EXKLUZÍVNE Hviezda filmu SVIŇA Marko IGONDA: Od tejto vlády nečakám NIČ!

V rozhovore sa dočítate:

- Určite. Ja sa politickej scéne a politike všeobecne snažím vyhýbať ako čert svätenej vode. Ak aj narážate na to, že sa niekto stal súčasťou nejakej politickej propagandy, tak o tom neviem. Ja som to nezažil a ku mne by si to nikto nedovolil.

- Veľmi vyhranený a zároveň jednoduchý. Po prvé,  herec by nikdy nemal byť poplatný dobe a po druhé, aj mojim kolegom som hovoril, že rozdiel medzi verejne známou a verejne činnou osobou je markantný. Nechápal som, prečo chodia aj za administratívu SND na forbíny a prihovárajú sa ľuďom.

Teraz nie sme v rovnakej situácii, ako keď bol pád komunizmu a  situácia je úplne iná. Som presvedčený, že umelci by sa mali prezentovať nie dobou, ale svojou prácou, rovnako ako tým, čo nastavuje dobe zrkadlo. Určite nie tým, že sa niekde budú prihovárať ako civilní občania. To bol môj názor vždy a dodnes sa ho držím.

- Áno, ja som verejne nikdy nikam nešiel a myslím si, že akékoľvek ovplyvnenie by malo ísť prostredníctvom našej práce. Tá by mala odzrkadľovať názor. Keď idem niekde civilne rečniť ako Marko Igonda, tak je to úplne iná vec. Iné je aj to, keď reprezentujem inštitúciu.

- Áno, ale uvediem príklad. Preto som si vybral, že pôjdem robiť film Sviňa. Chcel som dať evidentne najavo svoj názor. Možnosť natáčať horor Hostel som napríklad odmietol, lebo to bolo veľmi zle napísané a Slovensko to vykresľovalo ako zaostalú dedinu. Ja som sa teda vždy prezentoval prácou a verejné vystúpenia mňa ako osoby sú veľmi intímnou záležitosťou.

- Poviem to inak. Nie som zástancom monodrámy, lebo potrebujem akciu a reakciu a na to mi divák nestačí. Milujem celok a moment, keď sa tím ľudí rozhodne ísť spoločne  bojovať za spoločnú vec. Nie je to o jednotlivcovi. Zároveň si dovolím upozorniť, že by som v takýchto prípadoch vychádzal napríklad z textov našich existencionalistov ako Bar Ivan alebo Lahola. Všetko sa totiž opakuje a civilný hlas je málo. Neumieram zbytočne, ak neumieram sám.

- Myslím si, že o ňu bojujeme veľmi veľa. Hlavne tým, že sa snažíme vytvárať naše autorské veci. Preto som aj zámerne spomenul slovenských autorov. Vždy, keď sa stretnem s ministerkou kultúry alebo so štátnym tajomníkom, tak nebojujem za Marka Igondu, ale za dialóg medzi Bratislavou a Košicami, ale aj ďalšími slovenskými mestami, ktoré boli kedysi úžasné a dnes postupne zomierajú. Boli zničené a to vedome.

- Samozrejme, že nie. Vždy je to tak na 5 minút. Dôjde k vypočutiu, ale nič sa neudeje. Aj ak sa teraz pozriete na fond obnovy, tak napríklad  kultúru tam nenájdete vôbec. Ak sú projekty, ktoré sa dajú čerpať, tak je to opäť hodené len na naše plecia. Na plecia tvorcov, ktorí chcú vytvárať hodnoty. Robím to aj ja, a to tým, že v Aréne skúšam predstavenie, o ktorom nevieme, kedy bude mať premiéru. Samozrejme, že je to bez honorára. Chcem však aj povedať, že musíme veriť tomu, že sa situácia zlepší a my sa dokážeme k našej práci vrátiť.

- Ja sa v tomto ohľade sťažovať nemôžem, pretože celý čas točím. Nie som zamestnancom žiadneho divadla, a tak pre mňa „voľná noha“ nie je žiadnou novinkou. To, z čoho budem platiť povinné platby a náklady, som riešil pred pandémiou tak isto ako aj dnes. Patrím k tým šťastnejším, pretože som točil takmer celý čas a to aj v zahraničí. Vytvárali sme si bubliny, kde sme sa počas natáčania izolovali nielen od okolitého sveta, ale aj od rodín. Dalo sa to.

- Dá sa to a tento model začala aplikovať aj TV JOJ. Čiže hýbe sa to pomaly, len, bohužiaľ, sa u nás vyrába málo, pretože na výrobu filmov nie sú financie.

- Určite nie, ale ja som od nich ani nič iné nečakal. Je od nich neočakávam nič, žiadnu pomoc. Čo mám povedať? Že nič? To je realita, ale to nás nesmie zastaviť. Poďme hľadať cesty, ktoré majú zmysel, obráťme sa každý na seba a spoliehajme sa na seba.

- Ak budeme my umelci tvoriť a nastavovať zrkadlo dobe, tak  verím, že sa nám to vráti. Musíme to však robiť svojpomocne cez fondy, granty, ale zároveň sa nesústrediť len na Slovensko. Plač nám v ničom nepomôže a nič nevyrieši. Ja sa na širší záber aj mimo Slovenska sústreďujem stále a dlhodobo a to práve preto, aby som nebol odkázaný len na náš priestor. Očakávať, že my tu budeme mať rovnakú kultúru ako v zahraničí, je naivné. Vytvárajme tu také hodnoty, ktoré oslovia svet. To je cesta.

- Netuším, ako si to mám vysvetliť. To, že do toho nedajú ani korunu, mi rozum neberie a neviem, čo mám na to povedať. Možno budú rekonštruovať Maticu Slovenskú. (smiech) Pre nich to dnes nie je kľúčové a nie je to existenčný problém. Vidíte to aj na tom, že umelca si ľudia mýlia s celebritou a vy by ste od nich chceli, aby dávali financie na historické budovy? To treba celé otočiť.

- Je to tak, a  hejtov je veľmi veľa. Ľudia si neuvedomujú, že každé divadlo má svojich zamestnancov, ktorých nevidno. Že vo veľa prípadoch sú to kolosy, ktoré majú xy zamestnancov, ktorí žijú z minimálnej mzdy. Pritom budovy sú na prevádzku finančne veľmi náročné. Chcú tí ľudia, aby herci opätovne vyšli na námestia a hrali v stanoch a cirkusových šapitó? Je toto ten kľúč?

Jedna z možností by to bola, ale vrátili by sme sa tak o 100 rokov späť. Teraz si uvedomme, že financie nie sú ani na chod tých budov, tak kde je dáka rekonštrukcia? Ako sa my môžeme dať dokopy, za svoje peniaze niečo vytvoriť a hrať hocikde, pretože stále je najdôležitejší človek? Prosím ak to tak chcú, tak môžeme a v pote tváre budeme opäť budovať to, čo sa už raz budovalo pred viac než storočím. Pritom žasnem, že si neuvedomujú, akú silu má kultúra, ale aj médiá. Kultúru držia pri živote nadšenci, ktorí milujú to, čo robia a to, čo už roky funguje samospádom.

- Áno a nielen kultúru. Vás to zaskočilo?

- (smiech) Mňa vôbec nie. Som svojprávny a úprimne som nič iné ani nečakal. Osobne som pomoc štátu ani nikdy nevyužil. Tobôž nie vládnu. Kolegovia, ktorí čakali na finančnú pomoc, čakajú dodnes a pomoc vo finále nie je žiadna. Výzvy boli nelogické a ani jedna nesplnila to, čo by mala kultúra vypovedať. Ich to nezaujíma a sú iné problémy. Kultúra sa o seba vždy postarala a aj sa postará v pohode. Očakávať niečo od tohto štátu je hlúposť.

- Viete, Mečiar si pozýval celebrity zo sveta, asi tak ďaleko dovidel, ale keď je zle, tak dnes dá od vás každý ruky preč. Vždy skončíme na konkrétnom človeku a pritom kedy vychádzať na forbínu a pre koho to robiť.

- Nikdy v živote by som tú chybu neurobil. 

- Áno, ale je to zložitejšie. Ja to vnímam z dvoch uhlov. Pre mňa bola za zákazom predovšetkým najvyššia hodnota, akou je ochrana ľudského života. Samozrejme, že ak ste len divadelník, tak ste skončili. Aj moji kolegovia v zahraničí začali robiť iné profesie. Jeden je piliar, ďalší išiel robiť zdravotníka. Ja som tiež vyštudovaný reštaurátor a ak by išlo do tuhého, tak ja ako reštaurátor-štukatér pôjdem robiť na stavbu. Toto som skrátka prijal ako fakt a spomeniem si na svojho otca, ktorý mi vždy hovoril, že keď bude najhoršie, pôjdem aj kalužu mlátiť, aby som uživil svoju rodinu. Ak mi vezmú herectvo, hoci ho milujem, tak sa zariadim. Nie som nodseba taký závislý, aby som sa v tom utápal.

- Áno, s tým súhlasím, pretože to, čo uživil blahobyt, v akom sme boli, v aktuálnej situácii neprežije. A bol to blahobyt, hoci sa to mnohým ľuďom nezdá.

- To vôbec nie. Len vyplakávanie nemá zmysel. Ani mne osobne vyplakávanie nič nedalo. Keď som žil v USA, tak vás ľudia prekročili na ulici a to ste mohli aj bezvládne ležať. Treba mať svoj postoj, názor a nedovoliť padnúť – či už sebe, tímu, alebo kultúre.

- Vôbec nijako. Je to pre ňa nejaký sekundárny proces, ktorý som, samozrejme, zaregistroval, ale vôbec mu nevenujem pozornosť. Sústredím sa na tých ľudí, ktorí sú naozaj existenčne v koncoch. Keby sa tam hádal aj Svätý Peter, tak je mi to jedno. Ide o životy a ja tomuto odmietam venovať viac než 5 sekúnd svojho života a absolútne ma to nezaujíma.

Samozrejme, že si uvedomujem, že to vplýva na chod krajiny, ale ja nie som v tej situácii a odmietam to riešiť. Odporúčam nevenovať tomu energiu, ale sústrediť sa na seba, na to, čo robíme, aby sme k sebe pritiahli aj ďalších ľudí, ktorí napríklad tvorbu vnímajú podobne. 

Tí, čo zažili aj iné časy, tých to neprekvapí. Mňa jeden, dvaja alebo aj traja ľudia, nech majú akékoľvek postavenie, predsa nemôžu zasiahnuť v tom, že by som upustil od toho, čo cítim. Hnev nad rozliatym mliekom je úplne zbytočný. Potrebujem dať argument, ktorý ich zasiahne a byť na to  100 % pripravený a sústredený a neomylný v tom, čo robím. Ako hovorí moja mama, bumerang sa vracia a minulosť ťa vždy dobehne. Keď si toto uvedomím, tak nemám prečo ničiť hnevom seba a svoju energiu pre niekoho, kto si to absolútne nezaslúži. Nebudem hádzať perly sviniam.