Šampiónka Kaisa Mäkäräinen sa smeje na Fakovi

Koľko rozhovorov ste dali po úspechoch na svetovom šampionáte?

- Nepočítala som ich, bolo ich dosť. Je tu síce len fínska televízia a jeden novinár z Fínska, ale záujem mali aj iné krajiny. Veľa som ich absolvovala i cez telefón. No myslím si, že to je ok. Vedela som, že až raz budem mať viac úspechov, budem musieť dávať aj rozhovory. Je to milé, ale niekedy, keď máte tréning alebo ste pred pretekmi, vtedy vidíte, že ste stratili dve-tri hodiny zo svojho času.

V pretekoch s hromadným štartom ste boli blízko k tretej medaile. Za bronzom ste zaostali len o 10 sekúnd. Boli ste sklamaná?

- Preteky sa pre mňa nezačali dobre. Postupne som sa prepracovávala vyššie a vyššie. Myslím, že to bolo v poriadku, len na pódium to už nešlo. Viac sklamaná by som bola vtedy, keby som bola najprv medzi najlepšou trojicou a potom z nej vypadla. Keďže to prebiehalo tak, ako ste videli, dá sa to, ale je to trochu smutné.

Máte dve medaily z MS. Ste spokojná alebo ste mali podľa vás na viac?

- Určite som z nich šťastná. Predtým, ako som tu prišla, mala som pocit, že keď budem mať aj jednu bronzovú medailu, budem veľmi, veľmi šťastná. A teraz mám zlato a striebro. Ale po stredajších vytrvalostných pretekoch som si svoje medaily nepamätala. Myslela som len na to, že som sa umiestnila 28. Na víkende predtým vôbec nezáležalo. Ale myslím si, že na jar si na medaily zase spomeniem (smiech).

Nemka Magdalena Neunerová kraľovala MS medzi ženami. Čo si myslíte o jej výkonoch?

- V Chanty-Mansijsku mala na lyžiach veľmi dobrú rýchlosť. Tak, ako aj počas celej sezóny. Jej výkony tu neboli pre mňa prekvapením. Časový rozdiel v hromadnom štarte nebol až taký veľký, stratila som na ňu iba 24 sekúnd. Bola skvelá a zaslúži si všetky medaily.

Koho považujete za najlepších spomedzi súčasných biatlonistiek i biatlonistov?

- Je nás viac, ktorí môžeme byť v špičke. V tomto momente sú to Magdalena a Helena Ekholmová, na ktoré si dávam viac pozor. No viem, že medzi najlepších môže preraziť hocikto iný. Čo sa týka mužov, bolo veľmi príjemné vidieť na pódiu novú tvár – Taliana Lukasa Hofera. Potom Nóri Svendsen, Bö či Francúz Martin Fourcade, ktorí boli veľmi silní počas celej tejto zimy. Je fajn, že medzi špičku sa predierajú aj mladí biatlonisti. Myslím si, že pred pár rokmi to bolo ťažšie, keď ste boli mladí.

Čo vám prvé napadne, keď počujete meno Anastasia Kuzminová?

- Olympijská šampiónka.

Poznáte sa lepšie?

- Veľmi nie. Ale Nasťa trénovala už dvakrát na jeseň vo fínskom stredisku Kontiolahti. Videla som ju tam. Nehovorili sme však spolu, ale vždy, keď sa vidíme, pozdravíme sa.

Aké sú vzťahy medzi vrcholovými biatlonistkami?

- Myslím si, že v biatlone máme veľmi dobrú atmosféru. Na majstrovstvách sveta, medzi mužmi i ženami i trénermi. Tento rok máme servismana, ktorý prišiel k nám do tímu z bežeckého lyžovania. Hovorí, že tam to tak nefunguje. Tam sa medzi sebou servismani nerozprávajú, športovci tak dobre nevychádzajú. Čím dlhšie som bola v Chanty-Mansijsku, spoznala som viac ľudí, získalo som viac priateľov. Každý si v našom sporte uvedomuje, že ak zvíťazím dnes, zajtra sa to nemusí zopakovať. Rovnako to platí aj o prehrách. Možno preto na seba tak nežiarlime.

Biatlonu sa venujete od roku 2003. Prečo ste neostali pri bežeckom lyžovaní?

- V bežeckom lyžovaní sa presadzovali čoraz viac šprintérske súťaže. A ja viem, že nie som rýchla na krátkych vzdialenostiach. V tom období som prešla zo strednej školy v Sotkamo na univerzitu v Joensuu a mojim životom sa prehnalo veľa zmien. Bežecké lyžovanie ma už trochu nudilo, nemala som vtedy dobrý rok. Moji najlepší priatelia boli vždy biatlonisti. Videla som ich v televízii v roku 2003, keď boli MS rovnako v Chanty-Mansijsku. Rozhodla som sa, že to chcem tiež vyskúšať.

A teraz, po ôsmich rokoch ste tu šampiónkou...

- Je to celkom vtipné a pekné. Mala som dobrý pocit, keď som tu prišla. Toto mesto má v sebe niečo špeciálne, čo ovplyvnilo moju kariéru. Stále ho mám rada.

Čo vás najviac baví na biatlone?

- Že sa učíte po celý čas. Biatlonista nie je nikdy kompletným športovcom. Každý deň, čo ste na tréningu, na pretekoch, učíte sa niečo nové. Tým pádom vás biatlon zaujme a nikdy sa pri ňom nenudíte. Aj v lete máte veľa možností, ako rôzne trénovať. Nie je to len o lyžovaní.

Potrebujete nielen dobre lyžovať, ale aj strieľať. Pušku používate iba na tréningoch, pretekoch alebo napríklad i pri poľovaní?

- Vždy hovorím, že strieľanie pre mňa neznamená nič iné, než položka v biatlone a mierenie na terče. Pred rokom 2003 som nikdy nestrieľala. Myslím si, že keď skončím s kariérou, moju pušku predám (smiech).

Čo považujete za najväčšie úspechy vašej kariéry?

- Samozrejme MS v Chanty-Mansijsku, kde som získala svoje prvé medaily na MS. Ale tiež si myslím, že keď som bola dosť mladá v roku 2007, umiestnila som sa siedma a ôsma na MS v Antholz-Anterselve. V tom veku a s tými skúsenosťami, to boli tiež dobré výsledky. Táto sezóna však bola najlepšia v mojom živote.

Aký je najpopulárnejší šport vo Fínsku?

- Ľadový hokej. Futbal, samozrejme, aj keď nie na najvyššej úrovni. Je u nás veľa chlapcov, ktorí hrajú futbal. V zimných športoch i bežecké lyžovanie.

Vy osobne ste hokejová fanúšička?

- Pozerala som majstrovstvá sveta, ale iba dôležité, veľké zápasy.

Ďalšie budú na Slovensku...

- Určite si ich pozriem v televízii.

Boli ste niekedy u nás?

- Áno, v Osrblí na poslednom Svetovom pohári, ktorý sa tam konal. V roku 2005. To bolo jediný raz.

Pamätáte si na zápas o bronz medzi Fínskom a Slovenskom na olympiáde vo Vancouvri?

- Možno som ho videla, už neviem naisto. Veľmi si to nepamätám (úsmev). Na olympiáde bola však zábava vidieť množstvo iných športov. Pozrela som si skeleton. Je to šialené.

Nevyskúšate si ho na vlastnej koži?

- Nie, ďakujem!

Aké je vaše najväčšie sklamanie v športovej kariére? Ak nejaké existuje.

- Je to olympiáda vo Vancouvri. Mala som veľké bolesti v žalúdku ešte počas SP v Antholz-Anterselve. Sedem dní som nič nejedla. Schudla som tri kilá. Tým sa to všetko začalo a bolo ťažké sa z toho dostať. Pamätám si týždeň doma a potom týždeň v kanadskom stredisku Canmore, keď som nenávidela jedlo. Nemala som dosť energie, moje výkony v lyžovaní išli rapídne dole. Keď viete, že nie ste taký silný, necítite sa konkurencieschopný. Má to vplyv aj na streľbu. Viete, že musíte strieľať veľmi dobre. Potom tlak ešte pribudne. Nesadla mi ani trať, bolo tam veľmi teplo, nemala som dobré lyže na také podmienky.

Takže medaily z Chanty-Mansijska musia byť pre vás náplasťou za neúspech na ZOH...

- Áno, ale vo Whistleri som mala dôvody na to, prečo sa mi tam nedarilo. Bolo to ľahšie akceptovať a posunúť sa ďalej. Keby som zlyhala vo veľmi dobrej forme, s dobrými lyžami, vtedy je to oveľa ťažšie. O štyri roky sa o to môžem na olympiáde opäť pokúsiť (smiech).

Vaša rodina je tiež športovo založená?

- Už ani nie. Moji mladší bratia zvykli lyžovať, Tuomas má 26, Jaakko má 21. Ten druhý trochu robil biatlon, ale už sa mu nevenuje. Môj otec Urho lyžoval, keď bol mladý, mama vôbec.

Že vraj máte troch psov...

- Moji rodičia a bratia majú. Ja nie. Príliš veľa cestujem.

A obľubujete skôr psy alebo mačky?

- Psov.

Máte až tri prezývky, Kappa, Kaeppa, Kappaleena. Čo znamenajú?

- Keď som bola na strednej škole, v jednom ročníku nás bolo až sedem dievčat s menom Kaisa. Takže sme si museli vymyslieť prezývky, aby sme vedeli, o kom sa práve hovorí. Niektorí z kamarátov vymysleli Kaeppa, Kappa je toho skrátená verzia. A Kappaleena – Leena je moje druhé krstné meno, čiže to vzniklo spojením.

Venovali ste sa aj športovej žurnalistike. Ako dlho?

- Áno, začala som školu, ale vôbec som neštudovala (úsmev). Nemala som na to čas. Myslela som si, že ho budem mať, ale mýlila som sa.

Napísali ste aj nejaké články?

- Pred pár rokmi a bolo to o všeličom. Robila som v lete v miestnych novinách Karjalainen. Keď potrebovali pomoc, zavolali mi, či môžem prísť. Ale je to už päť rokov, keď som tam bola naposledy.

A čo skúsiť novinárčinu aj po kariére?

- V to dúfam. Lebo sa mi zdá, že vo Fínsku nemáme veľa športových novinárov.

Vážne?

- Možno vedia o hokeji, alebo podobne. Ale biatlon – myslím si, že o tomto športe nevedia nič. Takže rada by som prispela k tomu, aby sa to zlepšilo (úsmev).

Kde žijete?

- V Joensuu, žije tam asi 50-tisíc obyvateľov. Mesto je vzdialené asi 15 kilometrov odKontiolahti, kde chodím trénovať.

Aké je vaše najväčšie hobby?

- Záľuby veľmi nemám. Biatlon je pre mňa stále hobby. Nechcem premýšľať nad tým ako nad prácou. Lebo robota je niečo nudné, záľuba niečo zábavné.

Ste šťastne zasnúbená. Kedy bude svadba?

- Keď budeme mať čas. Najprv sme si mysleli, že budúce leto, ale nenašli sme na ten dátum dobré miesto. Nemusíme sa ponáhľať.

Pôsobíte ako veľmi pozitívne naladená osoba. Stále sa usmievate, ste príjemná...

- Hej, ale keď sa dostanem domov, viem byť aj niečo iné. Snažím sa byť pozitívna. Vychádza to vtedy, keď viem, že všetko ide tak, ako som si zaumienila. Keď sa niečo nevyvíja podľa mojich predstáv, viem byť aj veľmi zlostná. Po zlom tréningu by ste ma nechceli poznať (úsmev). Ťažko sa mi ukrývajú vo vnútri, či už dobré ale zlé pocity, chcem sa s nimi podeliť. Keď zdieľam tie zlé, vtedy to už také pekné nie je.

Bývate na pretekoch nervózna?

- Áno, v Rusku som bola nervózna počas vytrvalostných pretekov. Pozerala som sa na výsledkovú tabuľu, sledovala ako strieľajú ostatní, neverila som si toľko. Nemám iba jeden recept na to, ako sa s nervozitou vyrovnať. Niekedy máte ráno zo seba dobrý pocit, niekedy vstávate zlou nohou a nesie sa to s vami po celý deň.

Bola na týchto majstrovstvách otázka, ktorú ste chceli dostať a žiadny novinár sa vás na to neopýtal?

- Niekto sa ma opýtal, akú otázku by som si položila ja sama. Premýšľala som nad tým a znie, aké je najzábavnejšie meno na Svetovom pohári medzi biatlonistami...

Ktoré teda?

- Je to Jakov Fak. Je to tak vtipné, keď ho každý vyslovuje s úsmevom na tvári. Je však smutné, že slovinskému biatlonistovi omrzol prst, a nemohol prísť na MS. Vždy, keď zaznie Jakov Fak, každý sa smeje.