Exekúcia: Na krku ju má už každý druhý Slovák!

Ak dáme hneď aspoň dvetisíc eur, náš byt vraj do dražby nedajú. Ale ja tých dvetisíc eur nemám, nieto ešte zvyšok dlhu – plače v tichu kuchyne Katarína Markovičová (39) z Kežmarku. Rozhliada sa okolo seba, netušiac, dokedy tu bude ešte sedieť.

„Absolútne si neviem predstaviť, že by nám tento byt zobrali, neviem, kam by sme šli, čo by sme robili,“ hľadí spýtavo na manžela Petra (41).

Ešte pred pár rokmi, keď sa našli po svojich nevydarených manželstvách, si vraveli, že to najhoršie už majú za sebou.

Netušili, že Peter príde o prácu a proti nim sa obráti pôžička na rekonštrukciu bytu, ani to, že v snahe zachovať si životnú úroveň, narobia ďalšie chyby. A ich dlhy sa začnú dramaticky zväčšovať.

„Ak by niekto hľadal recept na schudnutie, nech sa vžije do mojej kože,“ utrúsi Katarína. Schudla už pätnásť kíl, čo po nociach nespí, trápi sa a rozmýšľa, ako sa dostať zo šlamastiky. Všetko sa to začalo vlastne už v momente, keď si pred siedmimi rokmi požičali v banke takmer dvadsaťdvatisíc eur, aby zrekonštruovali byt.

„Zo spoločných príjmov sme to splácali celkom bez problémov až do chvíle, keď manžel prišiel o prácu. Jednoducho mu nepredĺžili zmluvu,“ vraví Katarína.

Ona vtedy pracovala v školskej kuchyni, kde zarábala okolo tristo eur. Ak by zaplatili splátku úveru, zostalo by im sedem eur. Aby prežili, niekoľko splátok vynechali. „Rokovali sme s bankou, dostali sme odklad. Lenže prácu sa manželovi získať nedarilo a splátky chýbali...“

Peter Markovič pritom nečakal so založenými rukami. Robil na zmluvu, bral aj niekoľkodňové brigády, nešpekuloval ani pri ponuke vycestovať do Španielska.

„Na cestu som si požičal. Myslel som, že zarobím a vrátim. Hanbím sa, doteraz som to nevrátil,“ skrúšene si šúcha tvár. Smola ho prenasledovala aj tam. Dostal sa do pazúrov obchodníkov s ľuďmi.

„Zobrali mi doklady a vrátili len oskenovaný občiansky preukaz. Prácu stále odsúvali, viac sme presedeli, ako oberali mandarínky.“ Z toho mála, čo zarobil, nevidel nič. Banda mu celú plácu zobrala. „Zaúčtovali si vraj ubytovanie, stravu. Možno sme platili aj za vzduch, čo sme dýchali,“ vraví rozladene.

Keď sa mu napokon po takmer piatich týždňoch podarilo vylákať svoje doklady, ušiel.

„Samozrejme, mal som obavy, že ma budú hľadať. Preto som na najbližšej benzínke stopol poľský kamión. Dúfal som, že sa tak dostanem až na Slovensko.“

Poliak ho však vyložil vo Valencii. Nevedel reč, bol bez peňazí. „Zašiel som na policajnú stanicu, dali mi vyplniť nejaký dotazník a zaviedli na charitu. Tam však bolo plno, dali mi deku a poslali na ulicu. Vraj po víkende môžem prísť.“

Tri dni na ulici prežil len vďaka dvadsiatim eurám, ktoré dostal od nejakej ženy. Medzitým už manželka zburcovala úrady, vedeli o ňom už aj na našom veľvyslanectve v Španielsku.

„Domov som sa dostal len vďaka organizácii, ktorá pomáha ľuďom, čo sa dostali do otroctva,“ zdôrazňuje. Dokonca ho zaradili do programu na ochranu takýchto ľudí.

Doma po jeho návrate však na tom boli ešte horšie. Z dlhov neubudlo, naopak, narástli. Aby niečo splatili v banke, zobrali si pôžičku z nebankovky. „Keby jednu! Dve nám bol čert dlžen,“ sypú si popol na hlavu. Vraj to mali prerátané, že by to nejako splatili.

„Len keby bola práca.“ Dostali sa však do víru, ktorý z nich vyťahoval peniaze, a oni sa stali len hasičmi, čo odvracajú najnevyhnutnejšie nebezpečenstvo. Vlani sa do zahraničia vybrali obaja. Dve najstaršie dcéry sú už samostatné, ale sedemročného Kevina museli nechať pri babke.

„Srdce mi pukalo, že tu bude bez nás. Mali sme však obaja dohodnutú prácu v malom rodinnom hoteli a dúfali sme, že s dvomi väčšími príjmami sa konečne vyškriabeme z dlhov.“ Nebolo im to súdené. Odrobili víkend, no potom sa z hotela odhlásili dohodnuté výpravy, nuž ich poslali preč. Vzdať sa však nechceli.

„Tri týždne sme v Innsbrucku obchádzali reštaurácie. Nehanbím sa priznať, že sme spali na ulici a prežili vďaka polievkam z charity.“

Napokon ich prichýlili na mesiac v kláštore a poľský kňaz im pomohol s prácou.

V pizzerii síce Katarína zarobila šesťsto eur, ale štyri stovky platili za sedemnásť štvorcových metrov podnájmu s dvojplatničkou a kvapkajúcim umývadlom. Manželova výplata nebola o nič väčšia a práca nebola stála. Vždy sa však napokon niečo objavilo a oni sa už dokázali aspoň uživiť.

Takto sa pretĺkali do decembra. Niečo zo zárobku síce poslali na slovenský účet, no na všetky splátky to zďaleka nestačilo. V banke dokonca nepribudlo za pol roka nič, preto ich posunula exekútorskej spoločnosti.

„Šesť mesiacov po sebe nesplácali úver, preto ho banka podľa zmluvy žiada splatiť celý. V tejto chvíli je to tridsaťsedemtisíc eur plus niečo vyše päťtisíc dlžia za omeškané splátky a náklady spojené s exekúciou,“ dozvedeli sme sa od konateľa spoločnosti Martina Hudeca.

Zdôraznil, že k dražbe nemusí dôjsť, ak čo najskôr zaplatia omeškané splátky a exekučné náklady. Potom sa azda s bankou dohodnú na pokračovaní úveru. Lenže rodina musí splácať ešte dlhy v nebankovkách.

Markovičovci vidia svoju nádej len v tvrdej práci. „Nechceme, aby to za nás splatil niekto iný. Dcéra, čo žije s nami, už robí v Holandsku, ja idem za ňou, len čo to tu dokážeme nejako upokojiť. Šiel by som aj do uránovej bane. Mám zdravé ruky i skúsenosti, verím si, viem už aj reč, len toto bezprostredné nebezpečenstvo musíme nejako zahnať.

Nechceme skončiť na ulici, hádam sa nájdu dobráci, čo nám teraz pomôžu,“ dúfa Peter. Katarína sa pokúša o prácu opatrovateľky v zahraničí.

„Už by som nechcela nechať Kevina samého na tak dlho ako vlani a takto by som chodila na turnusy,“ vysvetľuje žena, ktorej pred dvomi rokmi ani len nenapadlo, že budú v takejto zúfalej situácii. V chodbe sa rozozvučí zvonček. Obaja manželia sa strhnú. Našťastie, nie je to žiaden z veriteľov. Babka doviedla Kevina zo škôlky. Mamke doniesol vetvičky zlatého dažďa. Dojatá Katarína si utiera slzy.

„Niektorí ľudia sa z nás smejú, že žijeme z ruky do úst ako cigáni. Nezazlievam im to, len pripomínam, že zajtra môžu byť pokojne v našej koži. Nemali by súdiť ľudí podľa dlhov, ale podľa toho, čo urobili, aby sa ich zbavili.“

„Nevzdávajte sa,“ tvrdí štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská.

Koľko je v súčasnosti nariadených exekúcií?
Na súdoch evidujeme viac ako jeden milión exekúcií, ktoré neboli doposiaľ skončené. Podstatnú časť z nich tvoria exekúcie spotrebiteľov vyvolané nebankovými subjektmi.

Majú exekúcie stúpajúcu tendenciu?
Počet exekúcií má každým rokom jednoznačne rastúcu tendenciu. Na porovnanie uvádzam, že podľa štatistických údajov Ministerstva spravodlivosti SR v roku 2011 exekútori požiadali súdy o udelenie poverenia na výkon exekúcie v 552 093 prípadoch, v roku 2012 už išlo o 582 467 nových žiadostí o poverenie na výkon exekúcie.

Akým spôsobom môže človek exekúciu zrušiť?
Predovšetkým odporúčam občanom nerezignovať na svoju obranu, a to ani v exekúcii. Každý má právo do štrnásť dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie podať proti začatej exekúcii námietky. Po uplynutí tejto lehoty môže občan kedykoľvek v priebehu exekúcie podať návrh na odklad a návrh na zastavenie exekúcie. Uvedené návrhy sú účinnou obranou, ktorá ľuďom pomohla zastaviť tisíce neoprávnených exekúcií. Rovnako platí, že exekúciu môže zastaviť aj samotný súd, ak zistí, že je neoprávnená.

Akú najmenšiu sumu možno exekučne vymáhať?
Exekučný poriadok nestanovuje najmenšiu sumu. Preto nie je vylúčené, že exekúcia sa začne na pohľadávku päť alebo desať eur. Pri týchto drobných exekúciách je však potrebné osobitne citlivo regulovať výšku nákladov exekúcie.

Akým spôsobom sú exekútori odmeňovaní? Existuje na to nejaký všeobecný odmeňovací poriadok alebo má každý svoj cenník?
Odmeňovanie exekútorov jednotne upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Táto vyhláška ustanovuje minimálnu aj maximálnu výšku odmeny súdneho exekútora, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času súdneho exekútora pri výkone jeho činnosti.