Tomáš Maštalír: V lete som bol bez práce
20. 3. 2010, 15:00 (aktualizované: 11. 7. 2024, 0:44)

Zdroj: MATEJ KALINA
Vášňou TOMÁŠA MAŠTALÍRA (32) je práca a motorizmus. Nebezpečný koníček sa mu stal takmer osudným a zmenil jeho pohľad na svet. Známy herec nám porozprával o tom, ako rád oddychuje, ale aj o vzťahu s priateľkou Táňou Pauhofovou (26).
Zdroj: MATEJ KALINA
Galéria k článku
Už desiaty rok ste členom činoherného súboru SND. Najnovšie vás diváci môžu vidieť v predstavení Ksicht o mužovi, ktorý bol škaredý a dal sa preoperovať. Toho vy hádam nehráte...
V prvej časti hrám škaredého, a to chápem, prečo ho hrám ja. Ale prečo potom hrám toho pekného, to už nechápem...
Prečo sa takto vnímate?
Pretože keď sa dívam do zrkadla, tak si pekný nepripadám. A zabávam sa na tom, keď sa začala Ordinácia, ako bol zo mňa zrazu sexsymbol. Potom začali vznikať nové seriály s novými hercami a vychádzali titulky so znením Maštalír, už nebud š sexsymbol alebo Si v ohrození, nech sa ti trasú kolená. Ja si tak naozaj nepripadám a ani si na nič také nepotrpím.
Lenže ľudia vás považujú za pekného a to človeka zvádza k tomu, aby si to začal o sebe myslieť.
Neviem, či to, že sa niektorým ľuďom páčim, úzko súvisí s krásou. Možno je to niečo ako celok, ako som vnímaný pre moju prácu, ale nemyslím si, že by som sa páčil opticky. Je iks hercov a mladých mužov, ktorí sú pekní a ja medzi nich nepatrím. Hlavne, verte mi, že sa takýmito analýzami nezaťažujem. V konečnom dôsledku aj hra Ksicht je o tom, že dôležitá je osobnosť človeka, vyžarovanie, charizma, niečo, čím je každý z nás výnimočný.
Ako sa dá hrať s jednou tvárou súčasne škaredého aj pekného človeka?
Hlavný motív hry Ksicht je fyzická zmena hlavnej postavy, ktorá prináša aj psychickú premenu osobnosti. V súvislosti s tým, čo sa udeje s jeho tvárou, zažíva zmenu aj jeho okolie. Šéf sa mu podlizuje, hlavný hrdina vzbudzuje závisť v ostatných ľuďoch, zatiaľ čo predtým bol skôr ľutovaný pre to, ako vyzerá. Autor si však neželal, aby sa využívali masky, moja postava sa nesnaží presvedčiť diváka o tom, že som škaredý a potom pekný. To, ako vyzerám, hrajú vlastne ostatní tým, ako sa správajú a ako sa ich správanie zmení.
Čo vás drží v divadle?
Divadlo je moja hlavná práca, takisto aj seriál, akurát že divadlo považujem za základ, z ktorého čerpám pre všetko ostatné.
V Ordinácii hráte od začiatku vzniku seriálu. Nie je to už stereotyp?
Ja Ordináciu nepozerávam, ale podľa scenárov nemám pocit, že by sme hrali stále to isté. Najmä v období posledných mesiacov, keď sa vymenil tvorivý autorský tím.
Ale napriek tomu sa tiež ráno zobudíte, idete do práce a večer z práce.
Sú dni, keď netočím, sú dni, keď nehrám v divadle. Nie je to tak, že ráno idem do Ordinácie ako do šichty. To je možno len nejaká zaoblená predstava ľudí zvonka. Nerobím len Ordináciu a program si musím vždy vyskladať, niekedy mám byť za deň aj na troch alebo štyroch miestach, a nie vždy ide o natáčanie.
Doktor Gregor si z času na čas rád vyhodí z kopýtka a vypije si. Zvyknete aj vy v skutočnosti oslavovať tak bujaro?
Ak je nálada, príležitosť, čas a chuť... Dlho som nebol vonku v bare, mal som však obdobie, keď som von chodil často, možno aj každý druhý víkend, pokiaľ mi to dovoľovali pracovné povinnosti. Nedá sa totiž do rána žúrovať a potom ísť do práce.
Ešte donedávna ste sprevádzali divákov reláciou 112. Prečo ste skončili?
Vraj ma vykopli, lebo som si zapýtal nekresťanské peniaze. Pravda je však taká, že sa vymenila produkcia, zmenil sa spôsob práce a zmenil sa spíker.
Horko-ťažko ste si našli čas na rozhovor. Zdá sa, že pracujete vo vražednom tempe.
Nemyslím si. Ale taká je už naša práca, jeden rok môže byť človek na roztrhanie, o dva roky po ňom nemusí šteknúť pes. Mňa však moja práca baví, nerobím ju preto, že by som musel. No to, na čo som sa dal, má nejaké časové obmedzenia. Napríklad nemám víkendy, ale keď človek chce, vždy si čas na oddych nájde. Ja musím oddychovať v lete a veľa. My hráme aj medzi sviatkami, na Silvestra a tak ďalej. Preto v lete potrebujem oddychovať, byť aj mesiac bez práce.
Kedy ste boli naposledy na dovolenke?
V lete. Ale napríklad pred pár týždňami som bol štyri dni na Thassose. Prvýkrát od septembra som tri dni po sebe nemal predstavenia. Niekedy sa to v sezóne podarí, niekedy nie. Teraz to vyšlo. Väčšinu času som prespal. Neviem sa zregenerovať lepšie ako spánkom. Môžem sa ocitnúť aj pod Eiffelovkou, ale ak som vyčerpaný, jediné, čo ma bude zaujímať, bude spánok a oddych.
Máte vôbec čas na to, aby ste išli na rande so svojou priateľkou Táňou Pauhofovou?
Samozrejme, keď si ten čas potrebujeme nájsť, tak si ho nájdeme. Ale to je naša vec, ako často a kam chodíme. A mám už po krk toho, že každý do toho chce vŕtať a hlavne súdiť, ako na tom práve sme, podľa toho, kde sme sa a s kým ocitli. Je mi zle z toho, keď sa ma na nejakej akcii spýtajú – ako to, že ste tu sám, kde je Táňa? Poviem, že má predstavenie v divadle. Táto odpoveď však nestačí a na druhý deň vyjde článok s tým, že medzi nami niečo nie je v poriadku. Samozrejme, že potom nemám chuť komunikovať s takýmito ľuďmi.
Ale to je údel verejne známych ľudí. Ak prestanete komunikovať s novinármi, odpíšete sa.
Je iné komunikovať s novinármi, ktorí chcú niečo vytiahnuť, a b y mali čo použiť, povystrihujú to a napíšu, čo chcú bez ohľadu na vaše odpovede. Keby som sa vyhýbal takejto komunikácii, tým by som sa odpísal? Odpisoval by som sa sám pred sebou ako človek, keby som im stále dával príležitosť sa takto správať voči mne, nám a nášmu vzťahu s Táňou. Od nás sa akoby apriori očakáva široký úsmev a ústretovosť na všetky strany, ktorá však nie je opätovaná. Ja nemám problém s novinármi, ale s tým, že keď sa snažím byť voči niekomu korektný a slušný, tak to istým spôsobom v takejto spolupráci očakávam naspäť.
Neplánujete aspoň na chvíľu poľaviť v práci, venovať sa viac sebe, založiť rodinu...?
Odkedy som mal vážnu autonehodu, pri ktorej som sa stretol s vlakom, neplánujem. Deväťdesiatdeväť percent nehôd, ako som mal ja, sa končí smrťou. Vtedy som si naozaj uvedomil, že stačí zlomok sekundy a je po plánoch, na ktoré sa človek tak upínal a pachtil sa za nimi.
LUCIA SUKOVA