GAŠPAROVIČOV exhovorca TRUBAČ: Pravda o našom VZŤAHU a TOTO si myslím o svojich nástupcoch

Presne pred 10. rokmi ste ukončili  hovorcovskú kariéru. Spomínate si, ako sa začala? 
Keď vám zavolá prezident, že vás chce za hovorcu, na to sa nedá zabudnúť. Bolo to v júni 2004, práve som kosil trávnik doma u rodičov a myslím, že v ten deň som to kosenie už nedokončil a nechal kosačku na tom mieste, kde mi zazvonil telefón. Na rozmyslenie som dostal týždeň a som rád, že som to zobral. Robiť hovorcu hlave štátu bola obrovská životná skúsenosť, je to pocta a česť.

Nebolo ťažké byť hovorcom prezidenta, ktorý bol terčom satiry za mnohé brbty? 
Bolo to ťažké a náročné, ale určite nie pre brbty, na ktoré niektorí novinári až chorobne striehli. Vyťaženosť prezidenta je obrovská. Denne má 7 až 10 návštev a rokovaní. Na každé z nich dostáva podklady, ktoré majú aj desiatky strán a tie si musí naštudovať. Medzitým musí posudzovať zákony, navštevuje regióny a okrem toho zahraničné cesty, do toho mediálne výstupy a žiadostí o rozhovor.  Keď ste 10 rokov v takomto kolotoči, môže sa vám aj pošmyknúť jazyk. Zažil som aj iných politikov v podobných situáciách, akurát novinári boli oveľa viac zhovievavejší, napríklad keď ex-premiérka Radičová namiesto knieža Schwarzenberg povedala „Schwarzenegger“, alebo ex-prezidentka Čaputová s jej „vodným dielom Vojany“.

Kde ste čerpali inšpiráciu na komunikačne nápady?
Ak chce hovorca robiť svoju prácu dobre, musí byť takmer všade so svojím šéfom - na stretnutiach, rokovaniach, domácich výjazdoch i zahraničných cestách. Len ak ho dobre pozná bude schopný médiám a verejnosti tlmočiť postoje hlavy štátu čo najpresnejšie. Je dôležité, aby hovorca vedel rozmýšľať ako novinár, a zároveň divák večerného televízneho spravodajstva. Presadzoval som čo najotvorenejšiu komunikáciu s médiami. Našli sa aj nejaké trecie plochy a odlišné názory, ale keby sme si všetci vzájomne pritakávali, boli by sme naspäť v done pred rokom 1989.

Udržiavate kontakt s exprezidentom Gašparovičom? Aké ste mali vzťahy? 

Nájdete niečo, čo by ste vytkli svojim nástupcom a, naopak, za čo by ste ich pochválil? 
Všetkých mojich nástupcov hovorcov u prezidentov Kisku (hovorca Roman Krpelan), Čaputovej(hovorca Martin Strižinec) i Pellegriniho (Patrícia Medveď Macíková) poznám. Niektorí boli mojimi kolegami, iní chodievali ešte ako redaktori za mnou do Paláca. Preto si aj myslím, že najideálnejšia voľba hovorcu prezidenta je z radov bývalých skúsených novinárov. Je to náročná práca, ktorá vám nedá pokoj ani cez víkendy a sviatky. Veľká vec, ktorú som pripravoval  bola nová web stránka prezidentského paláca. Priamo z mítingov som posielal svoje poznámky elektronicky na tlačové oddelenie paláca, aby sme predbehli aj tlačové agentúry. Cieľ bol, čo najrýchlejšie odovzdať správy verejnosti. Dnes je informovanie prostredníctvom webu zastaralé. Používame smartfóny a svetom politiky hýbu sociálne siete, ktoré sú omnoho rýchlejšie ako klasický web. Pamätám sa ako som zakladal profil pána prezidenta na Facebooku niekedy v roku 2010, vtedy bol politický marketing na internete iba v plienkach.

Aké pracovné ponuky ste dostávali po tom, ako ste zavesili „hovorcovstvo“ na klinec?
Ako hovorca prezidenta som bol viazaný s osobou Ivana Gašparoviča a vedel som, že z kancelárie prezidenta SR po skončení jeho mandátu odídem, i keď ako štátny zamestnanec som tam zostať mohol. Dostal som viacero ponúk, prakticky po každej výmene vlády sa niekto ozve, či by som nešiel s ním do jeho tímu, tu za hovorcu, tam za šéfa kancelárie, či poradcu. Takéto ponuky si vážim, ale vždy ich zdvorilo odmietam. Povolanie hovorcu cez televíznu obrazovku vyzerá síce atraktívne, ale je naozaj mimoriadne časovo náročné a stresujúce.

To sú celkom lukratívne ponuky, prečo ste ich odmietli?
Isteže, ak vám zavolá designovaný minister zahraničných vecí a povie: - „Marek nechcel by si pracovať pre mňa?“, tak to človeku zalichotí. Dokonca ma lanárili aj do politických strán. Netvrdím, že je to práca, ktorú by som robiť nevedel, ale žiaľ dnešná politika aj mediálny svet sú už natoľko agresívne, že túto cestu s nimi už zdieľať nechcem.

Čomu sa venuje Marek Trubač teraz a ako vníma komunikáciu politikov sa dočítate na ďalšej strane

Čomu sa venujete teraz?
Školím politikov, manažérov ale aj bežných ľudí, či študentov, ktorí sa potrebujú naučiť prezentovať a verejne vystupovať sebaisto a na úrovni. Robím mediálne tréningy a venujem sa aj vedeniu kurzov etikety a protokolu. Určite to nie je také stresujúce a časovo náročné, ako keď som bol hovorcom prezidenta SR. Mám rodinu a teší ma, že mám oveľa viac času na svojich blízkych i vlastné záľuby.

Ste profík aj v neverbálnej komunikácii, tá je tiež veľmi dôležitá. Čo by ste v tomto smere vytkli súčasným politikom?
Človek komunikoval skôr, ako vznikla reč, preto je reč tela taká dôležitá. To čo vidíme si máme schopnosť zapamätať oveľa lepšie a rýchlejšie, ako to čo počujeme. Politici, ktorí na tlačovkách stoja s rukami položenými na pultíku hádžu polovicu svojho posolstva do koša. Gestikulácia, očný kontakt, mimika a držanie tela sú mimoriadne presvedčujúce. Vedeli ste, že až 55% našej komunikácie prebieha neverbálne?

Čo by ste poradili súčasným politikom: Ako by sa mali zlepšiť pri komunikácii? Majú dávať najavo emócie?
Položme si protiotázku. Má politik bez emócie šancu presadiť sa? Ja si myslím, že nie! Bez emócie neodovzdáte posolstvo a nik nezdvihne zadok, aby vás išiel voliť. Takže emócie určite áno. Hrubosť, vulgarita a urážky nie! Mnohí politici komunikujú mnohokrát na hrane, ale je to aj tým, že si uvedomujú kto je ich cieľová skupina. Politici si platia skryté prieskumy a prispôsobujú tomu aj svoju rétoriku. Žiaľ agresivita do politiky, médií a do spoločnosti postupne úplne presiakla. Dobrý komunikátor v politike nikdy neuspeje bez emócie. Bez rácia môže. Ale to je už potom len čistý populizmus. Pozrime sa na Roberta Fica pred voľbami, emóciami dokonalo zverboval voličov a vrátil sa k moci. Šikovný politik musí vedieť ovládnuť masy, ale aj voličov a verejnosť. A na to musí byť istým spôsobom aj zručný manipulátor. Pretože ak nemanipulujete vy, potom budete zmanipulovaný!

Komunikácia ktorých súčasných politikov vás „vyrušuje“ a prečo? A kto sa vám páči?
Je mi ľúto, že dnes vo vysokej politike sú to práve ženy, ktoré musím pre ich komunikáciu kritizovať. Poslankyne, ženy a matky, ktoré sa pobijú v bare a škaredo si nadávajú to je tak smutné a to najmä v dobe, kedy hovoríme, že do politiky by sme mali pustiť viac žien. Vo všeobecnosti sa vytráca slušnosť, zdvorilosť i čistota jazykového prejavu. Sociálne siete, internet a četovacie aplikácie úplne sprznili Slovenčinu a takouto nekultivovanou rečou dnes hovoria vysokí politickí predstavitelia štátu. Ak by som mal pochváliť tak u nás dominujú dvaja muži, a to prezident Pellegrini a premiér Fico. Každý je pritom iný, no obaja vedia hovoriť pred živým publikom, excelentne pracujú s emóciou, hlasom, výberom tém a veľmi dobre aj s rečou tela. A kým sa nezrodí ďalší prirodzený líder, dovtedy budú tróniť slovenskej politike títo páni.

Ako hodnotíte posledné prezidentské voľby, čo zohralo kľúčovú rolu pri víťazstve Pellegriniho?
Ivan Korčok mal kampaň ako z príručky, zatiaľ čo kampaň Petra Pellegriniho začala neisto. Ale v II. kole sa to otočilo, Pellegrini bol skúsenejší komunikátor. Súčasný prezident lepšie pracoval s emóciou a hlavne bol na obrazovkách menej nervózny. Reč tela Ivana Korčoka prezrádzala, že už toho mal ako človek ku koncu kampane skutočne dosť. A vyvrcholilo to jeho zdvihnutým ukazovákom a vyhrážkou, že „toto vám nezabudnem!“

Mali by byť sociálne médiá cenzurované, a čo sloboda slova? Dočítate sa na ďalšej strane.

Úrad vlády spustil nedávno kampaň ,,Rešpektujem iný názor''. Ako veľmi je dôležité pre spoločnosť pluralita názorov ? 
Vyrastal som v dobe, kedy sme mali v triede nástenkára a na nástenku sme mali špendlíkom pripnuté heslá jednej strany. Museli sme milovať Sovietsky zväz a nenávidieť imperialistickú Ameriku. Dnes mám niekedy pocit, ako keby sme sa v tej dobe vrátili a niekto nám tu opäť káže, čo si máme myslieť a koho názor obhajovať. Som rád, že Slovensko je v EÚ a NATO, ale nepáči sa mi kam smeruje súčasná snaha o jednotný názor, ukázalo sa to aj počas Covidu, kedy bol protežovaný len jeden „správny“ názor. Pluralita nie je rebélia, je to príležitosť vybrať si vždy z viacerých možností. A viac možností znamená aj možnosť nájsť tú lepšiu! Tú jednu jedinú a správnu sme tu mali dlhých 40 rokov. Nemali by sme návrat týchto čias dopustiť.

Veľa sa dnes odohráva na sociálnych sieťach. Mali by byť regulované?
Sloboda slova by mala ostať zachovaná. Skôr sa prikláňam k názoru, že každý by mal v diskusiách vystupovať pod svojím pravým menom. A bolo by po probléme. Ľudia skrývajúci sa doma za fiktívne prezývky a rôzne iné identity sú plní odvahy a často využívajú vulgarizmy na urážky a riešenie ich vlastných frustrácií. No na ulici do očí by si mnohé povedať netrúfli. Sociálne médiá majú obrovskú moc, nie preto, že by vnucovali niečí názor, skôr preto, ako teraz vychádza najavo, že niečí názor vytesňujú a cenzurujú. A nebolo to inak ani počas covidu, či teraz počas ruskej invázie na Ukrajine. Mali by sme budúce generácie viac vzdelávať a hovoriť o potrebe diverzity zdrojov informácií. Aby sme nepodliehali klamu sociálnych médií, ale ani mainstreamu či politikov. Jednoducho, aby sme stále boli Homo Sapiens a teda človek rozumný, ktorý je kritický.

Ale dnes sú sociálne siete doménou mladých, všetci sú tam, prilepení na smartfónoch alebo tabletoch… Čo by ste im odkázali?
Ak čítajú tento rozhovor z mobilu alebo tabletu, nech to rýchlo nechajú tak. Ten svet, v ktorom žijeme, je taký krásny, že je škoda vidieť ho len cez modrú obrazovku.

Vaše súkromie je víno a hudba. Prečo práve toto?
Pochádzam z vinárskej rodiny. Po dedovi a otcovi som pokračoval v týchto šľapajach. Študoval som na strednej vinohradníckej škole v Modre, aj na vysokej škole s rovnakým zameraním. Dnes, aj keď nie som profesionálny vinár, mám vinohrad a vlastnú pivničku, kde s láskou robím víno. A hudba, to je hra na ukulele, ktoré má o dve struny menej ako gitara. Naučil som sa na ňom hrať za dva týždne z internetu. Výhodou je, že akordy sú jednoduchšie a ukulele je veľmi skladné, takže nechýba na žiadnej lyžovačke, či stanovačke.