S prosbou o pomoc sa na vás obracia obrovské množstvo ľudí. Je vaším cieľom upokojiť situáciu, alebo skôr nachádzať riešenia?

- Je to tak. To spektrum požiadaviek je veľké. Niekedy je to viac vysvetlenie situácie a inokedy ide o konkrétny krok pomoci, či už finančnej, alebo takej, ktorú sprostredkujeme. Napadá mi teraz situácia z východného Slovenska, keď sa rodina ocitla v karanténe a nemala pitnú vodu, tak sme zabezpečili riešenie. Iným chýbala pec alebo drevo na zimu, samozrejme, že sme to vyriešili. Je to teda celá škála možností pomoci, samozrejme, v rámci rozpočtových alebo kompetenčných limitov. Niekedy žiadosť postúpime na kompetentný orgán, pretože ten môže konkrétne pomôcť. V každom prípade mi veľmi záleží na tom, aby sa nám nestalo, že by sme neodpovedali na list alebo email, pretože komunikáciu s občanmi považujem za veľmi dôležitú.

Koľko takýchto podnetov alebo žiadostí vám príde za mesiac?

- Je to rôzne. Štandardne to bývali stovky, teraz v poslednom období ide o vyše tisíc listov a emailov za mesiac.

Pandémia sa dotkla aj obetí domáceho násilia či seniorov, ktorí sa boja. Stará sa podľa vás štát o tieto skupiny momentálne dostatočne?

- Štát sa musí vedieť postarať o najslabších a opatrenia musia na nich pamätať. Okrem dobrého manažovania pandémie záleží aj na tom, akú atmosféru v spoločnosti vytvárame. Preto je dôležité, akým spôsobom komunikujeme. Na jednej strane ľudí nestrašiť, ale ani situáciu nezľahčovať. Hovoriť veci, ktoré sú pragmatické a zdôvodnené. Musíme mať plán, aby ľudia vedeli, čo ich čaká v prípade vývoja jedným alebo druhým smerom. Ak sa tlak na ľudí a neistota neustále zvyšuje, má to konkrétne dosahy na kvalitu života ľudí a zvyšuje sa aj výskyt domáceho násilia. Má to konkrétne obete. Aj toto je téma, ktorej sa dlhodobo venujem a v ktorej sa snažím pomôcť.

Veľké problémy majú aj rómske komunity či ženy, často s deťmi, ktoré sa ocitli bez domova. Objavujú sa tam aj prvky rôzneho, často sexuálneho násilia. Ako by mala vláda riešiť počas pandémie takéto prípady?

- Okrem toho, že je dobré, aby sa dôsledne aplikoval inštitút vykázania, keď páchateľ musí odísť a obete domáceho násilia zostávajú doma, tak je treba, aby sme čo najviac podporovali intervenčné centrá pre obete domáceho násilia. Iniciovali sme spoluprácu medzi ministerstvom spravodlivosti, viceprezidentkou policajného zboru a ďalšími odborníkmi, najmä v neziskovej oblasti, a podarilo sa pripraviť legislatívnu zmenu pod gesciou ministerstva spravodlivosti, ktorá bude znamenať, že intervenčné centrá budú existovať v každom krajskom meste a budú financované zo strany štátu. Toto považujem po 31 rokoch od revolúcie za veľmi dôležitý a dobrý krok dopredu. Je to konkrétna pomoc obetiam. Sociálna, právna a psychologická.

Rôzne krízové centrá či linky pomoci, žijúce najmä z fondov, majú aktuálne sťaženú situáciu. Jednému z týchto centier ste finančne pomohli aj vy. Nemalo by to byť skôr úlohou vlády?

- Absolútne s tým súhlasím. Títo ľudia poskytujú psychologickú pomoc, oni sú tí, ktorí majú byť ostrovmi istoty. Paradoxne však práve títo ľudia žijú v absolútnej neistote, či z mesiaca na mesiac budú vedieť zaplatiť nájom, elektrinu, vodu alebo aj zamestnancov týchto centier. Niekoľkokrát som bola v kontakte s ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, s ministrom vnútra, ale aj s predsedom parlamentu, lebo toto sú veci, ktoré treba raz a navždy vyriešiť systémovo. Tie organizácie nesmú fungovať z mesiaca na mesiac a na základe milodarov od verejnosti alebo zahraničných donorov. Som rada, že sa veci pohli dobrým smerom.

Čo si prezidentka myslí o protestoch a vyjadreniach ministra Naďa sa dočítate na ďalšej strane