EXKLUZÍVNE Minister IVAN KORČOK otvorene: V čom kritizuje MATOVIČA a PREČO by odišiel z VLÁDY?

V rozhovore sa dočítate:

- Často má človek možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť svoj život. Ja som sa ho rozhodol ovplyvniť takto (prijal funkciu ministra zahraničia, pozn. red.) a odvtedy si z času na čas poviem, že tak mi treba.

- Nie často, ale častejšie ako predtým, kým som bol v diplomacii. Frekvencia tohto stavu mojej mysle je častejšia než v minulosti.

- Z toho, že je zásadný rozdiel medzi tým byť diplomatom a ministrom zahraničných vecí. Diplomat je ten, ktorý vykonáva to, o čom minister rozhodne. Minister na seba berie zodpovednosť za svoje rozhodnutia, čo je diametrálne odlišný pocit. Plus ten úplne nový dojem je aj politika sama, ktorá je iracionálna a úplne iná než diplomacia.

- V zahraničnej politike ma prekvapilo máločo, takmer nič, pretože ju robím celý život, ale politika je veľmi ťažká a náročná vec. Každý si k nej musí vybudovať vlastný postoj, a to aj k tým veciam, ktorým nerozumie. Chce to čo najviac odstupu, ako sa len dá. Ja som v nej ešte stále nováčik.

- Mne sa slovo „imidž“ v spojení so štátom alebo s krajinou nepáči. Imidž je pre mňa skratka a záležitosť pre celebrity s našpúlenými perami, ktoré majú obživu zo „selfíčok“. To je pre mňa imidž. V prípade štátu ide o niečo iné.

- O to, ako nás vníma medzinárodná komunita – a to je beh na dlhé trate. Slovensko sa ako krajina a samostatný štát pohybuje na trhu ani nie 30 rokov. To je veľmi krátko, ak si to porovnáte so štátmi, ktoré sú tu stáročia a boli tu od nepamäti. My tú cestu ešte prechádzame a sme na začiatku. Ak chcete použiť slovo „imidž“, tak ho tvoríme všetci. Tvoria ho aj politici.

Na začiatku 90. rokov som v medzinárodnom prostredí zažil, keď politici vystupovali z vládnych lietadiel v „šuštiakoch“ a havajských košeliach. Tým sme ozaj vzbudzovali pozornosť, ale odvtedy sa Slovensko posunulo. Imidž krajiny však budujeme my všetci tu doma.

- Tým, ako sa správame. Ako sa správame voči turistom, ktorí sú často stratení, pretože máme katastrofálne značenie.

- Tú však ja nikomu nezazlievam. Žil som v Amerike, kde je jazyková úroveň taktiež katastrofálna, lebo vedia len anglicky. Čo chcem povedať, je, že reputáciu krajiny vytvárame doma, a to tým, ako budujeme štát, ale aj tým, akým spôsobom robíme politiku. Ako sa chceme prezentovať smerom von, sa odvíja od toho, ako sa správame tu a zďaleka to nie je otázka zahraničných PR kampaní.

- Do širokého povedomia zahraničia prenikla vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V tom prípade sa pýtal celý svet a ja som to zažil. Ak príde k vražde niekoho, kto písal o zlyhaniach štátu, tak to vníma celý svet. Podobne to bolo aj v prípade únosu Michala Kováča (únos syna bývalého prezidenta SR do zahraničia, pozn. red.) Toto zahraničie vníma. Mali by sme to však zúžiť. Krajiny Európskej únie zaujíma to, ako sa k tomu postavíme a či máme v štáte demokratické inštitúcie, ktoré na takúto tragickú udalosť dokážu zareagovať. Toto zaujíma zahraničie, ktoré nerieši vyšetrovanie, pretože to je v našich rukách.

- Áno, vražda Jána a Martiny bola najzásadnejšia, a to nielen voči novinárom. Odkryla zlyhanie štátnych inštitúcií, ale aj prienik kriminálnych živlov do riadenia štátu. Toto je niečo, čo vzbudilo a dodnes vzbudzuje veľkú pozornosť, a to tak, že Európsky parlament sa chystá na jeseň tohto roku na Slovensko, aby sa oboznámil s tým, ako sa s tým vyrovnávame.

- Oni sa nezatvorili, ale k reputácii tých, ktorí vtedy niesli zodpovednosť, to neprispelo. Čokoľvek, čo sa stane, je vnímané cez toho, kto aktuálne nesie vládnu zodpovednosť (premiérom bol Robert Fico, pozn.red). Svet sa prirodzene pýtal na tieto veci tých, ktorí vládli a tá situácia bola extrémna. Musím však povedať, že akokoľvek to bolo dramatické a tragické, tak to, čo bolo vo svete vnímané pozitívne, to nebol len tlak na vyšetrovacie orgány, ale obrovský občiansky pohyb. Nebolo to tak, že dôjde k vražde, dva-tri dni je to na titulkách novín, otočí sa list a ideme ďalej. Tu nastal obrovský pohyb mladej generácie, ale aj naprieč spoločnosťou a viedlo to k zmenám vo vláde a v politike.

- Zahraničie toto priamo nekomentuje.

- Nie je to zásadná téma na rozhovor, pretože Slovenská republika je demokratická krajina. Súčasťou demokracie je aj spravodlivosť, pevnosť inštitúcií, ale aj to, že pred právom sme si všetci rovní. Oveľa väčšou témou by to bolo v momente, ak by sme s tým nevedeli naložiť. To, že orgány činné v trestnom konaní teraz konajú, je vnímané ako súčasť právneho štátu.

- Nie, ale, samozrejme, platí, že Európu zaujíma, ako nakladáme s európskymi peniazmi a to, ako šafárime s eurofondmi. Predchádzajúce problémy boli aj o tom. Neexistujú „európske peniaze“, pretože niečo také sa ešte nevymyslelo. Existujú peniaze Nemecka, Francúzska, Dánska, Rakúska, Fínska atď. Skrátka peniaze tých, ktorí sú čistí prispievatelia. Musíme si to otočiť na seba. Aj nás by zaujímalo, ak by sme do EU posielali viac, než dostávame, ako sa s týmito našimi peniazmi nakladá a čo sa s nimi robí. To partnerov zaujíma veľmi presne.

- Takto to poviem. Nie je to paušálne vnímanie, ale rokoval som minimálne na dvoch finančných perspektívach a áno. Otázka sa už dostáva do polohy, či krajiny, ako sme my, vnímajú Európsku úniu len ako špajzu, z ktorej budú donekonečna vyberať a čakať, že bude vždy plná, alebo sme pripravení do nej niečo aj vnášať. A to nielen v podobe peňazí, ale aj v kontexte spoločnej zodpovednosti. Nie na všetkom sa zhodneme, ale Slovensko musí začať robiť kompromisy.

- Napríklad ide o tlaky, aby sme dávali oveľa viac financií na životné prostredie. Na Slovensku kývame hlavami nad tým, aký tlak kladie EÚ na ochranu životného prostredia. Tu ešte stále padajú otázky, či sa ideme starať o dákeho živočícha, napríklad v tom, že diaľnicou obídeme určité územie. Životné prostredie je však súčasťou kultúrneho dedičstva, ktoré spravujeme všetci spoločne, a ja osobne veľmi kvitujem, že EÚ na ochranu prírody kladie taký dôraz. To sme sa dostali od peňazí k tomu, čo my ako Slováci prinesieme.

- Najprirodzenejším partnerom sú krajiny Európskej únie, pretože so žiadnymi krajinami vo svete nemáte taký blízky vzťah a s nikým nie sme od seba takí závislí. V súvislosti s Európskou úniou sa často spomínajú najmä peniaze, ale často sa zabúda, že Európska únia je predovšetkým úniou práva.

- Čo sa týka vakcín, tak konkrétne Maďarsko sa rozhodlo ísť svojou cestou a dokazuje to len jedno. Tí, čo tvrdia, že Brusel je nejaký žalár národov alebo kazajka, ktorá vám nič nedovolí, nemajú pravdu. Tu je to o spoločnej zodpovednosti. Ak sa 27 štátov dohodne, že ideme spolu vybojovať čo najviac vakcín pre nás všetkých, tak to je ako v rodine. Basu držíme spoločne. Ak sa nejaká krajina rozhodne ísť svojou cestou, tak ju EÚ pokutovať nebude a je to otázka toho, či hráte hru v tíme alebo nie.

- Čo sa týka otázok právneho štátu a ľudských práv, tak túto otázku dostávam permanentne, ale nebudem sa stavať do polohy hodnotiteľa ani Poľska, ani Maďarska. Na to tu máme európske inštitúcie. Pre mňa je dôležitejšie, aby sme sa k týmto princípom hlásili my sami.

- Ja si myslím, že áno. Nebudeme sa tváriť, že sme vo všetkom ideálni a tvrdiť, že sme premianti, bolo by to dogmatické. Aj my robíme chyby. Pre mňa je podstatné, že právny štát nemôže rozdeľovať Európsku úniu. To, čo sa odohralo v minulom roku, považujem za absurdné. Bol tu zablokovaný rozpočet a natisla sa tu otázka dodržiavania právneho štátu. Bez právneho štátu by sa rozpadla celá Európska únia. Bez právneho štátu nebude na Slovensku prosperita, nebude nič.

- Tak to nevnímam. Ako je Maďarsko spravované, je vec maďarských občanov. Než sa krajina dostane do Európskej únie, musí prejsť cestu a nesmú byť žiadne pochybnosti o dodržiavaní právneho štátu, právnych princípov. Tu vznikla situácia, že mnohé európske inštitúcie majú pochybnosti o tom, ako sú tieto princípy dodržiavané, ale ja tu nebudem robiť arbitra.

- Nebudem to hodnotiť. Viktor Orbán sa zodpovedá svojim vlastným voličom.

- V4 treba do značnej miery zreálňovať v jednej veci. Vy sa pýtate veľmi jednoducho a odpoveď by mala byť áno alebo nie. Všade tam, kde by nám v presadení slovenského záujmu mohla V4 pomôcť, tam pôjdeme tak ako V4, rovnako ako Česi, Maďari alebo Poliaci. Posledné roky to fungovalo na princípe, akoby sme mali potrebu najprv uspokojiť V4 a až potom sa pozerať, či nám to vyhovuje. Ja sa to snažím robiť opačne. Najprv sa pozrieť, či to nám Slovákom sedí.

- No... ako kedy… Keď sme si minulý rok pozreli, či je dobrý nápad blokovať rozpočet EÚ, tak sme vyhodnotili, že to nie je dobrý nápad. Na Slovensku sa teraz vedie pomerne bizarná diskusia o V4, ktorá sa nevedie ani v Česku, ani v Poľsku a ani v Maďarsku. Nevedie sa ani vtedy, keď tieto krajiny blokujú pozíciu.

V4 totiž nemá spoločnú pozíciu ani k Rusku, ani k Spojeným štátom. Chceme mať taký blízky strategický vzťah k Spojeným štátom, ako majú Poliaci? Má V4 spoločnú pozíciu k Ukrajine alebo k plynovodu Nord streamu? No nemá, ale nikto to nerieši. My akoby sme sa potrebovali obhajovať sami pred sebou, že si dovoľujeme mať vo V4 vlastný názor, a to teda nie je dobré.

- Nehádžem celú slovenskú opozíciu do jedného vreca, ale ukázala to aj rozprava k bezpečnostnej stratégii. V opozícii sú aj kotlebovci a fašisti…

- Áno, sú fašisti, ktorí bez akýchkoľvek zábran klamú v priamom prenose. Klamú, keď hovoria, že sem do troch dní príde divízia s 30-tisíc americkými vojakmi, a klamú, keď 30 minút vášnivo rečnia o tom, že na základe bezpečnostnej stratégie sem pozývame amerických vojakov.

- To je otázka pre tých, ktorí z tejto témy robia najväčšieho bubáka. K tej opozícii. Zaznievajú heslá, že sme západnejší ako Západ alebo sme proruskí. Ja takéto nálepkovanie odmietam. Ja som proslovenský, mám vlastné videnie a myslím si, že Slovensko patrí na Západ, ale nie geograficky. My patríme na Západ, lebo je to istý spôsob spravovania spoločnosti. Prečo väčšina ľudí posiela svoje deti študovať na Západ do demokratických a prosperujúcich krajín? To dobré vzdelanie odkiaľ pochádza?

- Myslím si, že máme veľké rezervy a je to obrovská priorita. Myslím si, že tam má aj Braňo Gröhling dramaticky zlú situáciu na to, aby mohol posúvať školstvo k lepšiemu.

- Myslím si, že na to má znalosť aj odhodlanosť. Má však aj problém, že nemáme deti v školách – a to nie je jeho problém, ale problém pandémie.

- Za 9 mesiacov nevie zaviesť infraštruktúru a online. Toľko je táto vláda pri moci. Nechcem všetko zakrývať len predchádzajúcim obdobím, ale táto pandémia nás posunula do situácie, že dištančné vzdelávanie naozaj potrebujeme.

- (smiech) Nemôžete v pandemickej situácii, keď riešime hospitalizovaných ľudí v nemocniciach, riešiť štrukturálne problémy, ktoré sa tu za roky nakopili. Pani redaktorka, pandémia tu nebude štyri roky, ale štyri roky tu bude táto vláda. Hneď ako sa nám rozviažu ruky, budeme riešiť aj infraštruktúru pre deti a rodiny, ktoré ju potrebujú.

- Je to problém. Nechcem od tej otázky utekať, ale môžu si to vyriešiť len oni sami.

- Je to ich postoj k ich vlastnému problému a, pani redaktorka, verte mi, mňa sa nikto zo zahraničia nepýta na diplomovky týchto troch predstaviteľov. Ani Branislava Gröhlinga, ani Borisa Kollára, ani Igora Matoviča. To je vec, ktorú sa oni rozhodli Slovensku a svojim voličom komentovať tak, ako sa rozhodli. To nie je úloha diplomacie.

- Ja to beriem na vedomie…

- No áno, ja sa nechcem stavať do role, kto bude moralizovať alebo im dávať šťavnaté odkazy. Myslím, že to robia takmer všetci. Nemusím to robiť ešte aj ja.

- Viete, čo? Áno, mám.

- Lebo každý má svoj prístup k domácej politike a ja som išiel do politiky s tým, že som si povedal, že sa idem sústrediť na zahraničnú politiku. Keď otvoríte chladničku, zapnete si televízor alebo podcast, ja odtiaľ denno-denne nevypadávam, hoci by som mohol.

Nepôjdem do toho, lebo chcem byť vnímaný ako človek, ktorý robí maximum pre zahraničnú politiku a nechcem ísť do tejto vnútropolitickej parkety. Ak mám s niečím v politike problém, je to najmä to, že oponenta treba predovšetkým trafiť a použiť čo najexpresívnejší slovník, a to spôsobom, aby vás médiá nemohli obísť. Toto nie je môj cieľ.

- Ja by som v teniskách na stretnutie nešiel. A na rozhovor s vami som si dal kravatu, lebo toto je môj pracovný odev a je to môj pracovný odev už 30 rokov. A verte mi, že by som si tie tenisky dal rád, pretože ja sa ráno nebudím s tým, že môj najšťastnejší moment je, keď si dám kravatu. Pre mňa je to trest. Je to však súčasť mojej práce a ak chcete, tak aj úcty k tomu druhému. Premiér a jeho pôsobenie v zahraničnej politike… opäť je to skratka. Stala sa mu táto nehoda s one time, next time…

- Áno. Igor Matovič je v komunikácii rovnaký. Tak, ako komunikuje doma, komunikuje aj zo zahraničia smerom domov. Tak to vnímam ja. Nemal som veľa príležitostí, ale aj čo sa týka tej nešťastnej angličtiny… Pani redaktorka, ja som zažil veľa premiérov – môžem povedať, že všetkých premiérov od roku 1990 – a verte, že byť pred 100 kamerami je zložité. Poniektorým premiérom by ani zastrúhaný vlas, viete, kde… Táto nehoda sa mu stala a ja by som ho za to nekrižoval. Podstatné je, ako premiér komunikuje vnútri a za zatvorenými dverami. Keď sa pozriete, ako dopadli rokovania o rozpočte, tak výsledok pre Slovensko, ktorý priniesol z Bruselu, je dobrý.

- Na toto vám, samozrejme, neodpoviem, ale prezradím vám, že my diplomati máme takú polohu, ktorá sa volá „temný pohľad do písanky“. (smiech) Ešte raz, za tých 30 rokov som ako diplomat zažil politikov v teplákoch, „šuštiakoch“. Nie, že by išlo o rokovanie, panebože, ale vo flip-flopoch vystúpili z vládneho špeciálu. Ak ma niekedy chytala ani nie, že hanba, ale skôr zlosť, tak to bolo vtedy, keď som v zahraničí videl úplne nepripravených politikov.

- Nebudem ich menovať. Nemám v pláne ani písať pamäti, ale ak by som raz písal, tak takéto pasáže tam môžu byť.

- Ale ja som vedel, kto je Richard Sulík. Keď mi volal do Washingtonu a ja som mu povedal áno, tak som poznal jeho názory na Európsku úniu. Z rozhovoru som vedel, že sa s ním dá viesť vecná diskusia. To, že Richard Sulík má kritický a vyhranený postoj k EÚ, je pravda, ale za toto obdobie sme sa nedostali do názorového stretu. Čo sa týka migrantov, tak to nie je vec Richarda Sulíka. O tomto vládne naprieč politickým spektrom konsenzus, ktorý hlása, že na Slovensko nemôže prísť ani noha.

- Za toto, čo poviem, my asi nikto nezatlieska, ale my Slováci vnímame seba ako pohostinných, no máme v sebe určitú uzavretosť a rezervovanosť k niečomu, čo je iné, a to vrátane cudzincov. Vďaka migračnej kríze sa toto stalo súčasťou vnútornej politiky a ja zopakujem, že v tejto téme sa používajú skratky a vytvoril sa tu medzi občanmi a v politike veľký dopyt po ochrane pred hordami migrantov.

Pritom Slovensko kvóty odmietlo, čo zase nedokazuje, že by Brusel niečo diktoval. Prehrali sme síce súd, ale kvóty nie sú. Presúvame sa však do roviny, kde je to v rozpore aj s našimi často prezentovanými kresťanskými hodnotami. Napríklad „pomôž blížnemu svojmu“… Toto chce čas. Na Slovensku je však voči migrantom veľmi odmietavý postoj.

- Áno, a preto je veľmi dôležité, aby sme mali na hraniciach systém nastavený tak, aby sme dokázali oddeliť tých, ktorí do Európy prichádzajú len preto, lebo sa im v Európe bude žiť lepšie než v ich krajinách, od tých, ktorí utekajú z vojnových konfliktov, aby zachránili vlastný život. To je azylové zákonodarstvo, keď každá krajina na základe medzinárodných dohôd je povinná preskúmať, či ten človek uteká z konfliktu. Je to však iné, ak sa Európska únia stala atraktívnym priestorom pre všetkých, ktorí tu chcú žiť. V Európe sa naozaj žije veľmi dobre.

- Nie, nedá, ale bohužiaľ sa v roku 2015 stalo, že tá migračná vlna, ktorá sa dvihla, tak neuveríme tomu, že z toho milióna, ktorý prišiel do Nemecka, utekal každý pred vojnou a za svoj život.  Pani redaktorka, ja o tom niečo viem a poviem vám, že sa z toho stal jeden odporný a špinavý biznis, ktorý sa bohužiaľ nezvládol. Priekupníci, ktorí prevážali ľudí z južnej Afriky, mali v člnoch pri pobreží dýky a povedali ľuďom, že hneď ako sa tam dostanú, tak ich prepichnú. V tej chvíli je povinnosťou Talianov alebo Grékov zachrániť im život. Mnoho ľudí prichádzalo bez dokumentov a bolo nemožné zistiť, či utekajú pred vojnou alebo len preto, že chcú žiť v Európe. Za tým, že žiť v Európskej únii, nie je ľudským právom. V Európe sa žije najlepšie.

- Dobre, bolo to aj pracovne zaujímavé, ale doma je doma. Ja to možno poviem sprofanovane, ale ja naozaj milujem Slovensko.

- Donald Trump dokreslil určitý obraz Spojených štátov. Cez Donalda Trumpa sme videli komplexnejší a vernejší obraz Ameriky.

- Ja tieto paralely odmietam a nechcem sa stavať do role niekoho, kto bude hodnotiť bývalú hlavu USA. To nech posúdia ich občania.

- Ja si v skutočnosti ani netrúfam hodnotiť vzťahy Igora Matoviča voči komukoľvek, pretože aj ja ako minister zahraničných vecí sedím stále na Slovensku – tak ako premiér Matovič. Za 9 mesiacov nebol priestor vybudovať si vzťahy. S Igorom Matovičom som o akomkoľvek vzťahu k Viktorovi Orbánovi nehovoril.

- Nie, pretože máme parlament, máme inštitúcie a sme krajina, v ktorej systém verím. Na Slovensku nie je možné byť autokratom.

- Ale to je v tom prípade otázka na pána premiéra a OľaNO.

- Nie. Absolútne nie.

- Pokiaľ viem, tak na Slovensku, čo sa týka interrupčnej legislatívy, sa zatiaľ nič nezmenilo. Keď sa zmení – a snahy sú – práve preto, že sme slobodná a demokratická krajina. Je tu časť, ktorá má neodolateľnú potrebu sa v tomto profilovať. Ja patrím k tým, ktorí hovoria, že po a) žena, po b)žena a po c)žena. Pod čiarou si dovolím povedať, že považujem aktuálnu právnu úpravu za dostačujúcu.

- Dnes sa pojem „liberálny“ vo vnímaní verejnosti, ale najmä toho, ako s ním politici narábajú, dostal do absurdnej situácie. Liberálny sa rovná dekadentný, homosexuálny, pokazený, promiskuitný, bez zábran a „slniečkársky“. To však nie je liberálna demokracia. Liberálna demokracia je to, ako sa systém organizácie spoločnosti vyvinul po druhej svetovej vojne. Áno, v západnej časti, áno, kde je na prvom mieste sloboda jednotlivca a kde platia určité princípy.

Ten systém nie je dokonalý, ale nič lepšie ako liberálna demokracia nie je. Podstatou sú veci, ktoré sme nemali pred 89. rokom. To je právny štát, to sú ľudské práva. Problém je, že my dnes ľuďom nedokážeme vysvetliť, čo je demokracia. Právny štát je floskula, ale bez právneho štátu nebude roboty na Kysuciach.

Bez právneho štátu nebude nikto investovať, a to nielen zo zahraničia, ale ani svoje vlastné peniaze. Nikto nebude investovať do štátu, kde neexistuje spravodlivosť pred súdom, pretože vy sa dostanete do sporu, kde neviete, či o vašich peniazoch nerozhodne podplatený sudca. Ľudské práva platia pre všetkých, pretože všetci sme si rovní. Je daná právom a ústavou, a to je liberálna demokracia. Preto sa nebojím byť jej advokátom.

- Nespravujem si ich sám. Spravuje mi ich môj hovorca Juraj, ale to, čo zverejníme, vždy preberáme spolu. Ale ďakujeme za pochvalu. Poviem vám to tak. Ja mám 57 rokov a moja žena ma považuje za totálnu konzervu. Ja by som to mohol aj častejšie prekladať hocičím a aj Juraj mi hovorí, že aspoň dáku sobotu by som mohol zverejniť, čo varím.

- (smiech) Nie, rezne nedávame. Rezne milujem, ale rezne nebudú. Prezradím vám, že ja žijem omnoho aktívnejší život, než je vidieť na sociálnych sieťach. Ten aktívny život však nemá nič spoločné ani so zahraničnou politikou, ani s diplomaciou. Mám priateľov v Senci, s ktorými dokážem sedieť celé hodiny a o politike nepadne ani slovo.

- (Smiech) Nie, naozaj toľko športujem a aj dnes ráno som bol behať. Moja manželka, s ktorou som ženatý 32 rokov, mi povedala, že sa desí len jedinej veci, a to, že sa mi niečo stane, odídu mi kolená a ja sa nebudem môcť hýbať. Nejde len o samotný šport a pohyb, ale aj o psychohygienu. Ja zároveň šport najradšej robím sám, či už som na paddle boarde, alebo v člne, alebo sa venujem ski alpu.

Pre mňa však nie je dôležitý len šport, ale aj kultúra. Aj táto kancelária s obrazmi je na môj obraz. Vrátim sa k vašej prvej otázke o imidži. Ako veľvyslanec viem, že nič nezanechá vo svete takú stopu a nedokáže pritiahnuť také publikum, ako práve kultúra. Kultúra je totiž emócia.

- Pani redaktorka, kultúru nepochováva táto vláda, ale pandémia…

- Ja som to chcel obrátiť na dobré a viem, že tá situácia je žalostná. Ja to vnímam tak, že umenie a kultúra je emócia. Pred rokom sme robili v Carnegie Hall, koncert pre 800 ľudí vypredali, lebo tá kultúra je Slovensko.

Aj obrazy som zámerne vyberal s pani Kusou zo Slovenskej národnej galérie, pretože chcem, aby ich videli aj zahraničné návštevy a aby ich upútalo niečo, čo je slovenské. Umenie je duševná potrava, to je divadlo a opera. Som chorý z toho, že teraz nemôžem nikam takto ísť. Dnes bohužiaľ pandémia hubí nielen životy, ale aj ducha.

- Výrazne, lebo nad umenie bola postavená ideológia a politický cieľ. To odporovalo podstate umenia, čo je sloboda. Podstatné však je, že tá kultúra vyhrala aj nad ďalšími totalitnými režimami, pretože umenie je výraz slobody.

Slovensko má veľa umelcov a dôležité je sa otvárať. Riaditeľom Kunsthalle sa stal český galerista Jen Kratochvíl a Česká galéria si vybrala Poľku. To je veľmi dôležité, aby sme si nevyberali vlastné štandardy, ale tie európske. Aj ja sa teraz venujem knihe, ktorá bude prierezom slovenského výtvarného umenia a umenia v diplomacii. Ako minister chcem svetu odovzdávať to, čo tu vidíte.

- Ja ako veľký lobista a zástanca kultúry poviem niečo, za čo mi znova nezatlieskajú, ale ja si nemyslím, že v pláne obnovy s tým cieľom, ktorý plán obnovy má, mali čakať, že prídu peniaze na kultúru.

- Pani redaktorka, teraz vám garantujem, že mi dáte za pravdu. My sme si zvykli, že všade, kde máme problém, tak nám ho má vyriešiť Európska únia a má nám vo fúrikoch navoziť peniaze. Ja sa pýtam, čo má Nemecko alebo Rakúsko so stavom našich divadelných budov. Ja považujem za oveľa väčší problém to, že sme doteraz nedokázali využiť európske peniaze na to, aby sme vygenerovali domáce zdroje.

Snáď nepotrebujeme Európu a Brusel, aby sme si zveľadili našu kultúru! To je čo za koncept? Veď naša kultúra vychádza z našej identity a z našej vlastnej emócie. Otázka je teda správne postavená v tom, že čo pre kultúru robí štát a koľko je do nej ochotný investovať. Je to o súvahe a nie je to fabrika ani s. r. o. Je to o tom, či budeme žiť v kultúrnej krajine – a ak nebudeme, tak nič nebude dobré.

- Nemyslím si, že to je zámer. Skôr si myslím, že to je podcenenie významu kultúry pre duševné zdravie a pre fungovanie celého štátu. Kultúra je tu preto, aby sme boli lepší, aby sme voči sebe neboli vulgárni, zlí a aby nás z času na čas zobrala aj niekam inam, než kde sme každý boží deň. Kultúra je aj príroda. Byť kultúrnou krajinou len preto, aby nám dal niekto peniaze, je úplná blbosť.