EXKLUZÍVNE Kandidát SASKY na ministra zdravotníctva Szalay: Čo si myslím o POTRATOCH a PORNE

Kedy ste sa rozhodli, že budete študovať medicínu?
– Môj otec bol novinár a v 68' nepodporil vstup sovietskych vojsk na územie vtedajšieho Česko-Slovenska. Potom ho vyhodili a nedovolili mu zamestnať sa v tvorivej profesii. Pre túto skúsenosť ma odrádzal, aby som kráčal v jeho šľapajach. Žurnalistika je pekná vec, ale v totalitnom režime? Treba si nájsť takú profesiu, ktorá je odolná proti politike. Lekárov potrebuje každý režim, a tak som sa prihlásil na lekársku fakultu. Prijímačky som mal nakoniec až po nežnej revolúcii, teda v roku 1990.

Aký obor vás zaujal?
– Páčila sa mi psychiatria. Keď som si čítal skriptá zo psychiatrie, bavilo ma to. Zároveň som zistil, že mám spolužiakov, ktorí sú chirurgické talenty a vôbec nerozumeli tomu, čo čítam. Dnes by som si vybral asi všeobecné lekárstvo. Ono umožňuje, že robíte všetko, čo vás baví. To, čo by som si v živote nevybral, je chirurgia. Paradoxne, keď som nastupoval do Markízy, tak mi v psychologickom teste vyšlo, že najlepšie by som sa hodil na chirurgiu – musel som sa rýchlo rozhodnúť a byť rázny.

To je práve na vás zaujímavé, že po skončení lekárskej fakulty ste predsa len pričuchli k práci v médiách. Čo bolo vaším hlavným motívom?
– Aj počas štúdia som poškuľoval po médiách, pracoval v rádiu aj písal články do novín, čiže tá evolúcia k televízii bola prirodzená. Markíza ešte nevysielala a ja som tam zaslal žiadosť. Dôvod bol ten, že ma bavila žurnalistika. Druhým dôvodom bolo to, že nástupný plat absolventa medicíny bol v roku 1996 4 960 vtedajších slovenských korún (164 eur) a minimálna mzda bola v tom čase 5 000 slovenských korún. Dnes je to, samozrejme, inde. V tom čase to bola existenčná otázka a v televízii mi ponúkali podstatne viac peňazí. Vtedy som to povedal rodičom, ktorí z toho boli nešťastní a dúfali, že sa do zdravotníctva vrátim.

Čo ste v televízii robili?
– Vymyslel som si a moderoval reláciu Zem. Moja relácia bola aj nominovaná na ocenenie TOM, ktoré mala v tom čase Markíza. Vtedy som bol prvý v televízii, čo na komunikáciu s ľuďmi používal internet.

Ako ste sa teda vrátili do zdravotníctva?
– Pred voľbami 2002 sa rozhádala SNS na dve strany. Ani jedna z nich sa do parlamentu nedostala. Tým sa mohla dať dokopy väčšina slušných ľudí a Mikuláš Dzurinda mohol prekvapujúco opäť vyskladať vládu. Ministrom zdravotníctva sa stal Rudolf Zajac. On mal hneď aj pripravenú reformu zdravotníctva, to novinárov veľmi zaujímalo a boli v tom vášne. V priebehu mesiaca bol Zajac najznámejším členom vlády, aj keď ho väčšina ľudí nemala rada, lebo hovoril nepríjemnú realitu. Ale mal vysokú znalosť problematiky. Potom som dostal ponuku, že keďže mám mediálnu skúsenosť a zároveň lekárske vzdelanie, tak by som mohol Zajacovi robiť hovorcu. Mal som byť taký nárazník, ktorý bude namiesto neho komunikovať veci verejnosti.

Potom ste sa však stali aj jeho poradcom. To ako vzniklo?
– Po istom čase som zistil, ako to na ministerstve funguje. Zajac si so sebou doniesol zopár ľudí, ale bolo ich málo. Nestíhali robiť objem práce, ktorú bolo potrebné urobiť v rámci reformy. Postupne sa ukazovalo, ako veľká musí byť tá reforma. Pôvodne to malo byť o dvoch zákonoch, ale napokon ich bolo treba napísať šesť. Tak som sa na jar 2003 ponúkol, že viem jeho tímu pomôcť. Nemal som totiž len lekárske vzdelanie, ale absolvoval som aj matematické gymnázium. Rozumiem teda matematike, logike a medicínskym výpočtom. Táto kombinácia sa ukázala pre reformný tím dobrá. Postupne sme napísali zákony, vyhlášky, dôvodové správy a podobne.

Preskočím teraz dlhé obdobie. Už ako hlavný lekár Bratislavskej župy ste v hlavnom meste mali na starosti očkovanie proti COVID-19. Na Slovensku sa však s pandémiou nebojovalo práve systémovo a často boli roztržky v koalícii, čo urobiť. Vy osobne ste kritizovali Matovičove návrhy na podporu očkovania. Čo boli podľa vás najväčšie negatíva v boji s pandémiou?
– Aby sa to zvládlo, tak v spoločnosti musela vládnuť dôvera v to, že ten, kto sa úlohy chytil, ju dokáže aj zvládnuť. Dôveru spoločnosti získate len vtedy, keď máte uveriteľný „leadership“, teda vedenie. To nám tu chýbalo. Vláda na to mala, ale nepodarilo sa jej to. Chýbali konzistentnosť rozhodnutí, predvídateľnosť situácií a dôvera v to, že ľudia, ktorí o tom rozhodujú, veci aj rozumejú. My sme tu behali od extrému k extrému ako malé deti na ihrisku. Bolo to chaotické. A chaos je živná pôda pre nedôveru. Tá potom vedie k tomu, že hľadáte alternatívne vysvetlenia a máme tu priestor pre konšpiračnú scénu.

Nemala na neočkovanosti a nedodržiavaní pravidiel zásluhu aj opozícia? Tá mala vyjadrenia spochybňujúce očkovanie a pravidlá...
– Je to mrzuté. V iných štátoch Európy sme sa s takýmto typom správania nestretli, teda že by opozícia zneužívala pandémiu do takejto miery na politický boj. Dá sa jej to vyčítať. Ale to nijako nezľahčuje vinu vlády, ktorá trestuhodne zlyhala. Potom aj tie vyjadrenia podrývajúce autoritu, ktoré boli priamo „anti-leadershipovské“. To znamená spochybňovanie vakcín Astra Zeneca, prinesenie Sputnika, očkovacia lotéria a všetky tie hlúposti, ktoré okolo toho vznikli… že budeme niekomu platiť za to, aby sa dal zaočkovať. To celé podrylo boj proti pandémii.

Mohlo pomôcť napríklad viac takých veľkokapacitných očkovacích centier, aké ste viedli vy tu na Národnom futbalovom štadióne?
– Ak by sme to boli spravili na začiatku, tak určite áno. V Bratislave do júna, júla 2021 bol veľký záujem o očkovanie. Tu sa ľudia ani nevedeli dostať na očkovanie a cestovali tam, kde bol o to menší záujem. Nikoho však naša skúsenosť s očkovacím centrom na ministerstve zdravotníctva nezaujímala. Ja som každý týždeň rozprával, čo by bolo ešte lepšie urobiť, ako to urýchliť. Ale akoby to nebol pre nikoho problém.

Čo bolo pozitívne na boji proti covidu?
– Pozitívum bolo zistenie, ako funguje krízové riadenie štátu v praxi. Doteraz sme skúšali len to, či nám fungujú prvý piatok v mesiaci sirény. Fajn, fungujú, ale nič ďalšie sa nerobilo. Teraz sme náhle začali robiť veci a zistili sme, že krízové riadenie štátu nefunguje. Ľudia, ktorí to celé roky brali ako kancelársku robotu, zistili, že treba niečo riešiť, a nevedeli, čo majú robiť. Zlyhanie štátu v krízovej situácii sme zažívali na každom kroku. Nakoniec to celé zachraňovali samosprávy.

Od čias Zajaca zdravotníctvo stagnuje. Prečo podľa vás?
– Nestagnuje úplne. Zajacovou reformou získalo zdravotníctvo celkom dobrý impulz a v najbližších rokoch po nej prišlo do zdravotníctva dosť peňazí. Vďaka rovnej dani, dôchodkovej reforme prišli investície, vzrástla zamestnanosť. A keďže príjem zdravotníctva závisí aj od týchto premenných, tak do neho prišli peniaze.

Tak čo je potom problémom?
– To, že tá reforma sa nedokončila. Urobila sa iba časť opatrení a niektoré sa nestihli. Predovšetkým sa nestihla transformácia štátnych nemocníc na akciové spoločnosti. Výsledkom je, že aj po 20 rokoch je jedným z najväčších problémov stav štátnych nemocníc. Neustále sa zadlžujú, generujú obrovské dlhy. Teraz sa zvýšili platy v nemocniciach, ale neboli ničím podmienené, čiže nemocnice nerobia viac. Za tých 20 rokov, ak ktokoľvek chcel kritizovať Zajaca, tak mohol priniesť svoju reformu. Nik to neurobil.

Prečo?
– Lebo to nie je zlá reforma. A urobiť niečo také nie je vôbec jednoduché. Možno ani nemali mentálne na to, aby niečo také komplexné napísali. Čo však vyčítam, je, že sa 20 rokov nezveľaďovala konštrukcia, ktorú sme so Zajacom pripravili. A keď to nezveľaďujete, tak vám to začne chátrať. Možno krátko počas Radičovej vlády sa v tomto smere niečo robilo. Myslím si, že Zajacovu reformu treba dokončiť a kultivovať.

Vy ste robili počas Radičovej vlády poradcu aj Ivanovi Uhliarikovi, neskôr aj Tomášovi Druckerovi. Kto bol podľa vás najlepší minister zdravotníctva od Zajacových čias? Nemyslím len z týchto menovaných...
– Vyzdvihnem tri mená. Počas Uhliarika sa urobili zmysluplné veci. Drucker bol štruktúrovaný a mal jasno, čo chce robiť. Akurát mal limitovaný mandát, keďže pracoval vo vláde Smeru. Vyzdvihol by som však súčasného ministra Michala Palkoviča.

Prečo?
– On nemá také stranícke mantinely a rozumie systému viac ako Drucker, ktorý prišiel do systému z iného sektora. Dlhé roky robil podpredsedu na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, má prístup k dátam, informáciám, prehľad v poistnom systéme, je zorientovaný v čase a priestore. V prípade, že sa stanem ministrom zdravotníctva, tak v záujme zachovania kontinuity mu dám určite ponuku, aby sa stal mojím poradcom. To hasenie požiarov, čo dnes robí, by mohol kontinuálne odovzdať.

Prečo ste sa vlastne rozhodli ísť do politiky?
– Stručná odpoveď by bola, že sa už na to, v akom stave je zdravotníctvo, neviem pozerať. Vnímam však ako svoju občiansku povinnosť sa do toho zapojiť. Zároveň by som chcel dodať, že zdravotníctvo nebude hneď po voľbách lepšie, a to bez ohľadu na to, ako sa voľby skončia. Situácia je veľmi zlá. Časť pacientov to už vníma. Je tam doplácanie za lieky, dlhé čakanie na operácie a veľa iného. Žena si nahmatá hrčku na prsníku a k lekárovi sa dostane o pol roka. Potrebujete nejaké vyšetrenie a lekár chce, aby vás videl ďalší odborník, dá vám ich zoznam, no nik na vás nemá čas.

Ako to teda vyriešiť?
– Najľahšia odpoveď je, že nalejme viacej peňazí z helikoptéry. Problémom tohto riešenia je, že tie peniaze nemáme. Matovičova a Hegerova vláda zaťali sekeru tak hlboko a nepríjemne, že všetky ďalšie vlády budú mať čo robiť, aby sa spamätali z hospodárskych dôsledkov. Budú musieť šetriť veľké sumy rádovo v miliardách eur. Nepríde teda k zásadnému navyšovaniu peňazí pre zdravotníctvo. Niežeby som ich nechcel. O tom bude rozhodovať minister financií a on nebude mať zdroje. Čakajú nás ťažké časy.

A chcete byť rovno minister zdravotníctva... Janka Bittó Cigániková sa v SaS už dlho venuje zdravotníctvu. Pravdepodobne máte dlhodobo kamarátsky vzťah. Prečo ste teda práve vy kandidátom na ministra?
– Ja mám o to záujem a ona nie. Janka sa oveľa lepšie cíti pri hľadaní riešení na úrovni parlamentu. Tá práca ju baví a je v tom veľmi dobrá. Ako človek, ktorý sleduje 20 rokov zblízka zdravotnú politiku, môžem povedať, že ako predsedníčka zdravotníckeho výboru v parlamente vykonávala tú funkciu najlepšie.

Čo také spravila?
– Napríklad to, že zriadila skupinu na WhatsAppe, kde dala dohromady všetkých ľudí zo zdravotníctva, ktorých by sa mohli týkať zákony prijímané v parlamente. Ak Marek Krajčí alebo ktokoľvek iný prišiel s nejakým pozmeňovacím návrhom, ona to oskenovala a poslala do skupiny. Do piatich minút si to prečítalo 20 alebo 30 odborníkov z celého Slovenska a napísali jej, či je návrh v poriadku alebo nie, prípadne, že je to nápad, ktorý treba trošku inak naformulovať, aby to malo zmysel. Ona to v reálnom čase, počas zasadania výboru, ktorý o tom rokoval, zaslala do skupiny a mala vyjadrenia. Toto by malo robiť ministerstvo zdravotníctva – zisťovať si názory odborníkov, ale asi ho to nezaujímalo. Janku to zaujímalo preto, aby bola dobrá legislatíva. Krajčímu ani Lengvarskému akoby nezáležalo na tom, že mu tam rozobrali navrhovaný zákon nejakými drobnými „pozmeňovákmi“.

Ak budete vy minister a Bittó Cigániková šéfka parlamentného výboru pre zdravotníctvo, ako by to fungovalo?
– To by bolo úžasné. MC Erik a Barbara (úsmev). Uvedomujem si, že Janka nemá u každého najlepší imidž. Ona sa však veľmi rýchlo učí, dokáže si veci naštudovať, poctivo si všetko prejde a vyznačí, aby to vedela komukoľvek vysvetliť. Videl som ju viackrát v akcii, kde dokázala veteránom slovenského zdravotníctva vyventilovať odpoveď. Je tímový extrovertný hráč, ktorý dokáže manažovať diskusiu, aby sme sa dostali ku kompromisnému záveru. Možno to ľudia nevidia, ale ja to veľmi oceňujem. Navyše je mimoriadne chápavá.

Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky práve na kandidátke SASKY?
– SASKA je jediná strana na politickej scéne, ktorá má šancu byť zvolená a má normálny, rozumej pravicový ekonomický program. V zásade tu už máme len strany ľavicové.

Ktoré problémy by ste ako minister riešili prvé?
– V prvom rade treba povedať, že všetky sú prvé. Je tam veľa problémov. Prvou vecou však bude vyriešenie fungovania samotného ministerstva, lebo bez toho nevieme robiť nič ďalšie. MZ má okolo 400 zamestnancov na trvalý pracovný pomer, ďalších 700 na čiastočný úväzok a nefunguje to dobre. Jednotlivé útvary navzájom nevedia, čo robia. Niekedy robia to isté, inokedy dokonca protichodné veci.

Čo ďalšie?
– Problémom je aj to, že v zdravotníctve sme veľa vecí centralizovali a rozhoduje o nich ministerstvo zdravotníctva. Ja si myslím, že nemá byť všetko centralizované a máme to delegovať na čo najnižšie úrovne. Napríklad aj na kraje. Takto to zlyháva už len v tom, že ministerstvo nevie riadiť ani samo seba. Nevedia si dať úlohy, termíny, zodpovednosť. Ja, keď prídem, tak si odškrtnem, kto čo spravil. V Českej republike sú kraje oveľa viac zapájané do rozhodovania, takže ministerstvo odbremeňujú. Lebo dnes naozaj na ministerstve riešia, prečo nie je na záchode v nemocnici v Banskej Bystrici toaletný papier. A čo s tým má minister? On potom zavolá riaditeľovi nemocnice, prečo tam nie je papier? V Nemecku asociácie nemocníc a poisťovní založili spoločnú firmu a to drží na hladine platobný systém nemocníc DRG. U nás sa vymení minister a DRG ide iným smerom. Takto nikdy neprídeme do cieľa.

Ako vnímate reformu nemocníc?
– Jedna z mojich predností je, že som v systéme 20 rokov. Písal som aj analýzy, knižky, články. Som konzistentný a poviem, že som za reprofilizáciu, optimalizáciu, stratifikáciu a neviem, ako inak sa to ešte nazývalo za 20 rokov. Vyjadrujem sa k tomu veľmi pozitívne aj teraz.

Prečo je to dôležité?
– Lebo sa nám za posledných 40 rokov zásadne zmenil spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti, ako aj choroby, ktoré liečime. Za 100 rokov sme sa presunuli od infekčných na neinfekčné choroby. Kedysi sme nemali antibiotiká a teraz je viac kardiovaskulárnych ochorení. Na zápal pľúc a podobne nám neumierajú deti. K posunu došlo vďaka technológiám a liekom. Vieme pacienta dostať na nohy oveľa skôr ako v minulosti. Priemerný čas hospitalizácie je 6,5 dňa, v minulosti to boli dva týždne. Ak máte teraz kratší čas pobytu v nemocnici, tak čo s tými uvoľnenými kapacitami? Máme lieky, ktorými vieme pacienta stabilizovať aj v ambulancii a nemusí ísť do nemocnice. Zostali nám tu stáť budovy s personálom. Potrebujeme rozšíriť schopnosť ambulančnej liečby a možnosti následnej starostlivosti, napr. doliečovacie a rehabilitačné oddelenia. Akútna starostlivosť je drahá, pacient v nemocnici zvyčajne netrávi viac času ako pár dní. Keď je zastabilizovaný, vyliečený, tak ho treba rehabilitovať, rozcvičiť. To si vyžaduje viac času, menej lekárskeho a viac ošetrovateľského personálu. A toto teraz v našich akútnych nemocniciach nemáme. Preto treba urobiť stratifikáciu. Vo výsledku by to malo znamenať plynulejšie a efektívnejšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Považujem za viac ako pravdepodobné, že výsledkom bude aj kvalitnejšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Aký máte názor na zákon o interrupciách? V parlamente sú stále návrhy na ich sprísnenie. Mali by sa vykonávať aj pomocou tabletky?

ODPOVEĎ NA TÚTO OTÁZKU SI POZRITE V NAŠEJ GALÉRII.

Keď sme pri konzervatívcoch, poslanec Čepček chcel nedávno obmedziť pozeranie porna dospelým osobám. Čo si myslíte o takýchto návrhoch? Toto potrebuje Slovensko riešiť?
– Nie je nič nové pod slnkom, že poslanci sa snažia nejakými uletenými vecami zviditeľniť. Tento návrh si všimli mnohí, aj Zomri. Čiže získal to, čo potreboval – pozornosť. Jeho misia bola splnená. Raz poslanec Cuper z HZDS navrhol, že žena nesmie jazdiť v ľavom pruhu. Prišiel na to tak, že mu nejaký vodič dlho neuhol z ľavého pruhu, nevedel ho teda predbehnúť, lebo aj v pravom pruhu bolo auto. A keď ho konečne predbiehal, tak zistil, že to bola žena. Potom dal seriózne do parlamentu návrh zákona, aby nemohli ženy jazdiť v ľavom pruhu. Bohviečo sa v tomto prípade stalo poslancovi Čepčekovi, že napísal takýto zákon. Samozrejme, netreba obmedzovať porno.

SASKA chce ísť do vlády. Na to bude pravdepodobne potrebná spolupráca s Hlasom. Viete si ju predstaviť a, naopak, s kým si spoluprácu neviete predstaviť?
– Povedal som, že slovenské zdravotníctvo je v klinickej smrti. V tejto chvíli, keď sa rozprávame o tom, kto dá zdravotníctvu prvú pomoc, netreba nikoho kádrovať. Budem rád, keď zmenu podporí ktokoľvek. Ak budem minister, tak sa nebudem uchádzať len o podporu koalície, ale aj opozície. To aj preto, že je to totálne nepredvídateľný sektor, ministri sa stále menia. Každý prinesie nový tím, iné projekty, niečo sa dá do šuplíka. Na riešenie tohto problému je preto dôležité vtiahnuť do diskusie aj opozičných politikov. Chodím k okrúhlym stolom, na ktorých sa až na drobné výnimky vo všetkom zhodneme. Máme pomerne súlad. Keď Hlas rozpráva ústami Dolinkovej, Smer cez Baláža, KDH a ďalší, má to hlavu aj pätu. Na politické otázky sa spýtajte Richarda Sulíka.

Pellegrini alebo Matovič?
Matovič nikdy.