktorý nepoužíval autoritatívne metódy ani vo vnútri kancelárie. XY krát sa stalo, že netrval na svojom názore, ale nechal si poradiť od gramotných a skúsených ľudí, ktorých si k sebe vybral. Bol prístupný argumentom a nebol militantný či agresívny.

Z čoho tento jeho prístup pochádzal?

Možno aj z jeho kresťanského vierovyznania pochádzalo to, že nemal úmysel nikomu ubližovať alebo prezentovať seba ako autoritu. Išlo mu o to aby boli veci pravdivé a premyslené. Nepodliehal emocionálnym vzrušeniam kedy by niečo vybreptol a potom to bolo treba hasiť. Vedel si vypočuť aj keď sme s ním polemizovali a nikdy to nebral tak, že si vzájomne dokazujeme kto je väčší frajer.

Je pravdou, že správu o únose prezidentovho syna vám nikto nechcel vydať? Tak ako to opísal pán Hryc?

To nie je pravda. Všetko čo tvrdí pán Hryc sú nezmysly a hlboké nepravdy. Vedel som, ako bežia redakcie a ráno o piatej som telefonoval do Slovenského rozhlasu, kde to síce vzali s určitou nedôverou, ale nechal som im svoje telefónne číslo s tým, že si to môžu kedykoľvek overiť. Rovnako som volal aj do rádia Twist, ktoré tú správu vzalo a odvysielalo. Vzápätí som volal do TASR. Ráno o 9tej sa v Primaciálnom paláci stretlo asi 30 slovenských, ale aj zahraničných novinárov. Tam som potom odovzdal všetky informácie, ktoré som mal k dispozícii.

Ako  Mečiar kontroloval médiá?

Snažil sa získať predovšetkým televíziu, kde sa mu to rýchlo podarilo tým, že si tam dosadil svojich ľudí. Ja som bol riaditeľom rozhlasu 5 rokov a za ten čas sa na poste riaditeľa televízie vystriedalo 5 či 7 ľudí. Mňa vtedy podržala rozhlasová rada aj osadenstvo, takže mňa zlikvidovali na poslednú chvíľu. Tá ambícia ovládnuť rozhlas, ale bola mimoriadne silná a vznikali veľmi nepríjemné situácie.

Aký máte pocit zo súčasnej politickej situácie?

Najlepší nie. Dôvod je známy celému Slovensku, ale aj zahraničiu. Moc sa zneužívala k prospechu určitej skupiny ľudí, ktorí začali všetko možné ovládať a neštítili sa ani spolupráce s mafiou a podsvetím. Nemožno mať optimistický názor, hoci sa našťastie niektoré veci pohli.

Vy ste dlhý čas pôsobili v médiách. Ako ste reagovali na vraždu novinára?

Tak, že je to hrôza, ktorá Slovensko uvrhla niekde na úroveň krajín s trvalými nepokojmi a občianskymi vojnami. To sa v civilizovaných krajinách nerobí a je to hrozná vizitka. Vďaka Bohu, že sa to vyšetruje a vyzerá to, že to aj dospeje k adekvátnemu koncu. Tých káuz, ktoré sa dodnes nevyšetrujú je ale enormne veľa. Aby sa naše súdnictvo a prokuratúra očistili, tak je stále ešte čo robiť.

Ako si vysvetľujete, že sa politickému populizmu stále darí?

Tvrdím, že prvá republika mala trvať aspoň o 30 rokov dlhšie. V jednej klasickej slovenskej poviedke z vojnového obdobia sa rozprávajú dvaja susedia o tom, že vojna čoskoro skončí. Jeden sa pýta druhého, že čo bude teraz. Odpoveď je, že ten, kto vyhrá, ten povie, ako bude... Takto slovenský národ reaguje dodnes a to aj na hektické udalosti, ktoré sa ho bytostne dotýkajú. Na druhej strane si treba uvedomiť, že na Slovensku nepoznáme svoje vlastné dejiny. Realita dokazuje, že niektoré krízové situácie sa znova zopakujú, len v inom tóne.

Ako si spomínate na obdobie rozdelenia Československa? Bolo delenie rozhlasového majetku problémom?

Delenie majetku problémom nebolo, nakoľko sme sa jednoducho dohodli, že čo je na Slovensku bude slovenské. Problémom bol centrálny archív, ktorý bol v Prahe a obsahoval aj veľa vzácnych nahrávok. Tieto rokovania boli zložitejšie, pretože Česi sa niektorých archiválií nechceli vzdať. Napokon sme sa však dohodli najmä s Českým rozhlasom, že sa urobili kópie, aby ani jeden archív nezostal ochudobnený.

Ako ste rozdelenie Československa vnímali vy?

Nebol som priaznivcom a veľmi som sa obával, že keď to vezmú do rúk naši rýchlo kvasení politici do rúk, tak to bude dosť smutné a zlé. Našťastie to nebolo až tak nevydarené. Myšlienku spoločnej stanice som presadzoval aj v dobe rozdelenia, aby to rozdelenie nebolo drastické. Dodnes som presvedčený, že naša komunikácia s českým umením, ale aj politikou je dôležitá.

Prečo sa spoločnú stanicu nepodarilo presadiť?

V Prahe sa to nestretlo s pochopením. Musím však povedať, že problémom bol aj nedostatok vysielacích frekvencií. Bývalá stanica Československo vysielala len na dlhých vlnách, ktoré z technologického hľadiska odchádzali a boli samozrejme drahé. Ja som sa snažil rýchlo zaistiť vysielanie do zahraničia, pretože samostatné Slovensko nikto nepoznal. Podarilo sa. Vysielanie do zahraničia beží dodnes.

Je podľa vás pravdou, že rozdelenie republiky bolo nevyhnutné?

Ak tú situáciu analyzujem spätne, tak svojim spôsobom to nevyhnutné bolo. To napätie už bolo veľmi veľké a to predovšetkým v ekonomickej oblasti.