Dzurinda - úspechy a pády

Dvojnásobný predseda vlády Mikuláš Dzurinda si môže pripísať viaceré úspechy aj škandály. Bol zakladajúcim členom KDH, v ktorom sa v roku 1996 neúspešne pokúsil zosadiť z predsedníckeho postu Jána Čarnogurského. Ako líder politickej strany sa dostal na scénu v roku 1997, keď sa stal hovorcom zväzku piatich politických strán združených pod značkou SDK.

Vtedy vyslovil Dzurinda pamätný, nesplnený sľub o dvojnásobných platoch. Formácia SDK prekazila Mečiarovmu HZDS, napriek jeho víťazstvu vo voľbách, zámer vytvoriť vládu a Dzurindu vyniesla po prvý raz na post premiéra.
V roku 2000 sa Dzurinda osamostatnil a založil SDKÚ, ktorej od začiatku šéfoval.
Počas jeho vládnutia vyšli najavo veľké škandály ako tunelovanie tunela Branisko, ktoré dodnes vyšetruje polícia, ale aj kauza vláčiky v rezorte dopravy, v ktorej mal figurovať bývalý pokladník strany Gabriel Palacka.

Druhá Dzurindova vláda dostala prívlastky pravicová či reformná. Počas nej sa Slovensko stalo členom NATO, Európskej únie, vláda presadila viaceré reformy v školstve, sociálnej oblasti aj zdravotníctve. Na Slovensko začali prichádzať investori, znižovala sa nezamestnanosť, krajine sa začalo dariť, čo sprevádzal hospodársky rast.
V roku 2003 prepukla tzv. kauza skupinka, Dzurinda vtedy informoval, že v krajine operuje skupina ľudí, ktorí škodia jeho vláde a SDKÚ. Stranu opustili Ivan Šimko a Zuzana Martináková s ďalšími poslancami. O poslancov prišla aj ANO, koalícia nemala v parlamente väčšinu, dostala sa preto do podozrení z kupovania poslancov. Koalícia sa rozpadla predčasne, vo februári 2006, keď z nej vystúpilo KDH.

V roku 2005 SDKÚ dostatočne nevysvetlila kauzu vyrovnania 22-miliónového dlhu predajom budovy na Medenej ulici. Vlani vylúčila SDKÚ členov v Bratislavskom kraji, ktorých Dzurinda označil za mafiánov.
Flek lídra strany na najbližšie voľby vyfúkol šéf SDKÚ Ivete Radičovej. Po jeho rozhodnutí nekandidovať v najbližších voľbách pre pochybné financovanie SDKÚ musí strana vybrať za neho náhradu.
Jeho najväčším politickým oponentom je už niekoľko rokov Robert Fico.

1. Pád Devín banky. Banka skrachovala v roku 2001 pre nedostatky v hospodárení. Štát jej i napriek zlej situácii požičal 60 miliónov dolárov, ktoré mala vrátiť v deblokácii. To sa jej však nepodarilo.

2. Výber poradcu predaja Slovenských telekomunikácií. Podmienky tendra z roku 1999 zvýhodňovali jednu spoločnosť pred druhou, čím porušovali Obchodný zákonník.

3. Nezákonný odposluch a vrátenie akcií Nafty Gbely. Prezident FNM Ľudovít Kaník v roku 1999 údajne poškodzoval záujem štátu v prospech súkromnej spoločnosti, keď rokoval s podnikateľom Poórom. Tajný odposluch bol zneužitý proti Kaníkovi, ktorý musel odísť z vysokej funkcie vo Fonde národného majetku.

4. Skrytý predaj Priemyselnej banky. Banku ovládli finančné skupiny. Tie zároveň ovládli akcie VSŽ, ktoré banka vlastnila.

5. Tunelovanie Štátnych hmotných rezerv. SIS v roku 2000 zverejnila správu o podozrení zo závažných ekonomických machinácií tohto štátneho podniku.

6. Kauza Slovenské elektrárne. Pochybnosti v kauze deblokačného tendra na splácanie ruského dlhu, vývoz jadrového paliva, boj záujmových energetických skupín v roku 1999 a na začiatku roka 2000.

7. Tender na ľahké motorové vlaky. Korupčné správanie štátnych úradníkov v roku 2002 zlomilo krk Gabrielovi Palackovi. Účastník kauzy Peter Kresánek (rozhovor): „Gabo (údajne Palacka) berie vec alternatívne podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké.“

8. Tunel Branisko. Vytunelovanie tunela Branisko sa prevalilo v roku 2003 počas druhej Dzurindovej vlády. Išlo o 230 miliónov Sk, ktoré sa „stratili“ pri jeho dostavbe, údajne skončili vo švajčiarskych bankách.

9. Kurzová strata pri predaji SPP. Pri podpise zmluvy o predaji SPP v roku 2002 vraj Ivan Mikloš zabudol uviesť, že kupujúca strana zaplatí v slovenských korunách takú sumu, aká bola v deň podpisu zmluvy. Štát tak prišiel podľa samotného Mikloša o 7,7 miliardy korún.

10. Kupovania poslancov. Po tom, čo koalíciu opustila časť klubu ANO na čele s Pavlom Ruskom, potreboval Dzurinda na odblokovanie parlamentu dva hlasy. Tie získal podporou poslancov HZDS Eduarda Kolesára a Karola Džupu, ktorí prešli k vládnej koalícii.