ROZHOVOR s exministrom Korčokom: TOTO sa chystám robiť po kariére DIPLOMATA a ministra

Včlánku sa dočítate

Nedávno ste uverejnili status, v ktorom ste sa lúčili so slovenskou diplomaciou. Čo bude nasledovať? Máte politiky a pôsobenia v službách štátu dosť, alebo bude meno Ivan Korčok v dohľadnom čase opäť rezonovať na politickej scéne?

Či bude moje meno v politike ešte niekedy rezonovať, neviem a ani sa tým nezaoberám. Aj po podaní demisie som naďalej formálne pôsobil na ministerstve zahraničných vecí, keďže na ministerskú stoličku som odchádzal z veľvyslaneckého postu. Od septembra som čerpal najdlhšiu dovolenku vo svojom živote, ktorá sa mi za tie roky nahromadila. Zamestnanecký pomer mi definitívne uplynul 30. decembra a tým sa ukončilo moje tridsaťročné pôsobenie v slovenskej diplomacii.

Po tom, čo ste odmietli ponuku Richarda Sulíka byť volebným lídrom SaS, sa špekulovalo, či sa nepridáte k Mikulášovi Dzurindovi, prípadne k Lucii Ďuriš Nicholsonovej, ku generálovi Mackovi či najnovšie k občiansko-demokratickej platforme z OĽaNO pod patronátom Jána Budaja. Rokovali ste s niekým z nich?

S výnimkou pána Macka som sa stretol so všetkými, i keď krátko pred Vianocami som bol v kontakte aj s ním. Nenazval by som to však rokovaniami. Som z toho vonku, a hoci som si ich plány so záujmom vypočul, na ďalšie pôsobenie v politike sa nechystám.

Za kariérou politika ste teda urobili definitívnu bodku?

Ešte stále používam výraz „v tejto chvíli“. Ale nateraz sa nezúčastňujem na žiadnych rokovaniach, na žiadnych prípravách. A nekomunikujem ani o mojom ďalšom pôsobení v SaS. Svoj život si nastavujem iným, občianskym, či ak chcete, civilným spôsobom.

V kuloároch sa klebetilo, že by ste mohli mať ambíciu kandidovať na post prezidenta republiky. Stojí taká úvaha na reálnych základoch?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

V kuloároch sa klebetilo, že by ste mohli mať ambíciu kandidovať na post prezidenta republiky. Stojí taká úvaha na reálnych základoch?

Nezvažujem to, no vážim si, ak o mne niekto uvažuje týmto spôsobom. Zuzanu Čaputovú považujem za dobrú prezidentku, ktorá robí dobrú politickú prácu a dobre reprezentuje Slovensko. Zároveň chcem jednoznačne odsúdiť invektívy na jej adresu, ktorých sme svedkami v súčasných dňoch.

Ak teda nevidíte svoju budúcnosť v politike ani v diplomacii, čím iným by ste sa chceli zaoberať?

Po 30 rokoch si musím život nastaviť nanovo, no mám pomerne konkrétnu predstavu. Po prvé sa chcem angažovať občiansky. Ešte ako minister som inicioval vznik diplomatickej školy Štefana Osuského a tejto škole by som sa rád venoval aj naďalej.

Dojal ma záujem občianskych združení venujúcich sa napríklad telesne alebo mentálne postihnutým ľuďom. Určite im rád pomôžem. Po druhé mám ponuky na spoluprácu zo zahraničia v oblasti zahraničnej politiky. A po tretie budem pôsobiť aj v súkromnom sektore. O aké ponuky ide, však zatiaľ konkretizovať nebudem.

Z politiky ste nateraz odišli a vláda Eduarda Hegera dosluhuje, takže je správny čas začať bilancovať. Bola to z vášho pohľadu dobrá vláda, alebo skutočne vniesla do politiky chaos, tak ako jej to vyčíta opozícia?

Som k nej kritický, no onálepkovať ju slovami, že šlo o najhoršiu vládu, je nezmysel. Z hľadiska zahraničnej politiky bola možno najlepšou. A pozrime sa aj na životné prostredie. Táto veľmi dôležitá oblasť získala cez Jána Budaja politického patróna, ktorý ju dostal do centra pozornosti. Problémom vlády bolo, že mnohé pozitíva prekryl spôsob vládnutia, ktorý rozhodne nebol v poriadku.

Čo jej zlomilo krk?

Vláda čelila množstvu objektívnych ťažkostí, no dnes už si môžem dovoliť povedať, že problémom bola aj individuálna nevyzretosť jednotlivcov. Nepochopenie faktu, že vo vládnej politike musíte brať do úvahy tisíc iných aspektov, ako keď ste v opozícii, kde nenesiete žiadnu zodpovednosť.

Vláda tiež nepochopila, že v kritických situáciách potrebujú občania krajiny vidieť jasnú líniu riešení problémov a nie sledovať, ako sa politici dohadujú krížom-krážom, jeden cez druhého. Vytváralo to zlý dojem a ľudia toho mali plné zuby. Bohužiaľ, takto to je...

Mali by dnes politici podľa vášho osobného názoru pristúpiť k predčasným voľbám?

Samotný pokus zostaviť novú 76-ku je legitímny. Ak sa to nepodarí, potom sú na mieste predčasné voľby. Popravde nerozumiem tomu defetizmu, podľa ktorého by mali výsledky predčasných volieb nevyhnutne viesť k omylu, ktorého následkom sa zmení smerovanie Slovenskej republiky.

V diplomacii ste pôsobili 30 rokov, ako ste vnímali zrážku s politickou realitou po tom, čo ste sa stali ministrom? Neostali ste z politiky znechutený?

Vôbec nie. Ale je pravda, že diplomacia a jej riadenie zo stoličky ministra sú takmer také rozdielne ako deň a noc. Ako diplomat zahraničnú politiku vykonávate, no ako minister o nej rozhodujete. A za svoje rozhodnutia nesiete plnú zodpovednosť. Navyše ako minister ste naplno súčasťou nielen zahraničnej, ale aj domácej politiky. A ja som sa od prvého dňa snažil neutekať od týchto povinností.

Ak sa neangažujete doma, potom vás z domácej politiky vytesnia a v zlomových momentoch nebudete mať žiaden reálny vplyv. Ten však nutne potrebujete v momente, keď chcete robiť kľúčové rozhodnutia. Napríklad Ukrajina je záležitosťou zahraničnej politiky, no to, kde teraz stojíme, je výsledok výlučne politiky domácej.

Je fakt, že máloktorý minister zahraničných vecí bol na Slovensku takou viditeľnou politickou persónou. Napríklad s Robertom Ficom ste absolvovali pomerne ostrý televízny duel v RTVS v súvislosti s podpisom obrannej dohody s USA...

Áno, pretože bez toho to jednoducho nejde. Smer zahraničnej politiky je daný smerovaním tej vnútornej. A ak od toho mienite utekať, potom sa vám zahraničná politika rozpadne. Som veľmi rád, že pri všetkých tých domácich problémoch sme sa v tejto veľkej línii nepomýlili. Často som bol konfrontovaný s námietkami opozície, občas aj kolegami z koalície, no to je v poriadku. Taký je politický život.

Mimochodom, bol pre vás Robert Fico v spomínanej relácii ťažkým politickým oponentom?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Mimochodom, bol pre vás Robert Fico v spomínanej relácii ťažkým politickým oponentom?

Pochopiteľne, jedným z najťažších. Je to oponent s množstvom skúseností a ja som do ringu vchádzal ako ľahká váha, no s presvedčením, že mám pravdu. Dodnes tvrdím, že v tejto kontroverzii sa Robert Fico hlboko mýlil. Napokon, kde sú tie americké základne, o ktorých hovoril? Kde sú tie jadrové či chemické zbrane, ktoré spomínal? Kde sú tie americké stíhačky, ktoré nám mali pre predmetnú zmluvu bez nášho vedomia lietať nad hlavou?

Nič z toho sa za tých osem mesiacov nestalo, a to napriek tomu, že v susedstve zúri vojna! Apropo, je v súčasnosti prítomnosť vojsk našich spojencov posilnením obrany a bezpečia Slovenskej republiky?

V súvislosti s touto dohodou Smer-SD rozbehol tvrdú kampaň v rámci ktorej hovoril o politikoch, ktorí ju podporili, ako o zradcoch. Ako ste to v tom čase vnímali, mali ste strach o seba a rodinu?

Nielen Smer, ale aj Hlas. Nebola to jednoduchá situácia a od toho času som dostal posilnenú ochranku. Bolo to jednoducho bičovanie vášní bez akýchkoľvek zábran. Na tomto príklade vidno, aká perfídna je politika Smeru. Slovensko neváhali použiť ako handru, ktorou vyzametali dlážku. Navyše vedome šírili strach, bludy a nenávisť. Rétorika, podľa ktorej nám neprekáža byť súčasťou NATO, ale prekáža nám obranná zmluva s jedným z kľúčových spojencov, je absurdita a obrovská politická nezodpovednosť.

Opoziční politici často vás, ale aj ministra Naďa či prezidentku označovali za „amerických agentov“, ktorí hája predovšetkým záujem USA. Z ničoho podobného vás nechcem obviňovať, ale je skrátka fakt, že ako politik nepoukazujete napríklad na vojenské prehrešky USA. Toto v niektorých Slovákoch skutočne môže vyvolať dojem, že sa nepozeráte na všetky štyri svetové strany, ale výlučne na západ. Ako by ste to ľuďom objasnili?

Evidentne sa mi nedarí naprávať tento dojem a napokon ja ani nemôžem hovoriť ľuďom, čo si o mne majú myslieť. Za jedným si však stojím: Ak hovorím, že spolupráca s USA je pre Slovensko výhodná a je pre nás výhodné aj členstvo v NATO, tak tým predsa neobhajujem cudzie záujmy. Naopak, obhajujem tým slovenské záujmy. Čo je zlé na tom, ak poviem, že Rusko je hrozbou pre našu bezpečnosť? To predsa nie sú moje krvavé oči voči ruskému národu. Rovnako ako nie je ničím protimaďarské, keď sa ohradím proti niektorým krokom našich maďarských kolegov.

Stále je to len o tom, že sa snažím zastupovať záujmy Slovenskej republiky. A aj po odchode z ministerstva tvrdím, že naša hlásenie sa k západnému svetu je proslovenský postoj. Kde inde, ak nie v EÚ a NATO je pre túto krajinu a jej občanov väčšia šanca na bezpečnosť a prosperitu? Skúsme si na moment predstaviť, ako by táto krajina vyzerala, ak by nebola v EÚ ani v NATO. Veď sa poobzerajme okolo seba...

Najpálčivejším problémom medzinárodnej politiky je dnes nepochybne vojna na Ukrajine, o ktorej ste vy sám bol do poslednej chvíle presvedčený, že nevypukne. Ako sa na to s odstupom času pozerá bývalý diplomat a aj niekdajší šéf diplomacie dnes? Čo vám hovoria vaše skúsenosti? Ako a hlavne kedy sa to celé skončí?

Vývoj situácie bude závisieť hlavne od samotných Ukrajincov. A od ich schopnosti znášať tragédiu, ktorej sú vystavení. Závisieť však bude aj od jednoty Západu. A, samozrejme, od toho, či bude Ukrajine aj naďalej pomáhať ekonomicky a vojensky. Je totiž úplne zjavné, že schopnosť Ukrajiny obstáť vo vojne priamo závisí od vojenskej pomoci Západu. Či a ako bude vyzerať mier, v tejto chvíli jasné nie je. No jasné je, že to musí byť mier, za ktorým budú Ukrajinci schopní stáť. Nemôže to byť mier, ku ktorému ich Rusi doslova dobombardujú.

V nedávnom rozhovore ste povedali, že nesmieme rezignovať na požiadavku, aby Ukrajina ostala suverénna v medzinárodne uznaných hraniciach. Také slová znejú veľmi férovo a spravodlivo, no história vojny nás učí, že mier sa len zriedka podarí dosiahnuť vyložene spravodlivým spôsobom. Existuje teda vôbec nejaká šanca na mier, pokiaľ nebudú aktéri vojny ochotní pristúpiť na kompromisy?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

V nedávnom rozhovore ste povedali, že nesmieme rezignovať na požiadavku, aby Ukrajina ostala suverénna v medzinárodne uznaných hraniciach. Také slová znejú veľmi férovo a spravodlivo, no história vojny nás učí, že mier sa len zriedka podarí dosiahnuť vyložene spravodlivým spôsobom. Existuje teda vôbec nejaká šanca na mier, pokiaľ nebudú aktéri vojny ochotní pristúpiť na kompromisy?

Pomenovali ste to presne. A skutočne sa v tomto prípade nedá vylúčiť, že mier bude mať „svoju cenu“. Tú cenu však musia akceptovať samotní Ukrajinci. Oni sami musia zvážiť, čo je a čo, naopak, nie je cena, ktorou sú ochotní za mier zaplatiť. Otázku „dokedy toto šialenstvo potrvá“ treba klásť predovšetkým Vladimirovi Putinovi. Denne sa pýtam, kde je tá miera? Kedy si Rusi uvedomia, čo robia? Vraždia, zabíjajú a ničia bez akéhokoľvek rozmyslu...

V tom istom rozhovore ste na adresu Ruska povedali, že máme čo dočinenia so zločineckým režimom. A že západný svet zlyhal už v minulosti, keď si Rusko vykreslil vo farbách, v akých ho chcel vidieť. Otázkou však ostáva, čo s tým môžeme urobiť? Ruská federácia je jadrová veľmoc. Je teda pre západný svet strategicky rozumné dať jej nálepku nepriateľa a izolovať ju? Neposunie nás taký postoj do čias studenej vojny, keď sa vrátime k pretekaniu v zbrojení, budeme tu budovať atómové kryty a cvičiť deti, ako si zakladať plynové masky pre prípad, že sa niečo zvrtne?

Budeme musieť investovať veľa medzinárodného úsilia do snahy, aby aj ďalší aktéri svetovej politiky – Čína, India a iní veľkí hráči – dali konečne Rusku najavo, že táto avantúra na Ukrajine je nezodpovednosť! Západ jednoducho bude mať čo robiť, aby získal globálnych spojencov, ktorí Rusko „privedú k rozumu“.

Nezabúdajme na to, že Ruská federácia okrem iného chcela zvrátiť aj naše členstvo v NATO a všetko to, čo sa tu udialo pred rokom 1997. Za týchto okolností sa nedá rokovať. Chápem, že ľudia si prajú koniec vojny, ale chcieť ho čo najrýchlejšie za akúkoľvek cenu nás môže ľahko dobehnúť. Dobehlo nás to, čo sa stalo v Gruzínsku. Dobehli nás udalosti na Kryme. A Ukrajina nám jasne ukazuje, že ďalšiu takúto chybu si už nemôžeme dovoliť. Kombináciou podpory Ukrajiny a tlaku na Rusko – aj v podobe sankcií – musíme dosiahnuť, aby Putin sám prehodnotil to, čo teraz robí. Našimi zbraňami sú jednota, tlak a precízna snaha o získanie čo najväčšieho počtu svetových spojencov.

A podarí sa nám to? Pri pohľade na globálnu politiku sa to skutočne nejaví tak, že by celý svet zdieľal nadšenie pre ideály a hodnoty Západu... Nečaká nás skôr definitívne rozdelenie sveta na západný a východný blok, tak ako to bolo v minulosti?

Na začiatok si povedzme, že politicky západný svet v súčasnosti predstavuje slobodnú spoločnosť, ktorá dáva šancu lepšej kvalite života a vyššej bezpečnosti. Ale áno, máte pravdu v tom, že tento typ spravovania vlády, ktorý sa presadil a formoval v medzinárodnom spoločenstve po druhej svetovej vojne, sa dnes dostáva pod tlak. Odrazu nám tu vyrástli veľmoci, ktoré ekonomicky profitovali z globalizácie a otvoreného trhu. No často sú to režimy, ktoré nie sú slobodné. A ktoré by rady prepísali svetový poriadok.

Na Západe sa tak ocitáme v defenzíve a osobne si myslím, že to nemôžeme zvládnuť inak než tým, že sa zomkneme. Tým myslím ešte užšiu spoluprácu Európy, USA a celého transatlantického priestoru. Vnútorné konfrontácie narúšajú našu jednotu a pomáhajú rásť iným režimom. A ak skutočne chceme tento globálny tlak ustáť, musíme naše spoločnosti a ekonomiky posilniť. Jednoducho sme v konfrontácii slobodného sveta s tými, ktorým takýto svet prekáža. A mimochodom, medzi nich patrí aj Ruská federácia.

Myslím si, že vám rozumiem, no to, čo hovoríte, je trochu protichodné. Na jednej strane chcete, aby susedia Ruska pochopili, že konflikt nie je správnou cestou, na druhej strane ich označujete za režimy, ktoré by rady prepísali svetový poriadok. 

Áno, pretože osobne si myslím, že na konci dňa je aj v záujme Číny a ďalších, aby tento európsky konflikt nemal negatívny globálny dosah. Musíme s nimi hovoriť, aby Ruskej federácii vysvetlili, že túto avantúru treba ukončiť. Aj oni predsa môžu profitovať zo vzťahov so Západom.

Ľudia sa prirodzene obávajú vzniku globálneho konfliktu, tretej svetovej vojny... Ako to číta dlhoročný diplomat, človek, ktorý má skúsenosti s týmto typom politiky? Mali by sme sa báť?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Ľudia sa prirodzene obávajú vzniku globálneho konfliktu, tretej svetovej vojny... Ako to číta dlhoročný diplomat, človek, ktorý má skúsenosti s týmto typom politiky? Mali by sme sa báť?

Nie – a to si uvedomujeme aj fakt, že jadrové zbrane sú v rukách režimu, ktorý prehráva, čo je vážna záležitosť. V každom prípade existencia jadrového arzenálu v rukách Ruskej federácie je niečo, čo má pre ňu strategický význam. A tento fakt jej poskytuje veľkú váhu v globálnych vzťahoch. Osobne si nemyslím, že by existovala akútna jadrová hrozba, no chcem povedať jednu vec: Považujem za absolútne nezodpovedné, keď nám Vladimir Putin pripomína fakt, že Rusko jadrovými zbraňami disponuje.

Posuňme sa ďalej. Hovorili sme o rozdelení sveta na západnú a východnú polovicu. Kam v skutočnosti podľa vás patrí slovenský národ mentálne? 

To je dobrá otázka. Mám pocit, že medzi Slovákmi naďalej pretrváva pocit, že sme natoľko malý národ, že je najlepšie byť niekde uprostred. Ani tam, ani tam... Naratív, podľa ktorého sme príliš malí, bezvýznamní a tí veľkí sa aj tak napokon dohodnú bez nás, tu politici používali celé roky.

Nepýtam sa na to náhodou, určite ste zachytili nedávny prieskum, podľa ktorého by si v prípade konfliktu na Ukrajine želala víťazstvo Ruska viac ako polovica Slovákov.

To sú veci hodné zamyslenia, no nie sú náhodné. Dlhodobo si pestujeme kultúrnu príslušnosť k slovanstvu. A ani ja som nedokázal ľuďom vysvetliť, že hoci sa nesnažíme o prepísanie našej kultúrnej identity, nemali by sme ostávať len pri nej. My, naše deti a celkovo súčasná generácia by sme mali myslieť na to, že pred sebou máme aj alternatívu lepšieho života a bezpečnosti – a to je viac ako iba holá príslušnosť k tradíciám.

Nedávno ste povedali, že ak sa po najbližších voľbách dostanú na Slovensku k moci ľudia, ktorí si želajú, aby sa Ukrajina vzdala, potom by sme sa mali mať na pozore, pretože „oni to myslia vážne“. Čo to znamená v praxi? Hrozí, že by sa Slovensko pričinením budúcich vlád, ale aj pričinením našej vlastnej nátury mohlo definitívne odtrhnúť od západných štruktúr a zaradiť sa na Východ?

To si nemyslím. No vytvára sa tu prostredie, ktoré nás vzďaľuje od západných štruktúr, akou je napríklad NATO. Ak sa k moci dostanú tí, ktorí Západ kritizujú, potom sa ich voliči jedného dňa prirodzene opýtajú, čo s tým chcú robiť. Konkrétne strana Smer svojím správaním zašla priďaleko. A skutočne vytvára dopyt po niečom, čo je v rozpore so záujmami Slovenskej republiky. Nechcem tým povedať, že ak príde k moci, tak „zajtra“ požiada o vystúpenie z NATO a EÚ, ale viem vám s istotou povedať, že pokiaľ by mala zásadný podiel na moci, Slovensko by ostalo izolované.

Aj v zahraničí sa často ozývajú hlasy politikov, ktorí nepremýšľajú čisto prozápadne, resp. by radšej robili nacionalistickú politiku než tú kolektívnu západnú. Častým predmetom kritiky boli napríklad sankcie proti Rusku, ktoré, pochopiteľne, boleli aj európske krajiny. Nie je tak ohrozená aj samotná jednota Európy? Myslím hlavne z pohľadu EÚ a NATO.

Nie je. Je pravda, že aj v iných európskych krajinách sa z času na čas dostanú k moci populisti, ktorí kritizujú západný svet, no napokon splynú s „mainstreamom“. Konkrétne Slovensko však patrí medzi mimoriadne zraniteľné krajiny, keďže u nás je situácia taká vyhrotená, že časť opozície slovenských voličov úspešne dezorientovala. Obávam sa preto, že pre Slovensko by toto celé z dlhodobého hľadiska naozaj mohlo viesť k fatálnym následkom.

Ako je momentálne vnímané Slovensko v zahraničí? Akú váhu má naše slovo?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Ako je momentálne vnímané Slovensko v zahraničí? Akú váhu má naše slovo?

Vysvetlím to na príklade: Niektorí ľudia kritizujú postoje štátu smerom k Ukrajine a tvrdia, že jej pomáhame len preto, aby sme sa zapáčili Američanom a Západu. Na konci dňa tým však nepomáhame iba Ukrajine, ale aj samým sebe. A aj vzhľadom na naše postoje máme vo svete väčší vplyv. A Západ nás počúva omnoho viac. Nebudem sa tváriť, že máme rovnaký hlas ako veľké krajiny, ale Slovensko v zahraničí rozhodne počúvajú.

Ste dlhoročný diplomat, takže zrejme máte predstavu... Ako vníma Ruská federácia Slovenskú republiku?

Zaradili nás na zoznam nepriateľov.

A pred vojnou?

ODPOVEĎ NA TÚTO OTÁZKU NÁJDETE V GALÉRII

Na záver sa ešte vrátim k domácej politike. Je zjavné, že pri funkcii ministra zahraničných vecí považujete za dôležité, aby bol prítomný aj na domácej politickej scéne. Ako z pohľadu tohto kritéria hodnotíte svojho nástupcu Rastislava Káčera?

Na post ministra nastúpil obdobne ako ja, absolútne pripravený z hľadiska diplomacie. No v domácej politike sa nachádza v zložitých podmienkach. Nakoniec, rýchlo po jeho nástupe padla vláda. Ak sa však pozriete na jeho pár mesiacov vo funkcii, zrejme každému je jasné, aké názory zastáva – a práve tu vnímam veľmi jasnú kontinuitu. Dostávame sa však do bodu, ktorý bude pre budúcnosť našej zahraničnej politiky zlomový.

Pred časom ste krstili knihu vášho niekdajšieho šéfa Eduarda Kukana. Bol pre vás vzorom, a ak áno, čo najdôležitejšie vás naučil?

Veľa rokov sme spolupracovali a bol som aj jeho štátnym tajomníkom. Bol to človek, ktorý je vzorom toho, ako má diplomat pôsobiť. A to nielen z hľadiska správania, ale aj toho, akým spôsobom komunikoval so zahraničnými partnermi. Najvýstižnejším slovom by bola v jeho prípade „noblesa“.

Eduard Kukan ju stelesňoval, a bohužiaľ, tento noblesný prístup sa dnes vytráca nielen z domácej, ale aj zo zahraničnej politiky. Na záver poviem iba toľko, že šlo o človeka 100 % oddaného svojmu remeslu, ktoré bolo pre neho zároveň vášňou. Presne takto mi Eduard Kukan ostal v pamäti.