Horolezec Hámor po návrate domov šokuje: Na Dhaulágirí som pochoval kamaráta

Podarilo sa vám vystúpiť na Dhaulágirí spolu s Michalom Sabovčíkom. Slovenský projekt Himalayadventure MMXVII teda dopadol úspešne. - Dhaulágirí je najzápadnejší kopec v nepálskych Himalájach a jednou z troch sestier popri Manaslu a Annapurne – všetky sú najmä z pohľadu počasia veľmi zložité. Aj preto bola veľmi dôležitá aklimatizačná časť. Všetci sme potrebovali preladiť na inú frekvenciu. V takých výškach vám musí všetko zapasovať do úplných detailov, hlavne počasie.

Pred zdolaním vrcholu to ešte vyzeralo s počasím všelijako. Pre horolezca je dôležité, aby sa mu tam hore otvorilo okno. - My sme do poslednej chvíle nevedeli, či na vrchol vyrazíme. Keď predpoveď nie je optimistická, zmobilizujete všetky sily, ktoré vo vás ostanú. Výsledok je tak či tak neistý. Aj keď už je vrchol blízko a myslíte, že to už pôjde, počasie to môže vždycky všetko skomplikovať a nikdy nie je nič stopercentné.

Spomínate, že okrem počasia sa musí horolezec dokonale zorientovať, ktorou cestou ísť na vrchol. Pre laika je to situácia nepredstaviteľná. - Keď sa nachádzate v spleti žľabov a kamenných stienok, tá perspektíva vám dáva o stene často iný obraz. Veľakrát neviete, kam ísť na vrchol. Už sa stalo, keď napríklad Radek Jaroš na Dhaulágirí nevystúpil, lebo vrchol nenašiel. Jednoducho ho netrafil. Aj my, keď sme už boli v oblasti, kde sme sa museli rozhodnúť či ísť rovno, alebo doprava – bolo tam sedem žľabov a nevedel som, ktorý je ten správny.

Poznáme vás ako skromného človeka, ktorý vždy vzdáva úctu horám. Predsa len, toto bola osemtisícovka, ktorá vám v úžasnej zbierke chýbala. Aké boli vaše pocity pred záverečným výstupom i po návrate domov? Vďaka nej ste zavŕšili Korunu Himalájí. - Ráno, keď sa chystáte na vrchol, zažívate akúsi predštartovnú eufóriu, možno ako u hokejistov i futbalistov. Potom však všetky pocity opadnú, musíte byť už iba dobre skoncentrovaný. Keď ste azda 50 metrov pod vrcholom, cítite niečo príjemné, ste však pod stresom neurobiť chybu. Bolo by naozaj škoda po takej dlhej príprave a po celom tom všetkom, že sa zabijete, lebo si kopnete mačku do lýtka. Čo sa týka Koruny Himalájí, vnímam to ako bublinu či cirkus, toto pre mňa nie je prvoradé, ja mám hlavne rád hory. My horolezci sme závislí od zážitkov, nie čísel.

Na Dhaulágirí ste v minulosti liezli s Poliakom Piotrom Morawskym, ten však tragicky zahynul. Vynorili sa teraz spomienky? - Vtedy sme mali obrovskú chuť, boli sme vo veľkom rozlete a človek je blízko pocitu, že je nesmrteľný a všetko vylezie. Chceli sme ísť aj na Manaslu. Napriek tomu, že nás Piotr Pustelnik odhováral, nedali sme si povedať. Dhaulágirí je kopec, ktorý sa nekombinuje. Nedá sa povedať, že by som si nespomenul na Piotra, viem, kde je, pochovával som ho. Tie pocity sú aj takéto, smutné. Bola to aj pre mňa veľká tragédia.

Patrí vám Koruna Himalájí i Koruna Zeme (výstupy na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov – pozn. red.). Čo bude ďalej, vylezie Peter Hámor ešte raz na Everest? - Cieľ môže byť ešte niekoľko kopcov, veď všetky som ich ešte nezdolal (smiech). S partnerom Horiom z Rumunska sme nedali Manaslu cez severný hrebeň, pred troma rokmi sme mali v pláne aj severovýchodnú stenu na Evereste, ale otočili sme sa dve minúty po dvanástej. Everest, keď som ho v roku 1998 vyliezol, bol dôležitý v tom, že som prišiel na to, ako to nechcem robiť v Himalájach.

Pod Everestom nedávno zahynul Slovák Vlado Štrba. Vystupoval bez prídavného kyslíka. Na Slovensku sa o tom veľa polemizovalo. - Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo. Nepoznám presnejšie detaily, ale s Vladom sme sa dobre poznali, veď sme boli aj na spoločnej expedícii. Ťažko už teraz môže niekto rozprávať, či bolo chybou to, alebo ono. Tragédie sa v horolezectve stávajú.

V Himalájach dodnes pôsobí akoby kronikárka miss Hawley. Ide pôvodom o 94-ročnú Američanku. Vo svete horolezectva je pojmom, uznávali a uznávajú ju aj tí najlepší. Asi vás potešilo vzájomné stretnutie. - Samozrejme, je to stará dáma, ktorá prišla pod Everest, keď sa tam uskutočňovali rôzne výskumy asi v roku 1960. Uznával ju aj Reinhold Messner. Aj keď už sama nechodí, stále vedie neskutočnú databázu informácií, o Himalájach a Evereste vie azda všetko. Bola to pre mňa česť.