Helena VONDRÁČKOVÁ: Poviem vám o mojich skúsenostiach so Slovákmi

Helena Vondráčková je na hudobnej scéne už 60 rokov. Práve v polovici marca štartuje jej turné po Slovensku, na ktoré sa mimoriadne teší. Časopis Báječná žena ju pri tejto príležitosti vyspovedal. Prečítajte si, čo sa dozvedeli!

Ako spomínate na svoje hudobné začiatky?

Prvá sa mi vynára hra na klavíri, začínala som asi v šiestich rokoch. Najprv ma učil otecko v našom mestečku Slatiňany pri Chrudime, kde sme bývali. Zo začiatku ma to bavilo a keď neskôr môj záujem opadol, otecko ma odovzdal učiteľovi a neskôr riaditeľovi Hudobnej školy v Hlavlíčkove, pánovi Miroslavovi Vymlátilovi. U neho som pokračovala niekoľko ďalších rokov. Mala som veľa ďalších umeleckých záujmom – recitáciu, divadlo, ale spevu som nakoniec dala prednosť.

A ktorá spomienka z hudobných začiatkov je pre vás najcennejšia?

Určite účasť v súťaži Hledáme nové zpěváky v roku 1964 a finále v pražskej Lucerne, ktoré som nakoniec vyhrala s piesňou Georgea Gershwina The Man I Love. Vystúpenie ma posunulo po ukončení chrudimského gymnázia v roku 1965 na dosky, ktoré znamenajú svet. Dostala som totiž ponuku do Divadla malých forem – Rokoko, kde som pôsobila tri roky.

Čomu pripisujete svoj úspech?

Bola to moja veľká láska ku všetkému, čo som absolvovala. Či to bol spev, tanec, step a neskôr ja muzikál. A to všetko som robila s veľkým nasadením a usilovnosťou.

Dobyli ste aj nemeckú scénu, po Karlovi Gottovi ste tam vraj najznámejší český interpret. Čo to pre vás znamená?

Bolo to nielen Nemecko, ale i Poľsko a v podstate všetky štáty Európy, kde som účinkovala a stala sa známou. Postupne pribudol aj Sovietsky zväz, Japonsko, Brazília, Austrália, Kanada a USA. Vďaka znalosti jazykov som vedela zaspievať v mnohých rečiach, čo publikum ocenilo vždy s veľkým nadšením. Nepatrila som medzi speváčky, ktoré len stáli, ale ponúkala som vždy niečo navyše. A najdôležitejšie bolo, že som sa obklopovala skvelými spolupracovníkmi, muzikantmi, skladateľmi, textármi a choreografmi.

Je rozdiel medzi českým, slovenským a nemeckým publikom?

Každé má istý kolorit. Nemci reagujú umiernenejšie, slovenské publikum sa vie veľmi rýchlo rozparádiť. Slováci sú veľmi temperamentní a netreba ich dlho dostávať do varu. To je tiež dôvod, prečo sa veľmi teším na šnúru koncertov na Slovensku, ktorá sa začína už v piatok 15. marca.

Ste v závideniahodnej forme: Aký máte na ňu recept?

Vždy som milovala pohyb, už ako malé dievča som veľa športovala. Venovala som sa gymnastike, plávaniu, atletike a skúšala som aj krasokorčuľovanie. Som človek veľmi aktívny, neustále som v pohybe, či už na záhrade alebo na hausbóte. Každé ráno cvičím špeciálnu zostavu na chrbticu a niektoré výborné cviky z jogy. Keď mám čas, zájdem do svojho mini fitka, šliapem na rotopede a cvičím s činkami.

Ako si udržiavate životnú energiu?

Nabíja ma hudba, publikum a veľa ďalších vecí.

Čo je pre vás najlepšou psychohygienou?

Pobyt na hausbóte, ktorý mi ponúka nielen krásy prírody, lesa a vody. Potom tiež pobyt pri mori, ktorý mi veľmi prospieva a prináša mi pokoj a pohodu.

Vlani v septembri ste nepekne spadli a zlomili si rebro. Nepociťujete žiadne následky?

Zranené rebro bolo pod lopatkou, takže som našťastie nemala problémy s dychom a nepociťovala som ani bolesť, takže som bola schopná už po týždni vystupovať. Cítim sa ako rybička a následky nemám. Mňa nedostanú - ako spievam vo svojej piesni: Já půjdu dál. (smiech)