Zdeněk Chlopčík: Som trochu exhibicionista

Na súťažiacich v Let’s Dance niekedy vidno, ako im zamrzne úsmev na tvári, keď ich hodnotíte.
Žiaľ, niektorí sa ukázali tak, že to nezvládajú. Sú zvyknutí na to, že sa im maže med okolo úst a čakali, že aj v Let’s Dance to tak bude. Bohužiaľ, to neplatí, a preto to niektoré celebrity dávali najavo na svojej úrovni.

Simona Krainová prežívala vaše hodnotenia ťažko. Dokonca sa veľmi nelichotivo vyjadrila na vašu adresu, nazvala vás pseudotanečníkom. Neurazilo vás to?
Mňa to nemohlo uraziť, pretože si myslím, že týmto vyhlásením a vôbec celým rozhovorom dotyčná osoba ukázala svoju inteligenciu.

Dvakrát ste robili porotcu aj v českej Star Dance. Kde sa cítite lepšie?
V Let’s Dance. Som trochu exhibicionista a tu mám šancu viac vyjadriť to, čo cítim.

Mali ste k tancu blízko odmalička?
Vôbec nie. Na strednej škole som začal navštevovať tanečnú a niekedy ku koncu kurzu prišiel vedúci tanečného krúžku a mal si vybrať šikovných adeptov. Prechádzal sa po parkete, už sa blížil ku mne, tak som začal naplno blázniť.

A vybral vás...
Presne! Tak som celý šťastný prišiel domov a hovorím: „Tati, predstav si, čo sa stalo. Vybrali ma do tanečného klubu.“ On sa na mňa pozrel a povedal: „Ty tancovať nikdy nebudeš. U nás v rodine nikto nemal smoking a ty ho tiež nebudeš mať.“

So svojou súčasnou manželkou Brigitou (36) ste sa po rozdelení Česko-Slovenska dvakrát stali majstrom Českej republiky v latine a dvakrát v kombinácii štandard-latina. Máte doma poličku s trofejami?
Áno, dve, ale tam sú tie naše dva maličké poháriky úplne najmenšie. Moja žena si našla ďalšieho partnera, keď sme spolu prestali tancovať, ja som ich trénoval, robil som im manažéra a oni toho dosiahli omnoho viac.

Prečo ste nepokračovali v tancovaní spolu?
No, ja som končil, keď som mal 40 rokov, čo už bolo dosť. Brigita je o 17 rokov mladšia, máme dve malé deti Samuelka (5) a Viktorku (2), o ktoré sa staráme, spolu vedieme kurzy v tanečnej škole a okrajovo trénujeme športové páry.

Ako sa spolupracuje s manželkou?
Skvele! Keď sme spolu tancovali, bolo to dosť ťažké, pretože v tanci je veľa emócií. Zvládali sme to dobre, ale myslím, že omnoho lepšie to bolo, keď som ju začal trénovať. Ona mi verila, takže o to ľahšie sa dosahovali úspechy.

Teraz spolu trénujete, naozaj si neleziete na nervy?
Už z čias, keď sme spolu tancovali, sme zvyknutí byť stále spolu. Brigita mala 16 rokov, keď sa ku mne nasťahovala, pretože bývala kúsok od Ostravy a aby nemusela dochádzať, zostávala u mňa. Trénovali sme, jazdili na súťaže a prakticky dodnes sme stále spolu. Ale vôbec nám to neprekáža, práve naopak, potrebujeme sa.

Trápili vás počas kariéry zdravotné problémy?
Mal som veľké problémy s bedrovými kĺbmi, s chrbticou a až teraz, keď už trinásť rokov netancujem, sa dávam dohromady. Konečne sa v noci neprebúdzam v bolestiach. Jediné, nad čím som každé ráno rozmýšľal, bolo, ako vstanem z postele. Každý vrcholový šport je bolestivý a, bohužiaľ, okolo tanečníkov neposkakuje masér, lekár a psychológ, to sme všetko riešili sami. Keď nás niečo zabolelo, šli sme k doktorovi, ten nám pichol injekciu proti bolesti a to bolo všetko.

Funguje v tanci protekcia?
Žiaľ, áno. Na súťaži je zväčša päť porotcov, niekedy sa dohodnú, že domáci pár sa dostane na miesto, aké by nikdy nemal šancu dosiahnuť. Lebo otecko jedného z páru zorganizoval a zaplatil súťaž.

Ponúkali aj vám rodičia peniaze?
Stalo sa mi, že som trénoval páry, ktoré som neskôr hodnotil ako porotca. A stalo sa, že na majstrovstvách republiky za mnou prišiel jeden otecko po súťaži a dosť ostro na mňa prehovoril. Vyčítal mi, že na to, koľko peňazí ho stáli tanečné tréningy, som jeho dcéru hodnotil dosť zle.

Čo ste mu povedali?
Že na to, aby som jeho dcéru hodnotil lepšie, by mi musel zaplatiť omnoho vyššiu sumu (smiech).

Čím iným by ste boli, ak nie tanečníkom?
Som vyštudovaný strojný inžinier, pracoval som vo Vítkoviciach, aktívne som tancoval a trénoval. Môj denný režim bol taký, že som išiel na šiestu do práce, aby som o pol tretej mohol ísť do klubu, kde som trénoval, domov som prišiel o desiatej, a tak to bolo každý deň. Nedalo sa to utiahnuť, tak som sa v roku 1990 rozhodol ukončiť profesiu strojného inžiniera a začal som sa venovať tancu. Ale ťahalo ma to aj k herectvu a učiteľstvu.

To učiteľstvo sa vám sčasti splnilo – trénujete tanec. Ste prísny?
Veľmi. Každý to nevydrží, ale zase všetci moji zverenci, ktorí sú ochotní to akceptovať, to na súťažiach ocenia. Trénoval som aj juniorov a u nich veľmi záleží na tom, koľko času a financií sú do ich tanca ochotní investovať rodičia. Takže vždy, keď moji zverenci získali titul, povedal som im, aby bežali poďakovať svojim rodičom, pretože bez nich by to nedokázali.

LUCIA SUKOVA