SOCIOLÓG Vašečka VARUJE: Cesta za blahobytom môže byť falošná

Minulý týždeň sme si od politikov vypočuli veľmi veľa slov na tému, ako sa hlásia k odkazu Jána Kuciaka. Nakoľko im môžeme veriť?

- Ťažká otázka, ale treba povedať, že majú šancu dokazovať to svojimi činmi. Medzi dnešnou politickou reprezentáciou sú ľudia, ktorí opakujú, že sa hlásia k tomu odkazu, ale svojou každodennou prácou to nepotvrdzujú. Domnievam sa však, že bežný človek má veľkú šancu sa v tom zorientovať.

Kto napríklad?

- Nebudem konkrétny, ale sú medzi nimi ľudia, ktorí boli priamo súčasťou iniciatívy Za slušné Slovensko, a tiež by som povedal, že niektoré ich činy hodnotíme s určitými rozpakmi.

Nemáte pocit, že zo smrti mladých ľudí sa na jednej strane stal symbol, v menej ktorého sa spoločnosť očisťuje, ale na druhej strane sa aj zneužíva?

- Časy sú náchylné na to, že práve odkazy takýchto veľmi silných momentov v živote spoločnosti niektorí vlastne unesú. Tak ako sa niekto pred viacerými rokmi snažil uniesť Slovensko nám, občanom tejto krajiny, tak aj ten odkaz niektorí môžu teraz uniesť. Ale znovu, mnohí ľudia majú možnosť to – ako sa ľudovo hovorí – prekuknúť. V tomto by som ľuďom dôveroval, že medzi politikmi dokážu rozlíšiť tých, ktorí o tom hovoria istým spôsobom aj dojímavo, a medzi tými, ktorí smrť dvoch mladých ľudí iba cynicky zneužívajú.

A tými, ktorí to myslia aj úprimne.

- Naozaj si myslím, že istým spôsobom to vidieť. Dôveroval by som ľuďom, že to vedia odhaliť.

Ako sa zmenilo Slovensko za päť rokov? Čítajte ďalej!

Posunula sa spoločnosť za tých päť rokov?

- Dvakrát do tej istej rieky človek a ani spoločnosť nevstúpia. V niečom sa posunula. Je pravda, že unesený štát sa začal meniť, hoci veľmi pomaly a problematicky. Na Slovensku je veľmi zlá nálada a celkom oprávnene, lebo právny štát stále nefunguje tak, ako sme chceli. A nefunguje hlavne vo vzťahu k bežným ľuďom, preto majú oprávnene pocit, že tých desaťtisíc hore je stále nedotknuteľných. V tomto zmysle sa to mení veľmi pomaly.

Alebo majú pocit, že skupina horných desaťtisíc akosi narástla…

- Nebol by som až taký kritický. Prišlo k vyšetrovaniu ľudí, o ktorých vyšetrovaní sme v minulosti ani nesnívali. Problém je, že kauzy sa veľmi často nedoťahujú. Od obvinenia až po odsúdenie je veľmi dlhá cesta. Treba povedať, že niektorí mocní si našli cesty, ako to po tej ceste skántriť.

Preto sú ľudia sklamaní.

- Áno, lebo Slovensko pred piatimi rokmi dostalo veľkú nádej a mnohí ju teraz stratili. Bola tu nádej, že Slovensko bude slušnou krajinou a právnym štátom. Úplne slušnou sa nestalo a právny štát sa síce snažíme budovať, ale, žiaľ, mnohí idú v protismere.

Prečo je to tak? Chýbajú ľuďom trpezlivosť alebo vytrvalosť?

- Je to ťažká otázka, pretože nie každý úplne rozumie, ako má vyzerať fungujúci právny štát. Nie je to obvinenie, lebo po 33 rokoch problematickej transformácie ľudia stratili vzor normality, čo to vlastne má byť. Nie všetci majú skúsenosti so škandinávskymi krajinami, kde to funguje veľmi dobre.

Niektorí to, čomu hovoríme normálnosť, ani nezažili.

- Nezažili a ťažko ich z toho obviňovať. Je tu veľa, naozaj veľa nepriateľov otvorenej spoločnosti, ktorí sa snažia, aby právny štát ani nevznikol. Robia všetko preto, aby udržali spoločnosť niekde na pomedzí, aby sme boli takou tou transformujúcou a problematickou krajinou aj naďalej, lebo im to tak vyhovuje.

Splnia sa sny mladým ľuďom, ktorí vyšli do ulíc ešte v roku 1989? Aj na to sme sa sociológa Michala Vašečku spýtali.

To však nejde donekonečna. Slovensko nemôže byť stále nejakým problémom a žiť v nejakých problémoch.

– To, samozrejme, nie, ale spomeňme si, že na začiatku transformácie niektorí hovorili, že bude trvať 50, 60 rokov, kým sa krajina ustáli. Inými slovami: bude to trvať dve generácie a musia odísť všetci, ktorí zažili to predchádzajúce. Vtedy som sa ako mladý človek veľmi búril, že to nie je možné, že v tom azda celý život neprežijem. A teraz musím povedať, že sa to začína napĺňať. Zdá sa, že to bude trvať dve generácie a ktovie, či niektorí z nás, ktorí na začiatku transformácie boli ešte mladí, dobehnú do cieľa.

Chcete povedať, že ani deti dnešných päťdesiatnikov nezažijú pokoj v spoločnosti?

– Tie to už možno zažijú. Tiež som bol v minulosti z toho pobúrený, dnes mi však dochádza, že niektoré veci potrebujú čas. Adam Michnik, známy poľský intelektuál, už v roku 1990 povedal, že transformácia bude veľmi zložitá, lebo kedysi dávno niekto z akvária urobil rybaciu polievku. A teraz musíme z rybacej polievky urobiť akvárium. Akurát, že to trvá nepomerne dlhšie.

Vražda Kuciaka a Kušnírovej akoby spoločnosť zobudila, ľudia sa po dlhšom čase hlasno ozvali. Ale teraz opäť stíchli.

- Pred piatimi rokmi to bol katalyzátor, bol to zlomový moment, keď si množstvo ľudí povedalo: A dosť, takto my žiť nechceme. Ale potom, bohužiaľ, plynuli mesiace, plynuli roky a svojím spôsobom tomu zasadila smrteľnú ranu voľba ľudí v roku 2020. Zvolili si tak, ako zvolili.

Chápem, čo hovoríte, ale ľudia chceli zmenu, zvolili si ju. Len netušili, že zmena bude práve to, čo teraz žijeme.

- To netušili. Ľudia mali pocit, že páčivé heslá „Zatočíme s mafiou“ a „Stačí nekradnúť“, to je ten radikálny krok, ku ktorému treba pristúpiť. Teraz vidíme, že s mafiou sa zasa až tak nezatočilo a rozhodne nestačí iba nekradnúť. To je príliš málo a treba aj trošku kompetencie.

Čo bude ďalej?

- Nevieme, lebo Slovensko je naozaj na rozhraní, či sa vyberie so všetkými problémami, ktoré poznáme aj z dnešných dní, ďalej ako krajina, ktorá má záujem byť súčasťou Únie a s nádejou na slušnú krajinu, alebo si to skomplikujeme a ponoríme sa do problémov ešte hlbších, ako sme zažili doteraz.

Majú Slováci to svoje nešťastie v génoch, alebo len čakajú, kedy už klesnú na dno? ie

Vladimír Mečiar hovoril, že musíme klesnúť na dno, aby sme sa mohli odraziť. Vtedy sme stále čakali, kedy už to dno bude. Aj teraz musíme klesnúť na dno?

– Práveže v tomto sa Slovensko zmenilo. Je to pomerne úspešná krajina, aj keď sa mnohým ľuďom nežije dobre, Slovensko je ekonomicky pomerne úspešné. V tomto zmysle na to dno neklesneme a nebude to to isté, čo bolo v 90. rokoch.

V čom je teda to riziko?

– Slovensko sa môže úplne falošne vydať cestou za ešte väčším blahobytom, ktorý sa však blahobytom neskončí, keď sa bude chcieť podobne ako Maďarsko rozkročiť medzi Východom a Západom. Nefunguje to a v Maďarsku je to už veľmi viditeľné. Bojím sa, že ak sa Slovensko vydá touto cestou, dopadne ešte horšie.

Máme sa teda báť nadchádzajúcich predčasných volieb?

– To nie je o strachu, to je o uvedomení si toho, čo je teraz vlastne dôležité. Budeme sa opäť ponárať do minulosti, vyťahovať staré hriechy, alebo sa sústredíme na to, čo bude do budúcna? Lebo už sa to začalo, že sa zase babreme v minulosti.

S minulosťou by sme sa azda mali vyrovnať, alebo nie?

– Mali by sme sa, ale bojím sa, že teraz už na to nie je čas. Slovensko, ak má nejakú chybu, tak je to práve to, že keď máme ten luxus, že by sme mohli riešiť veci seriózne, vtedy sa upokojíme a máme pocit, že všetko je vyriešené. A potom chceme všetko doháňať v priebehu mesiacov. Za najbližších sedem mesiacov nedobehneme to, čo sme mali riešiť celé roky.

Chýbajú nám vodcovia alebo vizionári?

- O vodcoch by som možno nehovoril, ale presne - vizionári Slovensku trošku chýbajú. Toto je vážny problém. Nevieme definovať víziu.

Nemáme ciele?

– Nevieme, čo je cieľ. To, že sa chceme mať lepšie, je legitímny cieľ a majú ho všade vo svete. Ale to je málo, malo by tam byť niečo viac. Práve to nevieme definovať. Myslím si, že by to mala byť kvalita života, ale nie nevyhnutne len v materiálnej stránke. Malo by to byť o vzdelávaní, o zdravotnej starostlivosti, o veciach, ktoré nie sú priamo naviazané na plné peňaženky. A to sú práve veci, ktoré máme zanedbané asi najviac.

Prázdna peňaženka nás však ťahá k zemi.

– Práve tam chýba vízia. Dám príklad: ľudia už dlho hovorili, že ich trápi zdravotníctvo, ale nikdy nevedeli zatlačiť na politikov, že je to kľúčová téma. V pandémii, vojne na Ukrajine, energetickej kríze sa ukazuje, že máme vážny problém s duševným zdravím. Celá spoločnosť doslova žije tým, že vo svojom okolí vidí ľudí, ktorým nevedia pomôcť ani psychológovia alebo psychiatri, lebo ich je málo. Spoločnosť doslova vrie, ale teraz už je neskoro. Mali sme to riešiť dlhé roky, lebo boli ľudia, ktorí na to upozorňovali. Teraz ten problém vyplával, ale keby sme mali víziu, čo je našou budúcnosťou, čo chceme riešiť, k tomuto by nedošlo.

Nie sme troška nešťastný národ?

– Slováci by mali byť šťastnejší, ako sú. Krajina je relatívne úspešná, dnes už aj relatívne bohatá v porovnaní s mnohými inými krajinami východnej Európy. Ale veľmi sa to neprejavuje na šťastí. Existuje taký ten index šťastia celosvetovo a Slováci skórujú relatívne nízko. Vzhľadom na vyspelosť krajiny by sme mali skórovať vyššie.

Prečo nie sme stále spokojní? Dúfam, že to nie je národná vlastnosť.

- Nie, to nie. To je znak celej strednej Európy. Myslím si, že celá tá naša habsburská monarchia to tak má. Mimochodom, susedné Rakúsko je bohatá, úspešná a dobre fungujúca krajina a Rakúšania nie sú veľmi šťastní a tiež veľmi nadávajú na pomery v krajine. Čiže zďaleka nielen Slováci majú tento problém, ale celá stredná Európa.