Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Jindřich Gregorini o Jiřine Jiráskovej: Už nechcela žiť

Jiřina Jirásková

Zdroj: archív

Reklama

Bude mu chýbať! Bývalý riaditeľ pražského Divadla na Vinohradech Jindřich Gregorini (73) bol dlhoročným priateľom nedávno zosnulej herečky Jiřiny Jiráskovej († 81). Pre denník Plus JEDEN DEŇ exkluzívne poskytol rozhovor vznikol v deň, keď zomrela. Spýtali sme sa ho aj na to, či naozaj chcela spáchať samovraždu a ako si spomína na ich posledné stretnutie spred pár dní.

Ako si na Jiřinu Jiráskovú spomínate?

Poznal som ju od roku 1965, keď som nastúpil do divadla na Vinohradoch. Celú tu dobu sme boli v priateľských vzťahoch. V roku 1990 bola vymenovaná za riaditeľku divadla. Robila to desať rokov a robila to výborne. Ja som v tom čase robil námestníka, takže v tom čase sme sa pracovne veľmi zblížili.

Ale jazdil som za ňou aj do Maleníc. V roku 2000 skončila s funkciou riaditeľky, ostala ďalej v súbore a ja som tú funkciu po nej prevzal. Robil som to 12 rokov a celý ten čas sme sa stýkali rovnako ako keď „riaditeľovala". Takže sme si boli veľmi blízki.

Čítajte viac:

Kedy ste ju videli naposledy?

Chodil som ju navštevovať pravidelne. Jiřina naposledy stála na divadelnom javisku v októbri minulého roka v predstavení Mocná Afrodité. Potom už nechcela ísť na javisko a začala chátrať, chudnúť, nejedla, bola pod lekárskym dohľadom.

V novembri už vlastne ani nemohla ísť na javisko. Doma sa u nej striedali opatrovateľky a šlo to s ňou dolu vodou. Naposledy som bol u nej minulý týždeň v sobotu. To už sme sa spolu nerozprávali, nič nehovorila.

V akom bola stave?

V zlom. Nechcela jesť, piť tekutiny, vysychala, to by ste ju nepoznali.

Skúšali ste jej dohovoriť, aby sa o seba viac starala a rešpektovala pokyny lekárov?

Ona bola veľmi tvrdohlavá, nenechala sa o ničom presvedčiť. Takže to dopadlo, ako to dopadlo. Ešte v novembri sme spolu žartovali. V decembri už toho žartovania tak veľa nebolo.

Chodil som k nej minimálne raz do týždňa. Ona si popíjala, ja som tiež niekedy s ňou popíjal. Ale toho humoru ubúdalo, už nechcela byť na svete.

Je pravda, že sa chcela predávkovať práškami?

Ale áno, je to pravda. My sme spolu o tom niekoľkokrát hovorili. Bolo niekedy v novembri, decembri. Hovorila, že „ja si zoberiem prášky na spanie, zoberiem si ich viac, ja už nechcem žiť."

Ja som jej na to povedal, „neber si to, neblbni, zobudíš sa ráno a bude ti zle." Takže takto sme o tom hovorili. Ale tie posledné dni, povedal by som posledné dva týždne, si tie prášky ani nebola schopná sama vziať.

Ako si ju pamätáte z čias, keď ešte bola plná života?

Ešte som nad tým nepremýšľal, ale tých zážitkov bolo veľa. Pre mňa bolo najzaujímavejšie to, že keď prestala byť riaditeľkou a bola ďalej členkou súboru, všetci sa k nej správali slušne.

Niekedy sa totiž stáva, že keď riaditeľ ostane v podniku, kde už nie je riaditeľom, tak mu to ľudia niekedy dávajú nepríjemne najavo. To sa tu nestalo, všetci si ju vážili, všetci ju mali radi a všetci ju rešpektovali. Takže ona mala výsostné postavenie v divadle aj potom, čo už nebola riaditeľkou.

Preberali ste po nej divadlo, aké to bolo?

To odovzdanie bolo veľmi prirodzené a priateľské. Chodila ku mne do kancelárie minimálne raz do týždňa na kafé, tak sme sa o tom rozprávali. Stále to sledovala z tej svojej bývalej pozície.

V čom bola výnimočná v porovnaní s inými hercami?

To neviem povedať. Mala svoje postavenie v tom umeleckom súbore, ktorý ju bral. A vážili si ju aj diváci.

Ak by ste jej mohli poslať odkaz do hereckého neba, čo by ste jej povedali?

My sme si už všetko povedali (smiech). Je to tak čerstvé… Keďže som ju v sobotu videl, tá dnešná správa ma tak nezaskočila. Ťahali sme tú káru spolu a boli sme si veľmi blízki. Je to ťažké.

Vravíte, že vás to nezaskočilo, boli ste teda už skôr zmierený s tým, ako to asi dopadne?

Áno. Asi áno.

Čo vám najviac bude chýbať?

Rozprávanie o živote a rozprávanie o našich matkách. Jiřinka bola o deväť rokov staršia než ja, jej matka zomrela vo veku 96 rokov. Ja som k nej chodil, ešte keď jej mamička žila.

Tak sme sa rozprávali, ako nás tie naše mamy sekírujú (smiech). Skôr sme sa rozprávali o živote než o tom divadle.

Vyberáme pre vás niečo PLUS