O hroziacej vojne písal prednedávnom aj Kiska: Kvôli Ukrajine som ako prezident NEMOHOL SPÁVAŤ

V článku sa dočítate:

Na rusko-ukrajinskom konflikte a hrozbe vojny je vystavaná kniha, ktorú ste nedávno vydali. Vzhľadom na súčasnú situáciu ste sa teda stali veľmi zlým prorokom. Prečo ste ako podklad pre príbeh volili práve túto tému? Existovali už v čase vášho prezidentovania indície, že by situácia mohla tak výrazne eskalovať? 

Indície, samozrejme, existovali. K rusko-ukrajinskému konfliktu prišlo v roku 2014, teda práve v čase, keď som nastúpil do prezidentského paláca. Išlo a ide o nesmierne náročný medzinárodný konflikt. A je pravda, že keď prebiehali rozhovory v Minsku, kde sa rokovalo o ukončení bojov, nemohol som spávať. Ostávalo mi iba dúfať, že to všetko povedie k upokojeniu situácie, čo sa napokon podarilo. No krivda a napätie, ktoré sa odohrali na Kryme či v separatistických oblastiach na východe Ukrajiny, ostávajú v jej obyvateľoch prítomné dodnes. Ak sa nemýlim, počas bojov zahynulo vyše 14 000 Ukrajincov. 

Týmto konfliktom sa Putinovi paradoxne podarilo Ukrajincov zjednotiť. Ale pre lepšie pochopenie pomerov treba uviesť aj to, že na Ukrajine a zvlášť v pohraničí žije pomerne veľa Rusov. Keďže v Rusku sú výrazne lepšie platy a vyššia životná úroveň mnohí z Ukrajincov žijúci v tejto oblasti tam chodia pracovať. A v mysliach niektorých občanov prežíva aj istá nostalgia za Sovietskym zväzom. Takže, samozrejme, nájdeme tu aj početnú skupinu ľudí, ktorá inklinuje práve k Ruskej federácii. 

Je zaujímavé, že spomínate vysoký rozdiel v príjmoch. Ukrajinská minimálna mzda je totiž mierne vyššia, ako tá ruská.

Minimálna mzda nie vždy odráža priemerné príjmy. A tie sú v Rusku cca dvakrát vyššie než na Ukrajine. Keď som sa svojho času pýtal niekdajšieho prezidenta Porošenka, kedy by sa podľa neho mohol Krym vrátiť k Ukrajine konštatoval: "Možno až vtedy keď bude naša životná úroveň vyššia ako v Rusku."

Hoci v médiách rezonovala správa, že k invázii by mohlo prísť už v stredu (16. februára), nič také sa neudialo.  A Rusko prípravu invázie dlhodobo odmieta. Ako teda čítate súčasnú situáciu?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Hoci v médiách rezonovala správa, že k invázii by mohlo prísť už v stredu (16. februára), nič také sa neudialo.  A Rusko prípravu invázie dlhodobo odmieta. Ako teda čítate súčasnú situáciu?

Keďže už nie som prezidentom a nemám k dispozícii žiadne informácie od spravodajských služieb, neviem celú situáciu čítať do takej hĺbky ako v minulosti. Rusom sa však pri podobných vyjadreniach nedá veriť. Ukrajinci sa v 90. rokoch vzdali jadrového arzenálu. Za čo im viacero veľmocí vrátane Ruska garantovalo územnú celistvosť. Zaviazali sa, že proti Ukrajine nepoužijú vojenskú silu, ani sa nepokúsia ovplyvňovať dianie v krajine prostredníctvom ekonomického nátlaku. Ako vidíte, z dohody sa nakoniec stal zdrap papiera a Rusko anektovalo Krym. 

Treba však povedať aj to, že od roku 2014 sa ukrajinská armáda výrazne zmodernizovala. Dnes je výrazne silnejšia, čoho sú si Rusi dobre vedomí. A aj preto mám niekedy pocit, že presuny vojsk sú iba akousi demonštráciou sily, ktorá ma Ukrajinu odstrašiť, aby si „nespravila poriadok“ na východe krajiny, ktorý ovládajú proruskí separatisti. Samozrejme, aj odradiť NATO od myšlienok na jej prijatie do aliancie. Je to však iba môj osobný názor. 

Pokiaľ ide o budapeštianske memorandum, ktoré spomínate, Moskva by zrejme argumentovala tým, že Krym sa k Rusku pridal na základe referenda. 

Podobné referendá, pod takým tlakom a pri takej situácií, aká panovala na Kryme sa dajú robiť v ktorejkoľvek krajine, v akejkoľvek časti sveta. (Vyhlásenie referenda, ku ktorému došlo v priebehu krymskej krízy na polostrove už obsadenom ruskými a proruskými ozbrojencami, bolo v rozpore s ukrajinskou ústavou a ukrajinská vláda Arsenija Jaceňuka referendum označila za nelegitímne, pozn. red.) Také typy ospravedlnenia svojich krokov sa teda dajú vymodelovať veľmi rýchlo a účelne. 

Mimochodom, v tejto súvislosti si dobre spomínam na otázku ukrajinského novinára, na ktorej som neskôr čiastočne vystaval príbeh mojej knihy. Znela takto: Myslíte si pán prezident, že ak by Ukrajina mala dnes jadrové zbrane, bol by Krym ruský alebo ukrajinský? 

Ak ide o jadrové zbrane niekdajšieho Sovietskeho zväzu značná časť z nich bola umiestnená na území Ukrajiny. Ak by ich teda Ukrajina v roku 1992 neodovzdala, de facto by dnes zrejme aj bola jednou z najväčších jadrových veľmocí. Tá otázka teda nie je celkom nezmyselná...

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Ak ide o jadrové zbrane niekdajšieho Sovietskeho zväzu značná časť z nich bola umiestnená na území Ukrajiny. Ak by ich teda Ukrajina v roku 1992 neodovzdala, de facto by dnes zrejme aj bola jednou z najväčších jadrových veľmocí. Tá otázka teda nie je celkom nezmyselná...

Presne tak a práve preto je veľmi ťažké odpovedať. V knihe som riešil dilemu, čo by sa mohlo udiať, ak by zrazu Ukrajinci mali možnosť získať jadrové zbrane späť. Odpoveď nepoznám, a hoci je jasné, že za takých okolností by sa geopoliticky na Ukrajinu každý pozeral inak, dnes je to len filozofická úvaha, ktorú nechcem mimo knihy rozvíjať.

Vráťme sa teda nazad do reality. Ukrajinci sa usilujú o vstup do NATO a naopak, Ruská federácia žiada od aliancie bezpečnostné záruky, že sa nebude rozširovať smerom na východ. Ergo chce záväzok, že sa NATO nerozšíri o Ukrajinu. Čo by teda mohlo situáciu upokojiť?

Zopakujem, že Rusku sa v tomto smere nedá veriť. Ak by aj Rusi výmenou za záruky, že Ukrajina nevstúpi do NATO rovno garantovali večný mier, bolo by to klamstvo. Svedkom toho je už zmienené budapeštianske memorandum, ktoré Rusi podpísali a nedodržali. Osobne som sklamaný a smutný, keď vidím, ako si niektorí Slováci myslia, že by sme mali ponechať Ukrajinu vo sfére ruského vplyvu a venovať sa svojim záležitostiam. Ak by Rusi obsadili celú Ukrajinu, k nám by to mali už len na skok.

Nevšímať si a nepomáhať Ukrajine je nesmierne egoistické a krátkozraké, pretože, ak agresorovi raz uvoľníte cestu, bude si nárokovať čoraz viac. Práve naopak, mali by sme sa v tejto vyhrotenej situácii čo najpevnejšie postaviť za Ukrajincov. Čo sa týka vstupu do NATO ide o veľmi dlhý a komplikovaný proces. Na druhej strane, ak si to ukrajinský ľud želá, mali by sme s nimi o tom diskutovať.

Otázka znela, čo by prispelo k upokojeniu situácie?

Konštruktívny dialóg. Ale pokiaľ si Putin bude myslieť, že krajiny bývalého Sovietskeho zväzu sú stále ruskými guberniami, tak je veľmi ťažké upokojovať situáciu. Dnes vidíme, akou obrovskou výhodou bol pre krajiny bývalého socialistického bloku vstup do NATO. Estónsko, Litva, Lotyššsko – tam všade by bol scenár z východu Ukrajiny ľahko replikovateľný. A možno by neostalo len pri týchto krajinách, ale dotklo by sa to aj nášho regiónu a našej krajiny.

K upokojeniu by určite prispel jasný a jednotný postoj všetkých lídrov EU a NATO. Žiaľ, niektorí politici hlavne zo vzdialenejších krajín EU nebezpečenstvo Ruska podceňujú, iní hľadia na vlastné egoistické národné záujmy a boja sa zaujať jasné stanovisko k Putinovi.

Ako prezident ste boli hlavným veliteľom našich ozbrojených síl, preto si dovolím jednu strategickú otázku. Aj s ohľadom na fakt, že Rusi dlhodobo úvahy o invázii odmietajú, mala by pre ruskú stranu vojna reálny význam? Išlo by o mimoriadne drahú a vojensky náročnú operáciu s nie úplne istým výsledkom. Reakciou by navyše zrejme boli aj razantné ekonomické sankcie. 

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Ako prezident ste boli hlavným veliteľom našich ozbrojených síl, preto si dovolím jednu strategickú otázku. Aj s ohľadom na fakt, že Rusi dlhodobo úvahy o invázii odmietajú, mala by pre ruskú stranu vojna reálny význam? Išlo by o mimoriadne drahú a vojensky náročnú operáciu s nie úplne istým výsledkom. Reakciou by navyše zrejme boli aj razantné ekonomické sankcie. 

Treba povedať, že Rusko je ekonomicky silnou krajinou a málo účinné sankcie z minulosti v Putinovi vyvolali pocit, že Rusko ich zvláda a neohrozujú jeho popularitu. Skôr naopak. Nesmieme zabúdať ani na fakt, že Európa je naďalej závislá od ruského plynu. A ak by dnes Rusi zavreli všetky kohútiky, tak tu asi nastane poriadna zima... Neviem, ako by sme to zvládli a je isté, že situácia by bola nesmierne dramatická. Tohto si je Ruská federácia veľmi dobre vedomá. 

Na druhej strane áno, otázka, aký zmysel by mala vojna, je na mieste. Neviem... hypoteticky možno, ak by vedeli o silnej ukrajinskej, no zároveň proruskej skupine schopnej prevziať moc v Kyjeve a nastoliť režim alá Lukašenko. Taký scenár však pokladám za nepravdepodobný. A skôr som toho názoru, že koncentrovanie vojsk pri ukrajinských hraniciach je viac-menej o demonštrácii sily. Opäť však zopakujem, že už nemám prístup k spravodajským informáciám a ide iba o moju domnienku.

Slovenský prezident Patrik vo vašej knihe vystupuje ako osobný priateľ ukrajinského prezidenta a akýsi mediátor medzi Ukrajinou a Ruskom, ale aj USA. Do akej miery je váš románový hrdina fiktívnou postavou? Skutočne ste mali aspoň zčasti podobné kontakty?

Mal som veľmi dobrý vzťah s ukrajinským prezidentom, mnoho ráz sme sa stretli a spolu telefonovali,  a už vtedy som bol presvedčený, že máme spraviť všetko preto, aby sa Ukrajina stala súčasťou demokratickej časti Európy. To by nesmierne pomohlo napríklad východnému Slovensku, ale aj zbytku našej krajiny. Ukrajina môže byť veľmi prosperujúca a bohatá krajina, ak zvládne reformy, ktoré tam prebiehajú.

Osobne som sa však nikdy nestretol s ruským prezidentom. Pozvanie od Putina na oslavy pri príležitosti 70. rokov od ukončenia druhej svetovej vojny som odmietol práve pre agresiu Ruska na východnej Ukrajine a na Kyme. A nikdy by som ani nemohol byť akýmkoľvek mediátorom. Príbeh v knihe je absolútne fiktívny.      

Má v praxi slovenský prezident, prípadne naša diplomacia možnosť prispieť k upokojeniu vzniknutej situácie?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Má v praxi slovenský prezident, prípadne naša diplomacia možnosť prispieť k upokojeniu vzniknutej situácie?

Neviem, či má naša prezidentka vybudované také dobré vzťahy s ruským alebo ukrajinským prezidentom, aby mohla pomôcť. Predpokladám, že skôr nie, inak by sme to už vedeli. To však neznamená, že by sme sa mali držať bokom. V každom prípade je nutné zaujať jasné stanovisko. V histórii je to totiž tak, že v politickej pamäti ostane navždy vryté, ako sa v kritických chvíľach zachovali vaši susedia a prípadní spojenci. 

Mnohí našinci dodnes považujú členstvo v NATO skôr za príťaž ako výsadu. Opäť pripomeniem, že ako prezident ste boli vrchným veliteľom našich ozbrojených síl, takže by ste mali vedieť zhodnotiť prečo pre nás je, prípadne nie je dôležité byť súčasťou aliancie.

Keď sa dívam na svojho štvorročného syna často si predstavujem, ako asi bude žiť o 20 či 30 rokov a verím, že podobne uvažuje každý rodič. Zrejme by sme pre naše deti chceli krajinu s nízkou korupciou, akú má napríklad Nemecko. Špičkový zdravotný systém ako Holandsko, neúplatnú políciu aká je vo Fínsku atď... Zrejme nikto alebo málokto sa vo svojich predstavách upína k východu, k Rusku.

Je tam nižšia životná úroveň, vraždia sa tam politici, aj kritickí novinári, nie je tam skutočná demokracia a za názor sa tam chodí do väzenia. Navaľný by o tom mohol rozprávať. Toto treba všetkým pripomínať. Lídri našej krajiny by mali opakovane pripomínať, aké sú naše hodnoty, kto sú naši spojenci a prečo.

Európska únia je prioritne o ekonomickej spolupráci, ale NATO nám poskytuje reálnu obranu a pôsobí odstrašujúco na kohokoľvek, kto by mal proti našej krajine akékoľvek nároky. Pravdaže sú krajiny v EÚ, ktoré nie sú súčasťou NATO, ale buď nie sú na okraji, na hraniciach Európskej únie, alebo platia NATO obrovské peniaze za svoju ochranu. Zároveň treba zdôrazňovať, že Aliancia je obranným spoločenstvom a nemá žiadne vojenské a územné nároky proti iným krajinám.

V akom stave bola za vášho prezidentovania naša armáda?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

V akom stave bola za vášho prezidentovania naša armáda?

Zúčastňoval som sa každoročne veliteľského zhromaždenia velenia ozbrojených síl a počúvať správu o stave našej armády bolo niekedy veľmi depresívne. Bolo tiež trochu smutné prechádzať sa pomedzi vojenská autá, tanky a iné zbraňové systémy z čias socializmu.

Na druhej strane nutnosť reorganizácie armády rezonuje už roky a myslím si, že modernizácia sa postupne realizuje. Verím, že v časovo blízkom horizonte sa aj naša armáda stane dôstojným spojencom NATO. Paradoxne najväčšie nákupy vojenskej techniky od USA urobila Ficova a Pellegriniho vláda. Nakúpili vrtuľníky Black Hawk a stíhačky F16 celkovo za 2 miliardy eur.

V rámci aliancie zrejme nikto od malého Slovenska neočakáva, že bude mať plnohodnotnú a veľkú armádu v každom smere. Ale máme s NATO jasný plán o tom, ktoré časti našej armády by mali byť pripravené, ak by to naša krajina a naši spojenci potrebovali.

O ktorých častiach teda hovoríme, kam sú investované naše peniaze?

 Kľúčové investície musia ísť do viacerých oblastí.. Prvý cieľ sa darí postupne napĺňať a to je moderné podzvukové a nadzvukové letectvo. Na Slovensku už lietajú moderné vrtuľníky Black Hawk a postupne priletia do našej výzbroje aj nové stíhačky F16.

Veľmi výrazne potrebujeme modernizovať a nakúpiť bojové vozidlá pechoty, takzvanú mechanizovanú ťažkú brigádu, s ktorou NATO počíta. Bavíme sa o takmer 500 kusoch techniky, kde sa tendre pripravujú. Velenie NATO si našu armádu váži za sily na špeciálne určenie, chemikov a ženistov. Ale máme ešte stále veľa čo doháňať.

EXKLUZÍVNE SNÍMKY Z UKRAJINY NÁJDETE V GALÉRII