35 rokov slobody, ale nálada je blbá: Kde sme po Nežnej revolúcii urobili chybu?

Po viac ako 40 rokoch sa začal 17. novembra 1989 pád totalitného režimu. Veľkú zmenu v Československu začali masové demonštrácie: 16. novembra 1989 v Bratislave a o deň neskôr v Prahe. Po tvrdom zásahu bezpečnostných zložiek voči protestujúcim študentom sa k odporu pridala aj široká verejnosť.

Po masívnom odpore proti komunistickej moci, ktoré dostalo názov Nežná revolúcia, vznikla na Slovensku Verejnosť proti násiliu (VPN), v Česku Občanské fórum (OF). „Tušili sme, že smerujeme od jedného štátneho zriadenia k novému. Veľa ďalších vecí sme však netušili. Dnes by sme urobili niečo inak, ale spôsob, akým sme to celé riešili, by som naozaj nemenil,“ hodnotí pre náš denník priebeh novembrových udalostí jeden z pamätníkov a spoluzakladateľov VPN Ladislav Snopko.

Prechod z totality k demokracii nebol jednoduchý a dodnes sme sa s ním úplne nevyrovnali. „Skúsim to vysvetliť na jednoduchom prípade. Predstavte si zoologickú záhradu. V uzavretých klietkach na obmedzenom priestore sú zvieratá. Tým zamestnanci nosia stravu a zabezpečujú kompletnú starostlivosť. Jedného dňa klietky zmiznú a zvieratá majú zrazu voľný pohyb. Zmena je v tom, že si musia samy zadovážiť všetko, čo automaticky dovtedy dostávali. Stalo sa nám niečo podobné,“ vysvetľuje Ladislav Snopko.

Odkaz Novembra 1989 Česko a Slovensko vnímajú rozdielne. Česi ho podľa najnovšieho prieskumu Sociologického ústavu Akadémie vied (AV) ČR hodnotia najpozitívnejšie zo všetkých vybraných udalostí v histórii. Kladne ho vníma 68 % obyvateľov. U Slovákov vyvolávajú novembrové udalosti, respektíve najmä to, čo prišlo po nich, skôr pocit sklamania. Podľa výskumu spoločnosti Median pre STVR spred dvoch rokov „vývoj od Novembra 1989 sklamal, respektíve nenaplnil očakávania takmer 60 % opýtaných respondentov“.

Podľa Ladislava Snopka sa tento rozdiel dá vysvetliť. „Budem na nás trošku prísny. Slováci nikdy nemali pocit zodpovednosti za vlastný štát a zodpovednosť sme vždy vyžadovali od niekoho iného. Chýbal nám pocit štátneho sebauvedomenia a schopnosť postaviť sa svojmu osudu a vzoprieť sa všetkým možným protivenstvám,“ domnieva sa Snopko.

Ľudia si podľa neho mysleli, že po niekoľkých vymrznutiach na námestiach príde niekto ďalší, kto ich znovu potiahne ďalej a vybaví to za nich. To, že sa to nestalo, dodnes časť spoločnosti frustruje. „Stali sme sa skôr konzumentmi demokratického štátu, nie jeho súčasťou,“ dodáva Snopko. Na otázku, či sme sa mentálne vyrovnali so svojou minulosťou spred roka 1989, Snopko odpovedá: „Dnes sa ľudia hanbia za svoju krajinu, pretože hlúposť sa tu povýšila za svetonázor. Myslím si, že ešte jeden November na Slovensko príde.“

Júlia Čížová z Oddelenia najnovších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) priznáva, že nemálo ľudí vyjadruje sklamanie z ponovembrového vývoja. Podľa nej je príčin viacero. Mnohí sa v dôsledku zásadných spoločensko-ekonomických zmien zrazu ocitlo bez zamestnania a pociťovalo neistotu z nového spôsobu života. Vieru ľudí naštrbili aj kontroverzné privatizácie, príliš veľké očakávania či nárast kriminality, korupcie a klientelizmu.

„Dôležitá je i nostalgia za určitým obdobím, ktoré dnes ľudia vidia tak, že bolo nejakým spôsobom regulované štátom a život v ňom bol istým spôsobom nalinkovaný, ale zároveň išlo o obdobie, ktoré bolo istým spôsobom bezpečné, isté, predvídateľné. Boli tam určité istoty, ktoré potom ľudia stratili,“ pripomína historička Čížová.

Podľa webu Búranie mýtov o socializme a podľa Konzervatívneho inštitútu sme ani ekonomicky na tom za socializmu neboli dobre. Československo sa počas obdobia rokov 1948 až 1989 neustále ekonomicky prepadalo v porovnaní so západnými ekonomikami. Zatiaľ čo naša ekonomická úroveň podľa HDP na obyvateľa bola na začiatku socializmu podobná ako napríklad v Nemecku, Rakúsku a vo Fínsku, po vyše 41 rokoch už bola menej ako polovičná oproti západonemeckej a mierne nadpolovičná oproti rakúskej a fínskej ekonomickej úrovni. Reálna ekonomická výkonnosť bola pritom pravdepodobne ešte nižšia, HDP za socializmu bolo štatisticky nadhodnotené.

Medzinárodne porovnania ukazujú ekonomické zaostávanie bývalých socialistických krajín za trhovými ekonomikami. Najextrémnejším príkladom je Kórea rozdelená na socialistickú Severnú a kapitalistickú Južnú. Severná dosahuje menej ako 5 % úrovne ekonomickej vyspelosti Južnej Kórey.

Slováci podľa Ladislava Snopka často spájajú svoju existenciu s materiálnymi pôžitkami a od toho odvodzujú aj to, či sa majú alebo nemajú dobre, či sú alebo nie sú šťastní. „Pred niekoľkými rokmi som nakupoval vo veľkom obchodnom reťazci, keď sa ku mne priblížil pán s plným nákupným košíkom a začal mi nadávať, že sme 17. novembrom spôsobili zrušenie systému, v ktorom stál rožok 20 halierov,“ spomína.

„Vtedy som mu odpovedal: ,Prepáčte, ale pozrite sa, čo všetko máte v košíku. Sú to veci, o ktorých ste pred pár rokmi ani nechyrovali, že existujú. Veď si môžete vyberať z toho množstva, čo a kde si kúpite, môžete cestovať, slobodne sa vyjadrovať…‘ Pán sa zháčil a odtlačil svoj vozík preč. Na takýchto príkladoch treba pripomínať rozdiel, ako to fungovalo v totalite a ako to funguje dnes,“ hovorí Ladislav Snopko.

Aj keď sa to možno nezdá, k tým, ktorí boli v socializme najviac zasiahnutí či ohrození chudobou, patrili dôchodcovia. Príčinou bola najmä nízka výška starobného dôchodku. Minimálny starobný dôchodok bol na pokraji fyzickej biedy a nebol systematicky valorizovaný. Zvyšovali ho iba jednorazovo – napríklad v rokoch 1971, 1976, 1979, 1982 a 1987.