A ide sa na dvojtýždňovku: Slovenky svojich blízkych nechávajú doma, opatrujú Rakúšanov

Slovenky, ktoré sa v rakúskych rodinách starajú o deti či starých ľudí, majú často aj vysokoškolské vzdelanie. Rozbitá rodina, snaha zabezpečiť deti alebo obyčajná núdza o prácu na Slovensku ich každé dva týždne nasmeruje do Rakúska.

Na bratislavskej stanici pôsobili unavene. Bolo niečo po šiestej ráno, za sebou mali noc vo vlaku, no niektoré boli ešte len v polovici cesty za robotou.

Monika Heráková, ktorá sama opatruje, no má aj malú pracovnú agentúru, opísala typickú slovenskú opatrovateľku takto: „Jedna skupina sú ženy vo veku 35 až 45 rokov. Často ide o slobodné mamičky alebo rozvedené ženy, ktoré musia samy živiť jedno i viac detí. Druhú skupinu tvoria ženy okolo päťdesiatky. Majú deti, ktoré študujú na vysokej škole a ony im chcú pomôcť utiahnuť zvýšené životné náklady.“

Ak totiž slovenská opatrovateľka pracuje legálne, má nárok na rakúske prídavky na deti. Na Slovensku by dostávala niečo nad dvadsať eur, v Rakúsku je to okolo dvoch stoviek. Slovenské prídavky sa od rakúskych odpočítajú, ale stále to vychádza na 180 eur mesačne.

Za jeden dvojtýždňový turnus zarobí slovenská opatrovateľka asi 770 eur. Pri legálnej práci sa platia odvody 470, resp. 600 eur za tri mesiace, no väčšinou ich uhrádza zamestnávajúca rodina.

HLAVNÁ STANICA BRATISLAVA: Ráno pred šiestou je tu pekne rušno. Desiatky opatrovateliek z východu odtiaľto vyrážajú za prácou do Rakúska.
Foto: MICHAL SMRČOK/Plus JEDEN DEŇ

Boom našich opatrovateliek v Rakúsku sa však končí. S rozširovaním Únie a postupným otváraním pracovného trhu sa totiž záujem rozšíril o finančne nenáročnejšie pracovníčky.

Kým Slovenka zarobí približne 55 až 60 eur denne, ženy z Poľska, Litvy, Rumunska a v poslednom čase aj Maďarska sú ochotné robiť už od 30 až 35 eur denne.

„Bohatší Rakúšania si však stále radšej zaplatia za Slovenku, vedia, že sú zodpovedné. Neviem, ako dlho to takto vydrží, cena našich žien je skutočne takmer o polovicu vyššia,“ dodala Heráková.

Tento trend nám potvrdil aj Miloslav Bahna zo Sociologického ústavu SAV: „Áno, počet slovenských opatrovateliek v Rakúsku preukázateľne klesá.“

Ak chcete opatrovať v Rakúsku či v inej krajine, kontaktujete slovenskú pracovnú agentúru, ktorá hľadá prácu pre opatrovateľky v rodinách. Agentúra vás môže a nemusí preskúšať z jazyka a začne vám hľadať rodinu.

Poplatok pre agentúry je rôzny, zvyčajne od 300 do 600 eur ročne alebo žena odvádza percentá z každého turnusu. Agentúre zaplatíte prvé peniaze až po sprostredkovaní práce.

Preto prvý turnus môže trvať až tri týždne alebo mesiac – z nadrobených peňazí ženy vyplatia agentúrne poplatky. Ale pozor: hoci denne zarobíte okolo 55 eur, v službe ste nonstop 24 hodín! Väčšinou samy so zverenou osobou, ktorá často nie je schopná opísať svoje pocity a potreby, čo môže byť pre slabšie povahy veľmi frustrujúce.

(mh)

Presný počet Sloveniek pracujúcich v rakúskych domácnostiach nie je známy. Od roku 2009 však musia byť zaregistrované v rakúskej sociálnej poisťovni. „Oficiálne ich je prihlásených okolo 20-tisíc, neoficiálne môže byť toto číslo aj o pár tisíc vyššie,“ konštatoval Michal Stuška z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

(mh)

Opatrovateľky z východu si väčšinou platia prepravné firmy, ktoré ich autami vyzdvihnú pred domom a vysadia priamo na mieste. Platia podľa vzdialenosti, jazda tam a späť vyjde okolo 100 eur. Horšie je, že ich v aute cestuje aj šesť a cesta trvá často aj 10 a viac hodín.

Druhou možnosťou je cesta vlakom do Bratislavy, kde ich autá spred stanice rozvezú po Rakúsku. Pani Matilda dlhé roky jazdila autom, v poslednom čase však používa vlak.

„Niektorí vodiči jazdia na otočky a sú bez spánku aj 30 hodín. Ja si svoje zdravie vážim. V zime, keď boli zasnežené cesty, som sa veľakrát bála.“

(mh)

To, že čoraz viac žien z východu uprednostňuje cestu nočným vlakom, potvrdili aj sprievodcovia z lôžkových vagónov.

Opatrovateľky tvoria štyri pätiny cestujúcich. Dá sa odhadnúť, že ak je lôžkových vagónov v súprave päť po 30 miest, denne cestuje za prácou do Rakúska asi 120 žien.

(mh)

Alojzia (54) z Liptovských Revúc: Nedali mi jesť!

Pani Alojzia, ktorá opatruje vyše 90-ročnú paniu v rakúskom Voitsbergu, začínala ako viaceré Slovenky, takmer s nulovou znalosťou nemčiny.

„Najťažšie boli prvé turnusy,“ spomína. „Človek sa pri nedorozumení vôbec nevedel brániť a obhájiť si svoje. Musela som však vydržať, doma mám dvoch vysokoškolákov a maturanta, ktorý chce ísť tiež na vysokú.“ Odlúčenie od rodiny je vždy ťažké, no vyslovene zlú skúsenosť má len jednu.

„Prišla som do rodiny, kde som sa mala starať o starú paniu. Mala dcéru, ktorá objednávala z obedovej a potravinovej služby jedlo len pre svoju matku. Nablízku nebol nijaký obchod, kde by som si nakúpila. Stará pani sa so mnou našťastie o jedlo delila, inak neviem, čo by som jedla. So sebazaprením som tam vydržala jeden turnus a dala im zbohom.“

Matilda (49) z Moldavy nad Bodvou: Manželovi som vzácnejšia

Pani Matilda, ktorá sa stará o staršieho pána pri Viedni, považuje pri tejto práci za dôležitú najmä intuíciu: „Myslím si, že mám emočnú inteligenciu a viem sa do ľudí vžiť. Viem odhadnúť, akí sú, už po pár chvíľach cítim, či je táto rodina pre mňa zbytočný prípad, alebo v práci budem pokračovať.“

Ako väčšina žien, aj ona má v pláne pracovať v Rakúsku až do dôchodku: „Pri tejto práci cítim väčšiu istotu, ako keby som robila doma, navyše ani prídavky na deti nie sú zanedbateľné.“

Silným momentom pre každú opatrovateľku, ktorá sa v rodine cíti dobre, je chvíľa, keď musí odísť. Pracovný pomer sa vo väčšine prípadov končí rovnako – smrťou pacienta. „Za deväť rokov, čo robím túto prácu, som bola až nedávno prvýkrát pri tom, keď mi zomrel pacient,“ hovorí pani Matilda.

Vďaka práci sa však zlepšil jej vzťah s manželom: „Muž si ma viac váži a cítim, že sme si predsa len vzácnejší.“

(mh)