Nachádzame sa v areáli Stanfordovej Univerzity. Sem ste prišli zo Slovenska, kde vás ostatné roky spoznávali ľudia prakticky na každom kroku a kde ste boli pod drobnohľadom verejnosti a médií. Odrazu ste v prostredí, kde je vaša popularita omnoho únosnejšia. Ako ste si zvykli na túto zmenu?
- Súkromie tu mám, samozrejme, väčšie. Spoznávajú ma tu buď kolegovia, alebo českí a slovenskí občania, alebo ľudia, ktorí pochádzajú z Československa. Tá zmena je, samozrejme, citeľná a musím povedať, že aj veľmi príjemná. Je to asi prirodzené. Uvedomila som si to minule, keď som si kúpila obed a sadla si s ním v parku na lavičku – že som 6 rokov nezažila ten pocit, že sama sedím v parku na lavičke a nikto ma nerieši a nepozerá sa na mňa nejak skúmavo. Bolo to veľmi príjemné. Ja chápem, že na Slovensku to k tomu proste patrí, že ma ľudia rozpoznávajú – a ten kontakt je väčšinou veľmi milý a príjemný. Bolo to v každom prípade trošku retro, zažiť si opäť ten pocit, mať svoje súkromie.

Aké bolo zo strany školy privítanie Zuzany Čaputovej na Stanforde? Boli to nejaké veľké ceremónie alebo len krátke oficiality?
- Udialo sa to tak, že som bola predstavená prostredníctvom webovej stránky. Následne sme mali stretnutie s kolegami v rámci tohto inštitútu (Freeman Spogli Institute for International Studies, pozn. red.), kde sme sa tí, ktorí tu sme na hosťovaní na rovnaké obdobie, navzájom predstavili a zoznámili.

Poďme teda k práci na univerzite. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
- Je to veľmi príjemná zmena. Je to kombinácia toho, že môžem zdieľať moje skúsenosti, pohľady a názory, či už s profesormi, alebo so študentmi, a zároveň, čo ma veľmi teší, mám časový priestor na to, aby som sama mohla skúmať veci, ktoré ma zaujímajú. To sú veci, ktoré sa týkajú výziev pre demokraciu, ktoré sa týkajú vývoja spoločnosti, čo sa vlastne so spoločnosťami deje... vzhľadom na to, že nielen na Slovensku, ale celosvetovo vidieť a cítiť polarizáciu, fragmentáciu, nenávisť. To sú všetko veci, ktoré sú prieskumami namerané v spoločnostiach. Výborné je, že tu mám možnosť sa o týchto veciach a výskumoch, ktoré už boli urobené, rozprávať so svetovými špičkami a s profesormi, ktorí sa týmto témam takisto venujú. To, čo ma, samozrejme, tiež zaujíma, je téma sociálnych médií, pretože sloboda prejavu je veľmi dôležitá demokratická hodnota, ale ona, tak ako každá hodnota alebo každé demokratické právo, musí mať svoje hranice, keď už zasahuje do práv iných. A to súvisí s témou demokratickej regulácie sociálnych sietí. Tu sme v Silicon Valley, kde je to takisto veľká téma. Robíme k nej analýzu, aká je tu o tom debata, aké sú pre a proti regulácie sociálnych sietí, kde sú jej legitímne hranice a tak ďalej.

Čo bude záverom vášho pracovného pobytu? Ukončíte ho nejakou prácou či štúdiou?
- Bude to akési zosumarizovanie jednak toho, čo som skúsila, zažila, spoznala, ale zároveň tam budú aj nové poznania, ktoré som tu mohla nadobudnúť. Tie som získala aj pozorujúc veľmi osobité obdobie, čiže predvolebné a aktuálne už zavŕšené voľbami v USA. Mala by som tu mať verejnú prednášku, ak sa tak rozhodnem. Teraz som tu na tri mesiace, vraciam sa na Vianoce domov. Na konci tohto obdobia sa rozhodnem, či sa sem ešte vrátim a či využijem tú ponuku, ktorá je širšia, alebo už ostanem na Slovenku. To si ešte nechávam otvorené.

Skúseností, ktoré na univerzite získavate, bude určite veľa. Ako s nimi plánujete naložiť?
- Zvažujem, že sa možno postupne z týchto všetkých vecí vypíšem do nejakej knihy. Uvidím perspektívne, možno to nejako zosumarizujem, ale skôr by to bol pohľad na javy, ktoré sú všeobecnejšie. Myslím teraz to, čo sa deje s demokraciami, aký je vývoj našich spoločností, čo sú hrozby pre spoločnosť, ako na ne správne reagovať. Bolo by to menej politické, vzdialené od každodennej politiky, a teda o level všeobecnosti vyššie.

Máte aj nejaké  „vyučovacie“ hodiny, prednášky či konzultácie?
- Ide o záujem o zdieľanie mojich skúseností aj so študentmi, aj s profesormi. Funguje to tak, že ma profesori prizvú na ich hodiny alebo zorganizujú stretnutie so študentmi s tým, že je tam vždy aj priestor na kladenie otázok. Skúsenosť so študentmi je veľmi pekná a silná. Pýtajú sa veľmi múdro, informovane a zvedavo. Navyše som dosiaľ mala takú skúsenosť, že hoci sme na jednej z najlepších svetových univerzít, majú aj primeranú pokoru.

Čo študentov najviac zaujíma? Na čo sa vás pýtajú?
- Boli to veľmi pestré otázky, zaujímalo ich Slovensko aj stredná Európa. Ekonomické otázky či otázky právneho štátu. Taktiež sa tu veľmi rieši celosvetová bezpečnosť a tým, že sme priamy sused Ukrajiny a zároveň člen Severoatlantickej aliancie, tak prirodzene padali aj otázky, ktoré smerovali k tomuto.

Zaujímali sa aj o výkon prezidentskej funkcie?
- Áno, pýtali sa na moje osobné skúsenosti s výkonom mandátu, ako aj na ženské líderstvo.

Naznačili ste, že máte ponuku zostať na univerzite dlhšie. Skúste konkretizovať, o akú ponuku ide.
- Je tu možnosť, že by som sa budúci rok vrátila. Tá ponuka bola na viac mesiacov, ako sú len tie prvé tri, jednoducho ešte na nejaké pokračovanie, ale to je s otvoreným koncom. Teraz mám skôr pocit, že jasné sú tieto tri mesiace a potom sa rozhodnem. V každom prípade by som chcela byť nejakým spôsobom užitočná doma. Nehovoriac o tom, že mi, samozrejme, chýbajú blízki. Je tu krásne, ale rodina je rodina a domov je domov.  

Aktuálne je na Slovensku v predaji kniha Nestratiť sa sama sebe od Erika Taberyho a v kinách sa premieta film Prezidentka. Ako vnímate na diaľku ohlasy na tieto diela?
- Pokiaľ ide o ten film, ohlasy sú zriedkavé a boli pozitívne. Ale tak, ako som uviedla v oficiálnom vyjadrení, je to autorský dokument Mareka Šulíka a ja plne rešpektujem jeho uhol pohľadu. Vybral nejaký segment z tých udalostí. Všetko sa, samozrejme, nedá zmestiť do jedného dokumentu, ktorý je pre mňa trochu, obrazne povedané, „tmavý“, emocionálne skôr smutný a vážny, a ja ten mandát vnímam aj tak, že bol plný silných, pozitívnych udalostí a príjemných stretnutí s ľuďmi. Rešpektujem, že toto je jeho pohľad a výsek reality. A pokiaľ ide o knihu, tak mám radosť, myslím si, že sa obom knihám darí veľmi dobre. Som spoluautorkou knihy rozhovorov a teší ma, že záujem a odozva sú veľmi silné a pozitívne.

Z vašich slov je nateraz zjavné, že po troch mesiacoch na Stanforde končíte a rada by ste sa realizovali na Slovensku. Máte už konkrétnu predstavu o tom, kam sa bude uberať váš pracovný život?
- To, čo viem určite, je, že sa nevraciam do politického priestoru. Nemám v pláne vrátiť sa do politiky. Tú kapitolu som sama v sebe uzavrela, ale budem veľmi rada užitočná pre spoločnosť. Vyjadrila som to slovami „pomáhať rastu tam, kde sa dá“. Najbližšie k tomu vidím vzdelávacie aktivity alebo podporu najmä mladých ľudí a toho, čo slovenskú spoločnosť skôr posilní, pomôže budovať skôr mosty než rozkol, konflikt, nenávisť, ktoré tam tak veľmi cítiť.

Na Stanforde je veľmi pekne, je začiatok novembra a rozhovor robíme vonku na lavičke v krásnom a teplom prostredí. Ako si to tu užívate?
- Je tu naozaj pekne. Príjemné je to, že pre nás je to taká nečakaná jeseň. Ja sa zobudím a každý deň je slnečno, čo je veľmi príjemné a pekné trávenie jesene. Ešte donedávna tu bolo 38 stupňov, teraz je tu niečo vyše 20. Prostredie je tu krásne, pracovisko mám v prenádhernom parku, takže v tomto je to veľmi vľúdne a pekné.

Vieme, že za vami už bola jedna dcéra. Kde ste trávili voľný čas?
- Jedna dcéra tu už bola a aktuálne je tu druhá (Emma, pozn. red.). Napríklad teraz v sobotu sme boli v SFMOMA (San Francisco Museum of Modern Art), čo je galéria moderného umenia v San Franciscu. A potom sme si pozreli Alcatraz. Takže snažíme sa vidieť prírodné, kultúrne a iné podobné zaujímavosti tohto kraja.

Kedy za vami príde váš partner?
- Emma o chvíľu odchádza, tak už to v sebe cítim a prežívam, že na nejaké obdobie tu budem opäť sama, čo je však úplne prirodzené. Juraj príde koncom novembra a bude tu so mnou až do konca môjho pobytu. Spolu odletíme naspäť na Slovensko.

Juraj mal teraz náročnejšie obdobie, keď zažil to, čo vy pred tromi rokmi, keď vám zomrel otec. Aký to bol pocit, nebyť v takých ťažkých chvíľach pri svojom milovanom?
- Bolo to zvláštne a, žiaľ, čakalo sa to aj vzhľadom na jeho zdravotný stav. Juraj sa o otca staral každý deň aj so svojou sestrou, ktorá žije v Nemecku. Bol úžasne nápomocný – ako bol nápomocný, keď odchádzal môj otec. Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť poznať ho ako človeka, ktorý pomáha aj pri všelijakých intímnych situáciách, navyše preňho bol môj otec v podstate cudzí človek. Takže, keď sa to stalo, bolo to už trošku očakávané, ale aj tak je to moment, ktorý je ťažký a silný. Viem však, že sa o neho postarali veľmi dôstojným spôsobom. Mrzí ma, že som nemohla byť blízko. To bol napokon aj dôvod, pre ktorý Juraj so mnou necestoval na začiatku a bolo otvorené aj to, či vôbec pricestuje. Boli sme však vo veľmi úzkom kontakte, dnes už technika umožňuje veľa, máme videohovory, keď vlastne spolu sme, aj keď nie fyzicky.

Náročná chvíľa zrejme nastala aj v momente, keď v jeho byte padol výstrel počas čistenia zbrane. Z istej časti politickej scény a verejnosti sa naňho strhla vlna kritiky. Ako ste to vnímali?
- Bolo mi ľúto, že sa to vôbec stalo. Neviem, ako sa povie superlatív k zodpovednosti, pokiaľ ide o strelné zbrane, viem, že je veľmi zodpovedný človek. Bola to nešťastná náhoda, ktorá, chvalabohu, nič zlé nepriniesla. Taktiež oceňujem, že sa zachoval veľmi statočne a správne, pokiaľ išlo o bezprostrednú reakciu, že hneď to ohlásil polícii, nič neututlával. Proste urobil chybu, priznal to a verím, že táto kapitola je za ním.

Keď sa pozriete na aktuálny stav politickej scény na Slovensku a spätne na svoje rozhodnutie nekandidovať znova za prezidentku, neľutujete tento svoj krok?
- Neľutujem. To rozhodnutie sa udialo už pred vyše rokom a malo širšie dôvody a širší kontext aj vzhľadom na rodinné okolnosti a situáciu, ktorou sme si za posledných 5 rokov v rodine prechádzali. Takže bolo za tým niečo viac ako len aktuálna politická situácia.

V čase, keď ste svoje rozhodnutie oznámili, prišla istá dávka kritiky a sklamania aj od vašich fanúšikov a voličov, ktorí do vás vkladali nádej. Ako ste to vnímali?
- Paradoxne, stretla som sa najmä s veľkou mierou pochopenia a podpory. Hoci boli sklamaní, v druhom dychu bolo dopovedané, že mi rozumejú. V tom čase som ešte nemohla a ani nechcela zverejniť všetky informácie, celý ten kontext, aj rodinný, týkajúci sa zdravotného stavu mojej dcéry, ktorý som už po skončení mandátu publikovala. Dúfam, že kniha Nestratiť sa sama sebe prináša mnoho odpovedí na dôvody môjho rozhodnutia.

Zuzana Čaputová nám exkluzívne odpovedala aj na otázky, či si viac užívala momenty, kedy bola verejne neznáma, alebo jej viac vyhovovala popularita a taktiež, kde sa pracovne vidí o niekoľko rokov. Odpovede na tieto otázky nájdete vo videu nižšie:

Ako sme už spomínali, bývalú prezidentku sa nám podarilo nájsť, bez toho, aby to bolo vopred dohodnuté, priamo na Stanfordovej Univerzite. Exkluzívne fotografie bývalej prezidentky priamo z USA, na ktorých vyzerá skutočne úžasne, si pozrite v našej galérii.