Kardiochirurg Matej Nosáľ: Bola to výzva

Máte za sebou úspešnú transplantáciu srdiečka u desaťtýždňového chlapčeka. Bola to vaša zatiaľ najťažšia operácia?
– Čo sa týka technickej náročnosti, v porovnaní s operáciami, ktoré u nás robíme, nebola až taká náročná. Ale vzhľadom na to, že ide o najmladšieho pacienta a o darcovské srdce takmer novorodeneckej veľkosti, tak to bola určite výzva. Z tohto pohľadu to bolo vzrušujúce aj istým spôsobom náročné.

Chlapček je v poriadku?
– Má sa dobre, jeho stav je stabilizovaný, dýcha spontánne, je ešte na infúznej podpore a dostáva štandardnú imunosupresívnu liečbu. V najbližšom čase plánujeme začať ho kŕmiť.

Na takejto transplantácii pracujú dva tímy, teda jeden tím odoberá srdiečko darcovi, druhý sa pripravuje na jeho vloženie? Alebo ste srdiečko sám aj odoberali?
– Vzhľadom na to, že išlo o mimoriadne malého darcu a náš tím je menší, čo do počtu chirurgov, bol som v odberovom tíme aj ja.

Po srdce ste vraj leteli helikoptérou. Celá transplantácia vyzerá dosť akčne, nie?
– Vždy to prináša istý stres, ale ak má byť takýto výsledok, tak je to stres pozitívny. Veľmi záleží na koordinátoroch na oboch stranách. A j na mieste, kde sa odoberá srdiečko, treba skoordinovať množstvo vecí. Samotná transplantácia bola plánovaná už deň predtým. Následne v noci sa naplánovalo, ako sa pôjde po darcovo srdiečko, tiež bolo treba zabezpečiť čo najrýchlejšiu dopravu.

Ako to vyzerá už v deň transplantácie?
– Sadnete do vrtuľníka a dúfate, že bude dobré počasie, aby let bol čo najrýchlejší. Po prílete na miesto sa uskutoční odber srdiečka a potom všetko už beží veľmi rýchlo, rátajú sa minúty. Srdiečko sa musí rýchlo uložiť do ľadu, okamžite nastúpiť do vrtuľníka a po prílete do kardiocentra hneď bežať na operačnú sálu. Tam už bol pripravený nielen tím, ale aj malý pacient, ktorý mal srdiečko dostať, na mimotelovom obehu. Takže sme mohli hneď pokračovať v operácii.

Čo nasledovalo ďalej?
– Pri transplantácii je nutné srdiečko napojiť na mimotelový obeh. Následne sa pacientovi vyberie jeho pôvodné srdiečko, takže v dutine osrdcovníka zostanú len veľké cievy a duté žily. Vzápätí sa na to miesto našíva srdiečko darcu. Potom sledujeme jeho funkciu, čo je najzaujímavejší okamih celej operácie, teda ako sa srdiečko rozbehne. V tomto prípade to prebehlo veľmi dobre, až sme boli prekvapení.

Musí to byť napätie čakať, či sa srdiečko uchytí.
– Určite, je to ten najdôležitejší a kľúčový moment celej operácie.

Transplantácia srdca u detí je oveľa citlivejšia, keďže jedno dieťatko, bohužiaľ, umiera, ale druhému zachráni život. Nie je ťažké odoberať srdiečko malému darcovi?
– Uvedomujeme si, že to srdiečko nášmu pacientovi pomôže. Samozrejme, vždy chápeme situáciu rodičov obidvoch detí. Odber sa nikdy neuskutočňuje pod nátlakom.

Súhlasia rodičia s odberom v takejto ťažkej chvíli?
– Z hľadiska našej legislatívy nie je potrebný súhlas na odber orgánov, ale tým, že ide o citlivú tému a v prípade, že sú prítomní v nemocnici rodičia darcu, je žiaduce im to citlivo vysvetliť.

Nemajú s tým rodičia problém?
– Samozrejme, že majú. Preto je dobré s nimi opakovane hovoriť, ak sa to dá.

Srdiečko, ktoré ste chlapčekovi dali, je vraj veľkosti kačacieho vajíčka. Vyzerá veľmi zložito voperovať také malé srdiečko. Je takáto operácia dieťaťa ťažšia ako u dospelého?
– Je náročnejšia práve v tom, že všetko je menšie. Treba tam trochu iný prístup, viac pozornosti, ale čo sa týka samotnej techniky, je rovnaká ako u dospelého. Konkrétne u tohto pacienta bolo podstatné, že dostal menšie srdiečko, než bola jeho hmotnostná kategória, takže to bolo o to viac zaujímavé a väčšia výzva.

Vy to beriete ako výzvu?
– Áno, a nielen ja, ale celý tím. Je to veľmi dobrá skúsenosť, hlavne ak to prebieha hladko.

Pripravujete sa na takéto operácie nejako špeciálne? Sadnete si s celým tímom a prejdete si celý priebeh operácie?
– Áno. Zasadá celé konzílium kardiológov, intenzivistov a kardiochirurgov, keď sa rozhodne, či pacient je vhodný na transplantáciu. Potom si povieme a skoordinujeme, čo sa kedy bude robiť. Je to dosť veľa práce.

Pripravujete sa aj psychicky na takýto komplikovaný zákrok?
– Určite. Tým, že to nie je taký častý výkon, chirurg si musí v hlave prejsť kompletne celý výkon, odber aj samotnú implantáciu srdiečka tak, aby bol pripravený. Pripravenosť v hlave je veľmi dôležitá, pre chirurga najdôležitejšia.

Koľko detí potrebuje výmenu srdca?
– Pri tomto ochorení, teda kardiomyopatii, sú asi dvaja pacienti ročne, ktorí potrebujú nové srdce. Samozrejme, transplantácia srdiečka v tomto nízkom veku otvára možnosti transplantovať srdiečko aj u detí, ktoré majú ťažkú vrodenú srdcovú chybu, ktorá je buď po operácii, alebo je neoperovateľná. A to pridáva aj ďalších dvoch až štyroch za rok, ktorí by transplantáciu potrebovali.

Je dôvodom malého počtu transplantácií u detí len fakt, že darcov je menej? Alebo je to podobne ako u dospelých skôr problém nenahlasovania vhodných darcov?
– Určite je to rovnaký problém ako u dospelých. U malých pacientov je to ešte väčší problém, pretože centrá na to nie sú zvyknuté. Preto si veľmi vážime prístup odberového strediska, kde jasne stanovili, že ide o darcu, dali nám to vedieť a nakoniec to aj úspešne dopadlo. Určite by sme vítali takýto prístup aj iných centier, najmä novorodeneckých oddelení, kde môžu byť potenciálni darcovia. Potom by sme boli schopní robiť transplantácie srdiečka aj u novorodencov.

Čo všetko dnes dokáže detská kardiochirurgia?
– Dokáže veľmi veľa. Zaoberá sa veľkým spektrom vrodených srdcových chýb, ktoré sa môžu vyvíjať na každej úrovni srdiečka. Z tohto hľadiska je detská kardiochirurgia jedným z najzaujímavejších a najdynamickejšie sa rozvíjajúcich chirurgických odborov. U ostatných chirurgických odborov sú bežné a zaužívané isté postupy a operácie, kdežto v detskej kardiochirurgii je veľká dynamika, nové typy operácií a to robí tento odbor veľmi zaujímavým a vzrušujúcim. Ale, samozrejme, aj veľmi náročným. Je to dosť náročná chirurgia. Ale o to krajšia.

Ste jedným z najmladších lekárov v Európe, možno aj vo svete, ktorý robí také široké spektrum komplikovaných operácií. Na Slovensku je to skôr rarita, keď taký mladý človek dostane šancu robiť také zložité zákroky. Ako sa vám to podarilo?
– Viac-menej šanca prišla sama od seba a ja som sa musel rozhodnúť, či ju vezmem, alebo nie. Má to svoje výhody aj nevýhody. Na to, aby človek robil úplné spektrum kardiochirurgie, potrebuje istý čas, aby dozrel, aby sa vyoperoval, čiže u mňa to muselo ísť dosť rýchlo, čo tiež nemusí byť najlepšia cesta. Našťastie sa to z profesionálneho hľadiska skončilo dobre, mal som dobrých učiteľov, ktorí tu boli predo mnou, od ktorých som sa mal čo učiť.

Nebáli ste sa, keď ste sa prvýkrát mali dotknúť skalpelom dieťatka?
– Samozrejme, že som sa bál. Myslím, že je to prirodzené, ak má človek rešpekt pred tým, čo robí, bez toho sa to ani nedá robiť. Kardiochirurgia si vyžaduje veľký cit, ale človek musí mať aj správnu dávku odvahy a tiež „drajv“ na túto prácu.

Máte pofesionálny sen?
– Profesionálnym snom je, aby sme mohli aplikovať všetky moderné postupy a operácie našim pacientom. Môžem však povedať, že už v mojom veku sa mi profesionálny sen plní.

Takéto zložité operácie musia byť namáhavé nielen fyzicky, ale aj psychicky. Ako po nich oddychujete?
– Osobne najlepšie relaxujem pri fyzickej aktivite, a preto veľa športujem.

Máte rodinu?
– Mám perfektnú dcéru, s ktorou trávim čas, keď sa dá.