Jakub PRACHAŘ sa nezdá! Prezradil, kde by si zriadil luxusné RODINNÉ SÍDLO

Známa šou Česko Slovensko má talent a jej porotcovia sa opäť objavia na obrazovkách! Aj keď vlaňajší deviaty ročník Česko Slovensko má talent zaznamenal najnižšiu sledovanosť v histórii tohto programu, na jeseň šou znova uvidíme na TV JOJ. Aj so známou štvoricou porotcov: Diana Mórová (52), Marta Jandová (48), Jaro Slávik (48) a Jakub Prachař (38). A vysvitlo, že český herec, spevák a moderátor má k Slovensku bližšie, ako sme si mysleli!

Jakub Prachař priznal dávne prepojenie so Slovenskom v rozhovore pre týždenník Život. Nie, nejde o žiadnu našu krásavicu, ale o známu historickú budovu. Keby sa veci vyvíjali inak, dnes mohol byť Jakub vlastníkom veľkého slovenského divadla!

Je dobre známe, že Jakub pochádza z uznávanej hereckej rodiny. V divadle a okolo neho mali významné postavenie viacerí jeho predkovia. Pradedko Karel Želenský (+ 70) bol už v 19. storočí nielen herec a uznávaný režisér, ale aj divadelný podnikateľ. Stál za zrodom niekoľkých divadelných scén. „Za prvej republiky bol i riaditeľom pražského Národného divadla. Mal kočovnú spoločnosť, s ktorou chodili po rôznych miestach. A naši mi raz povedali, že ako rodina sme vložili peniaze aj do výstavby košického divadla (dnes Štátne divadlo Košice, pozn. red.),“ povedal Jakub Prachař v rozhovore pre Život.

Vo vedení košického divadla sa vystriedalo niekoľko českých osobností. Prví boli Oto Alferi, ktorý sa vzdal funkcie pre finančné ťažkosti, a Otakar Novák, ktorého problémy s financiami a nedostatkom obecenstva dohnali k samovražde. Ďalšími riaditeľmi boli otec Karol Želenský a jeho syn Drahoš Želenský. Ani im sa zámer umelecky a finančne stabilizovať divadlo nepodaril. Z hospodárskych príčin sa v roku 1930 košické divadelné súbory rozpadli. Východoslovenské národné divadlo opäť založili až v roku 1945.

Takže hoci mohli byť Želenskí a neskôr Prachařovci vlastníkmi či šéfmi cennej budovy v metropole východu, nakoniec z toho zišlo. Jakub týždenníku Život aspoň povedal, čo by urobil s krásnou historickou budovou, keby ju teraz vlastnil. A to teda budete v šoku!

Áno, bol.

Ja až tak veľa neviem, otec vie viac a úplne najviac by k tomu vedela povedať moja babička. V každom prípade Karel Želenský (†70) bol za prvej republiky riaditeľom pražského Národného divadla - a to je predok z babičkinej strany. Mal kočovnú spoločnosť, s ktorou chodili po rôznych miestach. Dokonca mi raz naši povedali - len si to už úplne presne nepamätám - že ako rodina sme nejaké peniaze vložili do výstavby košického divadla (dnes Štátne divadlo Košice, pozn. red.). Žiaľ, vtedy sme o tú budovu nejakým spôsobom prišli.

Môj dedko, teda otcov otec, Ilja Prachař (†81) bol tiež herec. jeho brat Kamil Prachař (†89 zase dlho hral v chebskom divadle. Môj dedo nemal herectvo vyštudované, hercom sa stal aj vďaka svojmu otcovi, ktorý bol ochotník. Najskôr účinkoval v Divadle pracujúcich v Zlíne, potom v divadle v Ostrave a od roku 1954 začal pôsobiť v Prahe.

Bolo by to naozaj zaujímavé a asi aj viem, čo by som s tým urobil. Priestory by som kompletne vyprázdnil a býval by som tam. Žiadne divadlo by sa tam nehralo, skrátka by som si z toho urobil svoje sídlo, veď je to výborná adresa. (Smiech.)

Ale áno, už som tam niečo v minulosti nakrúcal a pamätám si, že cesta do Košíc je veľmi dlhá. Dvakrát som tam dokonca cestoval vlakom v spacom vozni a bolo to perfektné, pretože tú dlhú cestu som potom prespal.

Áno. Po skončení gymnázia som vôbec nevedel, čo by som chcel robiť, tak som sa prihlásil na činohru. Nešiel som však na skúšky, lebo som sa nestihol všetko naučiť. Potom mi moja češtinárka, ktorej manžel učil na DAMU, povedala, že druhá katedra má prijímačky o niečo neskôr. Práve vďaka nej som sa tam prihlásil a hneď na prvýkrát ma zobrali. To zrejme bolo dobre, pretože druhýkrát by som skúšky opakovať nešiel…

Spomínam si, ako mi ľudia od detstva hovorili, že moje profesijné smerovanie je jasné, že sa budem venovať herectvu. Potom sa ich predpovede naplnili, ale keď som robil spomínané prijímačky, začal som mať obavy, či ma tam budú chcieť, či ma zoberú. Zneistilo ma to, hovoril som si, že v podstate ani neviem, čomu inému by som sa mohol ešte venovať. Vôbec som to netušil, preto som rád, že to takto dopadlo. Bohvie, čo by inak so mnou bolo. (Smiech.)

Asi je to tak, že človek sa na seba občas nedokáže pozrieť s určitým odstupom, nadhľadom. Ľuďom zvonku váš život pripadá omnoho jasnejší než vám osobne. Tým, že mi chýba práve ten vonkajší pohľad, občas o týchto veciach pochybujem, ale to je úplná hlúposť. Dnes si hovorím, že som sa v minulosti zbytočne dehonestoval.

Ale jasné, určite toto nikoho nezaujíma. Ale škola je dobrá napríklad na to, že vďaka nej spoznávate ľudí, s ktorými budete potom v budúcnosti pracovať. To je asi základný význam celého štúdia, lebo za štyri roky sa skrátka herectvo naučiť nedá. To je nezmysel. Samozrejme, študentom sa dá poradiť, nejakým spôsobom ich naviesť na danú cestu, ale ako na to, na to musí prísť herec sám.

Ja som si svoju rolu definoval ako „veselú priblblosť“. (Smiech.)

Určite je, ale každý rok je to pre mňa ťažšie, pretože sa hlási menej súťažiacich. Tak to skrátka je. Ne­urodí sa každý rok obrovský počet ľudí s výrazným talentom. V minulosti cez nás prešlo množstvo súťažiacich, dnes ich je menej, preto s nimi musíme na pódiu viac pracovať. Je to celkom fuška. Na jednom mieste sedíte štrnásť hodín a snažíte sa vytvoriť divácky atraktívny a zábavný program, čo je namáhavé. Po skončení každého natáčacieho dňa sa cítim, akoby som odbehol maratón. Občas je dokonca náročné byť aj permanentne vtipný, pretože človek má naučené určité princípy humoru, ale ani ten nie je bezodný. Úplne najhoršie pre mňa je, keď začnem nudiť sám seba. Pokiaľ sa pri tom bavím, viem, že je všetko v poriadku, ale keď sa pristihnem pri tom, že sám seba nudím, je zle. Stále sa preto snažím vymýšľať nové a nové veci. Aby som to zhrnul, táto práca nie je úplne najjednoduchšia, napriek tomu sa na ňu teším a robím ju rád.

Bol tam jeden český vynálezca. Všetci sa nám smejú, že sme národ domácich majstrov, ale to, čo tento človek vymyslel, je skutočne nevídané. Ja mám najradšej práve týchto vynálezcov, ktorí vymyslia úplnú hlúposť, strávia pri tom deväť rokov života a potom nám to prídu ukázať. Mňa práve tieto typy ľudí bavia najviac.

Musím priznať, že celkom zručný som. Milujem napríklad skladanie nábytku z Ikey. Už mám na to vlastný systém. Najskôr si roztriedim všetky skrutky, jednotlivé časti a mám doma peknú vŕtačku, ktorou to celé dám dokopy. Toto je činnosť, ktorú mám úprimne rád.

Áno, spravil som si vodičský na loď, ale to bolo ešte počas prvej vlny kovidu. Kúpil som si loď, prenajal som si zrub na Slapoch a tento rok som tam zakotvil. Vždy, keď mi to čas dovolí, idem tam a húpam sa na lodi. Je to príjemné. Loď ešte používam na výlety a rybárčenie.

Som v tom celkom zdatný, ale dnes je z rybárčenia hotová veda. Rieši sa, ako chytáte, na čo chytáte. Kedysi bol jeden druh udice, dnes ich máte 25 a aj to máte málo. Veľmi sa to komplikuje…

Áno, prejavujú. Nie každé dieťa dokáže v takom nízkom veku intonovať a ona spieva a intonuje úžasne. Okrem toho bubnuje, čiže som spozoroval, že má hudobný sluch. Rada tancuje a teraz ma núti, aby som jej púšťal Antonína Dvořáka. Vždy mi povie: „Tatinko, pusť mi pána Dvořáka.“ (Smiech.) Priznám sa, že som ju nechcel ovplyvňovať a obracať na svoj obraz, aby som potom mohol hovoriť – moja dcéra počúva Dvořáka. Ale raz som jej to pustil v aute a jej sa to veľmi páčilo. Mia je zaujímavé dieťa. Počúva Dvořáka, má rada slimáky, je to taká malá aristokratka a je s ňou zábava. Vidieť, že v porovnaní s rovesníkmi je vyspelejšia. Občas je až strašidelné, keď povie niečo, čo ma úplne dostane. (Smiech.)