Exkluzívne svedectvá: Takáto bola revolúcia mimo Bratislavy! Príbehy ľudí trhajú za srdce

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie zrealizovalo Post Bellum SK putovnú výstavu 1989 – 2019: 30 rokov slobody. Príbehy známejších aj menej známych aktérov a aktérok Nežnej revolúcie z rôznych regiónov Slovenska. Po Košiciach a Žiline si ju návštevníci môžu pozrieť v átriu Slovenského rozhlasu a to do konca novembra. 

Výstava zachytáva formou krátkych citátov príbehy pätnástich ľudí, ktorí sa aktívne podieľali na revolučnom dianí v roku 1989. Na štyroch panelových vežiach sa verejnosť môže zoznámiť s momentmi, ktoré zachytávajú pád komunistického režimu a dôležitú zmenu v našej spoločnosti. Kľúčová bola v tom čase spolupráca a spolupatričnosť, ktoré sa prejavovali v dianí vo všetkých regiónoch. Výstava preto zahŕňa okrem známejších príbehov aktérov a aktérok revolúcie z Bratislavy či Košíc aj príbehy ľudí z menších miest.

Všetky príbehy vznikli v rámci projektu Príbehy 20. storočia, ktorý je jednou z hlavných aktivít neziskovej organizácie Post Bellum SK. „Vyhľadávame a dokumentujeme príbehy pamätníkov dôležitých udalostí minulého storočia. Našou snahou je osloviť čo najviac ľudí, ktorý si pamätajú a nechcú zabúdať na nedemokratické režimy minulého storočia. Na ich príčiny aj následky,“povedala riaditeľka organizácie Sandra Polovková a vzápätí dodala: „Teší nás, že si môžeme toto dôležité výročie pripomenúť práve takýmto spôsobom – prostredníctvom príbehov konkrétnych ľudí.“

Bohuslav Beňo (1951): VPN zakladal vo Veľkom Krtíši 

Účastník študentských demonštrácií proti okupácii Československa v roku 1968, počas normalizácie udržiaval kontakty s disentom. V roku 1989 sa zapojil do revolučného hnutia, za VPN kandidoval aj v prvých slobodných voľbách.

„Pár dní po pražskej manifestácii prešla Veľkým Krtíšom skupinka asi do 300 ľudí s výzvou, aby sa niečo robilo. Nebolo to však vôbec organizované, nastalo opäť ticho. Demonštrácie sa začali až okolo 27. novembra, vtedy som sa do toho zapojil. Nie som človek, čo by potreboval byť stredobodom pozornosti, ale z tribún hovorili nadšení mladí chlapci, ktorým chýbali skúsenosti, preto som ich skúsil trošku organizovať. Bolo to po generálnom štrajku, keď sme sa spoločne stretli s miestnymi zástupcami komunistickej strany a Okresného národného výboru,“ vyjadril sa. 

Generálny štrajk bol síce úspešný, ale aj tu videl Bohuslav problematické zázemie a mentalitu obyvateľov zdeformovanú rokmi komunizmu.

"Ľudia mali strach nielen vtedy, ale aj dlho potom. Obzvlášť starší a na dedinách. Ten pretrvával až do prvých slobodných volieb. Báli sa postihu. Neskôr, keď nastala sloboda, paradoxne sa báli tiež organizovať. Boli znechutení a unavení rokmi, keď sa ich snažila organizovať komunistická moc. Existovala istá averzia vstupovania do strán a hnutí. Ľudia o sebe veľa vedeli. Mnoho chamtivcov, aj z prostredia ŠtB, skúšalo prezliecť kabáty, a tak vládla nedôvera voči sebe navzájom. Snažil som sa im povedať, že zmenu musia urobiť ľudia sami, rozhodnúť sa, čo a koho vlastne chcú. Musia to urobiť hlavne v prvých slobodných voľbách. Prišla zmena, ktorú nečakali, nevedeli, čo bude nasledovať. Zrazu mali rozhodovať sami za seba.“

Ilona Németh (1963): Aspoň raz v živote treba byť súčasťou spoločenskej zmeny. Potom uveríte, že môžete mať na veci vplyv

Umelkyňa, kurátorka, vysokoškolská profesorka, vedie Ateliér IN na Katedre intermédií a multimédií na VŠVU, v Bratislave. Spoluzakladateľka Štúdia erté a neoficiálnych festivalov alternatívneho a experimentálneho umenia v Nových Zámkoch. Jedna z aktériek Nežnej revolúcie v Dunajskej Strede, spoluzakladateľka prvého nezávislého maďarského časopisu Nap, ktorý vychádzal spoločne s časopisom VPN.

Spojila sa preto so známymi z Dunajskej Stredy, ktorí boli aktívni v rámci MNI a VPN a spoluorganizovali demonštrácie. Hneď ako sa VPN usídlila v Mozartovom dome bola Maďarskej nezávislej iniciatíve (MNI) pridelená kancelária, kde Ilona začala od prvých dní pracovať. Centrála v Bratislave koordinovala aktivity MNI vo všetkých mestách. Veľmi dobre si spomína, ako sa v Mozartovom dome pravidelne objavovali ľudia, ktorí sa nezúčastňovali na revolučnom dianí, ale boli presvedčení o svojich schopnostiach a otvorene vyjadrili záujem o rôzne uvoľnené pozície, dokonca aj o miesta ministrov. V častých prípadoch funkcie aj dostali.

„Do Bratislavy sme chodili na prvé demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí. Pamätám si, že som sa čudovala, že v Bratislave je už na uliciach a na námestí revolúcia, kým v Dunajskej Strede sa nič nedeje.“

Josef Hladík (51): Začala sa rozvíjať občianska odvaha a vyjadrovať občianske názory 

Pôvodom je z Břeclavy, do Levíc sa presťahoval v roku 1972, kde sa oženil. Od roku 1978 zabezpečoval budovanie dopravy v areáli atómovej elektrárne Mochovce, neskôr v elektrárni viedol odbor personálnej práce a sociálneho rozvoja. Po roku 1990 pôsobil ako riaditeľ okresnej správy cestovného ruchu v Mochovciach. Bol jedným z aktérov Nežnej revolúcie v Leviciach. Po rozpade Československa odišiel s rodinou naspäť na Moravu.Počas vypuknutia Nežnej revolúcie Josef kolaudoval nový dom v Kalinčiakove (vtedy miestna časť Levíc).

O násilnom zásahu proti študentom v Prahe 17. novembra 1989 sa dozvedel z oficiálneho vysielania Československej televízie. Vraj sa nič nedialo a na námestiach sa organizujú len “protisocialistické” živly a pomýlení študenti. Až Slobodná Európa informovala o masových spontánnych demonštráciách v Čechách aj na Slovensku. V tom čase v Josefovi vzbĺklo presvedčenie, že sa do vznikajúceho protestného hnutia zapojí a bol účastníkom viacerých demonštrácií na námestí v Leviciach. Prvé demonštrácie napriek náladám spolupatričnosti boli ešte slabo ozvučené, nedostatočne organizované a zúčastnilo sa ich len málo občanov. 

Po stretnutiach sa účastníci schádzali v Klube mládeže. Tu sa začali konať prvé stretnutia priaznivcov VPN, tu sa získavala občianska odvaha a vyjadrovali vlastné názory a postoje. V tom čase išlo o veľmi široké hnutie, veľa ľudí prišlo zo zvedavosti a malo po prvýkrát možnosť prejaviť sa, či zúčastniť sa na spoločnej práci. Neskoršie nacionalistické vášne, ktoré prepukli na Slovensku, vnímal Josef, ako rodák z Moravy, veľmi osobne. Koordinačné centrum VPN v Leviciach opustil v roku 1992 a po rozpade Československa sa aj s celou rodinou vrátil na Moravu. Nálady boli v tých časoch už vyslovene protimaďarské a protičeské. Na Slovensko ale nikdy nezanevrel a nádej vkladá najmä do mladej generácie.

„Ak si mladá generácia uchová základné povedomie a základnú hrdosť na domovinu a základný politický rozhľad, má šancu posunúť naše krajiny ďalej,“ vyjadril sa. 

Zuzana Bartošová (1946): Socializmus ženy zotročil, lebo im nedal na výber

Historička umenia, zameriava sa najmä na moderné výtvarné umeniu a tvorbu autorov neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény 70. a 80. rokov 20. storočia, ktorej sa venovala aj počas obdobia normalizácie. Neskôr o nej napísala knihu. Jedna z aktériek Nežnej revolúcie. Na začiatku deväťdesiatych rokov bola riaditeľkou Slovenskej národnej galérie, potom prednášala na Trnavskej univerzite. Od roku 1998 je vedeckou pracovníčkou Ústavu dejín umenia Slovenskej akadémie vied. Paralelne je kurátorkou zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny a od roku 2005 aj správkyňou Nadácie súčasného slovenského výtvarného umenia v Bratislave.

Počas revolúcie mala Zuzana pocit osamotenosti. Poznala zaujímavé ženy, intelektuálky, ale nevidela ich vystupovať na tribúnach. Volala im, či sa tiež nechcú angažovať. Dnes si myslí, že ostávali v úzadí, aby vytvárali zázemie manželom, ktorí robili revolúciu. Aj u nich doma niekedy ešte dlho po polnoci zvonil telefón. Dvíhala ho a snažila sa odpovedať pravdivo ľuďom, ktorí hovorili, ako im socializmus ublížil a pýtali sa, čo majú robiť, aby sa im to aspoň trochu vrátilo. Manžel, Ladislav (Agnes) Snopko, bol v tom čase ešte na rokovaniach Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu, ktorého bol členom.

Na jednej z protestných manifestácií na námestí Slovenského národného povstania v Bratislave vystúpila aj Zuzana. Začala sa šíriť teória, že československé ženy sú proti zmene režimu, že ohrozuje ich pokojné životy. Zuzana vystúpila na tribúne s príhovorom o tom, že socializmus ženy zotročil, lebo im nedal na výber.  

„Keby neboli zamestnané, tak by rodina nemala dosť prostriedkov na život. Ale ich práca je často zbytočná – keď idem do obchodného domu, vidím tam regály plné šiat, ktoré nikto nekupuje. Všetci čakajú na dovezený tovar zo zahraničia. Ja za tým vidím ženy, ktoré budia svoje deti ešte za tmy, aby ich odviezli do škôlky alebo do jaslí. Potom stoja 8 hodín za strojmi, pričom výsledok ich práce je úbohý. Považujem to za zotročenie a neverím, že by ženy boli proti tomu, čo sa v spoločnosti odohráva. Nepoznám v svojom okolí žiadnu členku Československého zväzu žien a práve tento zväz vytvára názor, že ženy sú proti,“ potvrdila.

Jeden z organizátorov mítingu jej však posledný riadok prejavu o zväze žien na pripravenom texte odstrihol. Rešpektovala ho, nezaznel. Bolo to ešte pred zrušením ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany. Nechcela vyhrotiť situáciu. Príhovor čítala na tribúne. Snežilo. Bála sa tej výšky. Za ruku ju preto držal Milan Kňažko.

Príbehy Nežnej revolúcie sú súčasťou Príbehov 20. storočia, ktoré dokumentuje občianske združenie Post Bellum.