Aurélia Čarabová bola Dubovského životnou láskou

Ako ste sa spoznali?
– Na gymnáziu Ivana Horvátha v Bratislave, kde sme spolu študovali. On bol o dva roky starší než ja.

Tam preskočila aj iskra?
– Áno. Mala som vtedy šestnásť rokov. Ale na naše prvé rande si už nepamätám, či to bolo práve v škole, alebo ma niekam pozval.

Odvtedy ste boli stále spolu?
– Presne tak, takmer dvanásť rokov. Sedem rokov sme spolu aj žili.

Od tragickej nehody ubehlo už desať rokov. Sníva sa vám ešte niekedy s Peťom, budíte sa zo sna?
– Priznám sa, že často naňho myslím a aj sa mi s ním veľakrát sníva. Teraz som prišla na pár dní do Bratislavy a všade, kam sa pozriem, všetko mi ho pripomína. Vybavujú sa mi spomienky. A rovnaké to je aj v španielskom Oviede, kde som po Peťovej smrti ostala žiť. Mám taký pocit, akoby bol stále medzi nami.

Boli ste aj na cintoríne?
– Samozrejme.

Celá tragédia sa odohrala na dovolenke v Thajsku. Môžete nám povedať, čo sa vlastne v osudný deň stalo, pretože boli aj také informácie, že nespadol zo skál, ale skákal do vody...
– Nie, nie. Verzia bola a je iba jediná. Vlastne už vtedy sme hneď vydali stanovisko. Bola to nešťastná náhoda, boli sme na prechádzke. Peťo si išiel niečo odfotiť a pošmykol sa. V ten deň sme pôvodne chceli ísť na pláž, lenže nesvietilo slnko, tak sme sa rozhodli pre výlet. A išli sme na tie nešťastné vodopády...

Tragédia sa stala 22. júna, ale Peter zomrel o deň neskôr v nemocnici. Myslíte si, že keby ste boli niekde inde a záchranná zdravotná služba by na miesto činu prišla skôr, mohol ešte žiť?
– Ťažko povedať, ale lekárska pomoc tam naozaj prišla dosť neskoro. Ale bolo sa tam aj ťažko dostať.

Je pravda, že práve na spomínanej dovolenke vás chcel oficiálne požiadať o ruku?
– Áno, ale netušila som to. Malo to byť prekvapenie, ktorého som sa žiaľ nedočkala. Vedeli o tom asi dvaja Peťovi najlepší kamaráti Rišo Trutz a Boris Kitka, že to plánuje v Thajsku urobiť.

Máte ten zásnubný prsteň?
– Dostala som ho od jeho rodičov. A stále ho mám. Nechala som si aj nejaké veci a fotky na pamiatku.

O Petrovi bolo známe, že nemá rád publicitu a novinárov...
– Niežeby ich nemal rád, ale nechcel, aby sa ho veľa vypytovali. Ale rarita je, že práve medzi nimi mal najlepších kamarátov Jozefa a Alexa.

Čo vlastne teraz robíte?
– Ostala som žiť v Oviede, mám aj priateľa. Od tej tragédie som si vybavila všetky potrebné papiere, aby som mohla v Španielsku ostať. Pracujem v administratíve v jednej firme.

Marián Korbel

Peter Dubovský: Desať rokov bez legendy