Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do literatúry erotickým románom?
Bol to kalkul, chceli ste zaujať? „Nemôžem povedať, že by to bol kalkul. Povedzme, že išlo o prirodzený impulz. Nebránila som sa mu a vznikla skrátka knižka plná sexu.“

Vy asi nie ste veľmi hanblivá.
„Nie som hanblivá. Ale nie som rozhodne z tých, ktoré by sa ochotne vyzliekli na verejnosti. Nemám sa za osobu, ktorá by sa rada eroticky predávala. Ale ak sa v románe vyskytne sexuálna scéna, tak ju predsa nevynechám.“

Ale vy tam máte jednu erotickú scénu za druhou.
„Dobre, dobre, dobre. Ono je to dané príbehom, ide v ňom o fyzickú a psychickú posadlosť. Myslím si, že mnohé z nás, žien, už niečo takého v živote zažili. Stretli muža, pri ktorom sa im podlomili kolená a povedali si: Áno, toho chcem. Ja ho chcem, ja chcem. A boli ochotné urobiť takmer čokoľvek, aby toho muža dostali.“

Ale vaša kniha nebola len o sexe. Bola aj o láske. Alebo nie?
„Rozhodne áno. Vždy ma veľmi pobaví, keď si nejaký muž prečíta Hračku a potom má pocit, že keď sa so mnou zoznámi na autogramiáde, môže ma automaticky pozvať na večeru. S tým, že by sme sa potom mohli eventuálne pomilovať. Ja sa vždy pýtam, ako na to prišiel.“

Bol to teda váš príbeh?
„Isté autobiografické rysy v ňom sú, priznávam. Ale všetko nemôžme brať úplne doslova.“

Fungovala autocenzúra?
„Trošičku. Obávala som sa, čo si asi ľudia o mne pomyslia? Ale potom som si povedala: Prečo nie? Viete, čo ma hrozne provokuje? To, že nejaká spisovateľka sa dostane k sexuálnej scéne a je tam: Sklonil sa ku mne, pobozkal ma a sú tam tri bodky. Otočíte list a na druhej strane nájdete: Ráno bolo pochmúrne, vstávali sme neskoro... No tak, ja neviem. To je vec, ktorá sa mi nepáči.“

Vaše romány označuje kritika ako komerčné, pritom píšete aj poéziu. Ako to ide dokopy?
"Poézia je moja srdcová záležitosť, vyviera z vnútornej potreby niečo zdeliť. Ukazuje sa v nej, čo ma bolí, je to odvrátená strana mesiaca. A ja si vďaka nej pripadám celistvá."

K písaniu vás nabádala vaša astrologička. Inak by ste sa na to neboli dali?
"Mám rada zmenu. Myslím si, že keby to nemalo prísť, tak by astrologička mohla ešte ďalších desať rokov hovoriť, čo by chcela. Prvé dva roky som naozaj prežívala intenzívny pocit šťastia, keď som písala."

Ste vzdelaním právnička, robili ste manekýnku, mali ste realitnú kanceláriu. Odporúčate ľuďom, aby sa púšťali do veľkých životných zmien?
"Určite. Ja zásadne tvrdím, že človek by mal byť ostražitý. Dobre, žijem si svoj život, ale ostražito čakám na šance, ktoré okolo pôjdu."

Čo ak niekto túži po zmene a bojí sa ju uskutočniť?
"Je potrebné si uvedomiť, že je to jeden jediný život, ktorý žijeme a je naša povinnosť ho žiť a prežiť. A nie len zotrvávať, napríklad nešťastní a nespokojní dlhé roky vo vzťahu, ktorý nefunguje, v práci, ktorá nás nebaví. Potom budete jedného dňa umierať a poviete si: Ježišmária, ja som ten život vlastne úplne presral. To asi nemôžete do textu dať. Ale, neviem, ako sa to dá povedať lepšie. Poraďte mi, ako sa to dá povedať po slovensky."

Tak isto. Hovorí sa ešte, že život mi pretiekol pomedzi prsty.
"To je ono. Rozhodne treba začať premýšľať, čo na živote zmeniť. Naozaj poznám ľudí, ktorí zmenili zamestnanie po päťdesiatom roku života a sú dnes úspešnejší a šťastnejší. Ja tiež, keď som odcestovala na ostrovy, vedela som po anglicky len pár viet."

A trúfli ste si?
"Veľmi zle som hovorila a myslím to naozaj vážne. Napriek tomu som si trúfla.“

Je to také jednoduché, jedného dňa sa zobrať a ísť na Seychelské ostrovy?
"Tak jednoduché to nie je. Nesmiete nikomu ublížiť. Keď máte dve malé deti, je, samozrejme, rozhodovanie úplne iné. Ja som bola sama."

Je na to treba veľa peňazí?
"Ale nie. Ja som nebola chudobná, ale nebola som tiež extrémne bohatá. No bola som zdravá. Keď je človek zdravý a pracovitý, tak predsa preňho nexistuje žiadna prekážka."

Koľko ste mali rokov?
"Tridsaťštyri. Od tridsaťpäť rokov sa mi kompletne zmenil život. Horšie sa to mení v šesťdesiatke, ale poznám aj takých."

Boli ste naozaj odhodlaná hoci aj umývať riad v hoteli?
"Áno, bola. Čo by som stratila? Dôstojnosť môžem stratiť v korupčnej afére, ale nie tým, že umývam riad."

Našli ste si tam aj manžela, nemeckého architekta. Ako ste sa zoznámili?
"Na pláži. Umýval si nohy, mal gumáky, v 30-stupňovej horúčave, čo bolo veľmi komické, tým ma zaujal. A bol taký drzý, že keď som šla okolo, požiadal ma, či by som mu ten gumák nepodala, aby si nezašpinil nohu od piesku. Jeden som mu podala a keď som prešla tri metre, zavolal na mňa, či by som mu nepodala aj ten druhý. Hovorila som si: Ty si ale fakt drzý. Z anglicky hovoriaceho "drzouna" sa vykľul nemecký architekt."

Ako sa žije na Seycheloch?
"Dá sa tam prežiť veľmi skromne. A veľmi zdravo. Podnebie je zdravé, aj všetky plody. Ryby, úchvatné mäso, za tie platíte v Európe nehorázne sumy."

Vy ste debutovali až po štyridsiatke?
"Hllboko. Štyridsaťpäť rokov som mala."

Čo vám vlastne povedal manžel na vašu prvú knihu, ktorá obsahuje veľmi otvorené erotické pasáže a hrdinka ich navyše neprežíva s manželom, ale so svojím milencom?
"On si knihu neprečítal, pretože vyšla zatiaľ iba v češtine a on je Nemec."

To je pre vás výhoda.
"Samozrejme, všetko som mu vysvetlila. Povedal: No dobre, keď chceš ísť s kožou na trh, je to tvoje rozhodnutie, si dospelá žena. Uvidíš, čo to urobí. Musíš počítať aj s negatívnymi reakciami."

Čo na knihu povedal váš otec?
"Má to zakázané, nečítal to. Našťastie."

Ako vás napadlo napísať Tichošlapa, kde je hlavným hrdinom bezdomovec?
"V metre. Videla som takého človeka a behom sekundy mi prebehol hlavou základný motív. Nikdy som nevidela toľko smútku a samoty. A pritom vlastne ten človek bol ostatným ľuďom vo voze odporný. Pretože páchol, bol škaredý, skutočne šeredný, páchnuci tvor bez domova. Ľudia sa naňho ani nechceli pozerať."

Venujete sa ešte bielej mággi?
"Teraz už nie, ale skutočne som s mágiou dlhý čas koketovala, veľmi intenzívne."

Viete si vyčarovať, po čom túžite?
Vaša hrdinka v Hračke vraj dokáže mať chlapa, ktorého si zmyslí. "Ja by som to nenazvala čarovaním. Ale naozaj, ak človek vie, ako k osudu pristúpiť, dá sa realita upraviť."

Čiže keď po niečom veľmi túžime, tak to dosiahneme?
"Áno, veľmi správne. Je to vec osobného nastavenia, dôvera nielen v seba, ale aj vo vyšší systém, to je veľmi dôležité, nech už si človek ten vyšší systém pomenuje ako chce, napríklad Boh. Potom je potrebný intenzívny fokus, musíte sa kompletne sústrediť na to, čo chcete dokázať alebo získať. Áno, chcem toho muža, ako to hovorí moja hrdinka. Aj keď, to je veľmi nízke, úbohé prianie."

Čím to teda dosiahne?
"Je to v tom, že si tá žena verí a verí tomu, že všetko jej pomôže, aby to získala. Všetko. Kdesi som čítala, že pokiaľ sa rozhodnete, že budete šťastní, neexistuje žiadna sila vo vesmíre, ktorá by vám v tom mohla zabrániť.“

Vy vždy dosiahnete, čo si zaumienite?
"Vyzerá to tak.“

Máte päťdesiat rokov, vyzeráte výborne. Musia si ženy v tomto veku viac veriť?
"Rozhodne. Keď budete v päťdesiatich rokoch presvedčená, že máte obrovské kúzlo a keď budete v duši dieťaťom, čiže mladá, tak to tak bude. Ja osobne sa nemám za starú ženskú. A odmietam, keď sa ma niekto pokúša dostať do pozície "starej" päťdesiatročnej ženy. To v žiadnom prípade."

To je asi v dnešnej spoločnosti ťažké.
"Pozrime sa na Madonnu, na Demi Moore, mali partnerov mnohonásobne mladších. Dnešná päťdesiatročná žena má právo cítiť sa mladá. Pretože ak sa bude o seba dobre starať a chodiť preventívne k lekárovi, dožije sa 95 rokov. Tak prepáčte, to v 50 rokoch mám mať pocit, že je koniec života? Ešte mám 45 rokov, čo s tým budem robiť? Čo budem robiť s polstoročím?"

Vy napríklad vo svojom veku nenosíte podprsenku.
"Nenosím, no. A všetko je pravé."

Čo pre vás znamená sloboda?
"Všetko."

Ako ju má žena docieliť?
"S českými alebo slovenskými mužmi, myslím si, že nie úplne jednoducho, je to ťažký osobný boj."

Začínali ste erotickým románom, v ktorom ste sa stotožnili so žiaducou, úspešnou ženou a teraz zase s odpudivým bezdomovcom. Nie je to zvláštne?
"Je to zvláštne, ale tak to je. Naozaj sa tak niekedy cítim. Ľudská duša má predsa mnoho tvárí."