Najsilnejšia temnota novoanglického puritánstva: Šarlátové písmeno má 175 rokov

Lenže nie manželovej, ten medzitým psychicky terorizuje kazateľa a zhoršuje mu zdravotný stav. Otec nemanželského dieťaťa prizná svoje "cudzoložstvo" a zomrie v náručí milovanej ženy. Hester však ani to nezlomí, statočne čelí osudu a presťahuje sa s dcérou do Európy. O niekoľko rokov sa vracia do Nového Anglicka, naďalej nosí šarlátové písmeno, naďalej sa správa hrdo, ale s láskavosťou a porozumením aj voči tým, ktorí ju odsudzujú.

Román sa o desaťročia neskôr stal lákavým námetom vo svete kinematografie. V roku 1908 natočil nemý krátky film s týmto názvom Američan Sidney Olcott, ale pás sa neskôr stratil. Najstaršia zachovaná snímka je tak z roku 2011, má 15 minút a dvoch režisérov (Joseph W. Smiley a George Loane Tucker). Nasledovali ďalšie štyri filmy bez štandardného zvuku (jeden britský) a klasická snímka prišla na svet v roku 1934 (Robert G. Vignola).

V roku 1973 sa Šarlátové písmeno dostalo na plátna vďaka nemeckej produkcii. Dnes už kultový režisér Wim Wenders vtedy natočil svoje tretie celovečerné dielo. Najznámejšia adaptácia je z roku 1995. Režisér Roland Joffé obsadil do hlavných rolí Demi Mooreovú, Garyho Oldmana a Robert Duvalla, hudbu robil John Barry, ale ani to k úspechu neviedlo, film bol prepadák. Trochu lepšie dopadla v roku 1979 miniséria štyroch hodinových epizód Ricka Hausera, druhá z nich získala jednu z menších cien Emmy. S odstupom času sa prenesenie námetu uznávanej historickej drámy temného romantizmu do filmových kamier javí náročnejšie, ako by sa mohlo zdať.