Jazykové či športové školy už dávno vnímame ako samozrejmosť. Vzdelávanie nadaných detí si však svoje miesto na slnku hľadalo dlhšie a zložitejšie. „O túto školu bolo treba bojovať,“ hovorí Jolana Laznibatová, psychologička a priekopníčka vzdelávania talentovanej mládeže. Okrem štvrtého vydania svojej knihy Nadané dieťa pokrstila len nedávno aj svoju novú knihu Nadaný žiak na základnej, strednej a vysokej škole.
Projekt alternatívnej starostlivosti o nadané deti vznikol v roku 1993. Už po piatich rokoch overovania mohla oficiálne vzniknúť na Slovensku prvá škola pre mimoriadne nadané deti. K nej sa o rok neskôr pridružilo aj osemročné gymnázium. Dnes máme na Slovensku sieť 28 škôl, kde sa otvárajú triedy s takýmto zameraním a kde sa pracuje podľa toho istého vzdelávacieho programu - APROGEN.
Deti ako ostatné, ale predsa iné
Ide o školy štátne, keďže nadanie nijako nesúvisí s tým, či sa objaví na dedine, alebo v meste, nesúvisí s majetkovými pomermi rodičov a nezáleží ani na tom, či ide o chlapca alebo dievča. Na zápis dieťaťa do školy stačí, ak jeho nadanie aj potvrdia v centre pedagogicko-psychologického poradenstva.
Autor: foto archív špmndag
„Ide o deti, ktoré už pri vstupe do školy vedia viac než ostatní,“ vysvetľuje psychologička Jolana Laznibatová. Existujú aj teórie, podľa ktorých by sa aj nadané deti mali vzdelávať spoločne s ostatnými. Mnohým vyčleňovanie talentovaných zaváňa elitárstvom.
Ako však tvrdí Laznibatová, nadané deti sa môžu v bežných školách nielen nudiť, ale niekedy aj trpieť: „Sú to deti veľmi aktívne, zvedavé, s veľmi dobrou pamäťou a hlavne, sú to silné osobnosti. Preto sa niekedy môžu javiť ako neposlušné či nevychované. Sú to deti, ktoré majú na veci vlastný názor a nie vždy rešpektujú dospelých či autority.“
Niektoré z týchto detí majú komplikované povahy, iné sa v ničom nelíšia od svojich hravých rovesníkov. V každom prípade však potrebujú špeciálny vzdelávací režim, ktorý ich riadne zamestná. A potrebujú to, čo by malo byť samozrejmé aj inde: Menej dominantný prístup učiteľov, viac diskusie a predovšetkým priateľskú a neformálnu atmosféru. V škole ju umocňuje napríklad fakt, že deti učiteľom tykajú a oslovujú ich krstnými menami.
Príbehy nadaných
Že je to správna cesta, potvrdzujú výsledky, ktoré ŠPMNDaG dosahuje: Najlepšie hodnotenie maturitných skúšok s priemerom 1,23 až 1,45, no predovšetkým úspechy absolventov školy na domácich či zahraničných univerzitách a v prípade tých najstarších už aj v praxi.
Autor: foto archív špmndag
Kniha Nadaný žiak prináša okrem najnovších teoretických poznatkov práve príbehy takýchto detí. Napríklad príbeh Dominika, ktorý ako štvrták odmietal chodiť do „klasickej“ školy a vlani získal striebro na Svetovej chemickej olympiáde vo Washingtone.
Príbeh Jakuba, ktorého v USA prijali na osem univerzít.
Príbeh Mišky, ktorá zvíťazila v česko-slovenskej olympiáde angličtinárov.
Alebo príbehy Mareka či Mateja, ktorí sú mimoriadne úspešní vo svojom štúdiu na univerzitách v Oxforde a Camebridgi. Sú to príbehy, ktoré sa nápadne odlišujú od príbehov priemernosti či podpriemernosti, s ktorými sa stretávame v šoubiznise či v politike.
„Musím sa priznať, že aj keď mám veľmi zlý deň, ak mi odrazu zaklopú na dvere rodičia s dieťaťom, ktoré vie v štyroch rokoch pracovať na počítači, učí sa po japonsky alebo dokáže čítať odborný text, hneď sa mi zlepší nálada a dodá mi to energiu,“ zdôverila sa Jolana Laznibatová. Napokon príbehy nadaných detí a ľudí môžu byť základom úspešného príbehu celej krajiny. Mnohým kompetentným, žiaľ, táto súvislosť ešte nedošla.
