Životné rany Kataríny Kolníkovej († 85): Smrť súrodencov, odchod manžela, kóma či výsmech!

Prvá dáma slovenského ochotníckeho divadla Katarína Kolníková sa narodila 20. apríla 1921 v Radošine. Do divadla, ktoré ju preslávilo, prišla z radošinskej materskej školy. V nej pracovala v rokoch 1947 až 1979. Členkou Radošinského naivného divadla (RND) sa stala v roku 1970. Ženské oddelenie, Konečná stanica, Človečina či Kronika komika a mnohé iné sú diela, v ktorých si diváci budú skvelú herečku ešte dlho pamätať. Jej priateľský humor a talent boli súčasťou všetkého, kde sa objavila. Život sa s ňou však nemaznal.

Herečka pochádzala z veľmi chudobnej rodiny. Jej rodičia mali deväť detí, no prežila len ona a brat Janko. „Boli sme podvyživení, všetci pomreli na chudokrvnosť. Len pri mne a bratovi sa smrtka nepristavila,“ povedala raz o svojom ťažkom detstve.

Jej otec bol železničiar a hoci na tú dobu dobre zarobil, rodina z toho často nič nemala. „Keď bol triezvy, bol dobrý. Po výplate však všetky peniaze prepil a my sme sa museli pred ním schovávať,“ zaspomínala si Katka, ktorej otec napokon od rodiny odišiel. Deti s mamou zostali samy. Keďže boli chudobní ako kostolné myši, nemohla ísť ani študovať. Po základnej škole krátko pracovala na majeri v rodnej obci, neskôr slúžila v neďalekých Piešťanoch.

Pokračovanie na ďalšej strane:

Lepší život ju nečakal ani neskôr. Herečka sa ako 19-ročná v roku 1941 vydala za Michala Kolníka z Nitrianskej Blatnice. Jej manželstvo však nebolo prechádzkou ružovou záhradou. Po roku 1945, keď ju manžel opustil a odišiel do zámoria, zostala s deťmi sama. Napriek tomu nikdy z ruky nedala prsteň, ktorý jej venoval.

"Nechal ma s tromi deťmi a štvrté bolo na ceste. S toľkými deťmi (pozn. red.: Ivan, Eva, Dušan a Paľko) ma už nikto nechcel,“ tvrdila a netajila, že svoje deti vychovávala bitkou. „Len tak sa z nich mohli stať čestní ľudia. Hovorila som im - Ja vás každého za dvoch ľúbim, tak vás musím za dvoch aj biť. Bola som prísna, predsa si nemôžu robiť, čo chcú. Cez prázdniny som ich hnala do roboty a v nedeľu do kostola. Keď niektoré vynechalo omšu, muselo mať vysokú teplotu, inak nie. Viera je veľmi dôležitá. Len tá mi pomáhala v ťažkých časoch.“ ,,Hoci vyrastali skromne, všetkým deťom dopriala vzdelanie. Aby sa mali lepšie. Otec najmladšieho syna Paľka nikdy nevidel. Keď odchádzal, ešte nebol na svete. A práve on ho hľadal vari najusilovnejšie. Pokúšal sa o emigráciu, zažil pritom veľa dramatických chvíľ a jeho mladý život ukončila tragédia. Až po smrti pani Kolníkovej sa k jej dcére Eve Furdovej dostala vzácna pamiatka – škatuľa s listami od otca. Opatrovala ich priateľka a mala príkaz odovzdať ich po smrti," písal portál zivot.pluska.sk 

Vynikajúca herečka Katarína Kolníková poznala Stanislava Štepku od detstva. Keď prišla v roku 1971 na konkurz do divadla, hneď ju prijal.

Katarínu potrápilo aj zdravie. Problém s nohami začala mať ešte v roku 1980, keď ju zrazilo auto a upadla do kómy. Ďalšie tri mesiace strávila na traumatológii. Keďže nemohla chodiť, Štepka pre ňu vymyslel postavu pacientky v hre Ženské oddelenie. Verným fanúšikom sa tak Kolníková prihovárala z postele.

Podľa jej dcéry Evy to však nemala ľahké ani medzi svojimi. „V rodnej Radošine si ju ľudia nevážili, závideli jej a nemali ju radi. Volali ju komediantka a pre mnohých bola tŕňom v oku.“

Žiaľ, nevychádzali si ani jej deti. Ešte za jej života sa syn Dušan a dcéra Eva rozhádali. A za všetkým mali stáť peniaze. Evu totiž podozrievali, že sa mala priživovať na matkinom údajne nahromadenom majetku. Pritom to malo, resp. mohlo byť inak. „Nemohli sme v tej Bratislave vyžiť, máme len môj a Evkin dôchodok,“ vysvetľovala raz pani Kolníková. „Dedičské ťahanice po pohrebe boli trpko-smiešne. Kto čakal, že sa bude rozdeľovať veľké dedičstvo, preglgol naprázdno. Po Kataríne Kolníkovej nezostal takmer žiadny majetok, iba jej osobné veci. Peňazí iba toľko, aby sa zaplatil pohreb,"spomína sa v jednom článku.

Problémy medzi nimi dlho neutíchali. Dcéra Eva poskytovala rozhovory o tom, ako sa starala o mamu. Syn Dušan zasa o tom, že ho sestra nechcela k matke pustiť a iba ju zneužívala. Spor trval celé roky a spustil sa pre starý dom v Radošine. Pred pohrebom sa malo dokonca šepkať, že Katarína si neželala, aby syn stál pri jej rakve. Napriek zákazu tam bol a s mamou, ktorú posledné roky života nevidel, sa rozlúčil. 

Na sklonku života sa z Bratislavy vrátila do rodnej Radošiny. A tam aj naposledy vydýchla. Stalo sa tak krátko po 85. narodeninách. „Bola v pohode, len posledný týždeň sa jej mierne zhoršil zdravotný stav. Vyšetril ju lekár a predpísal jej nitroglycerín na srdiečko. Urobila som večeru, ale nechcela nič jesť. A vtom to prišlo. Našla som ju, ako bezvládne ležala a hlavu si opierala o stenu,“ opísala posledné minúty nezabudnuteľnej umelkyne jej dcéra Eva.

Posledná rozlúčka s predstaviteľkou slovenského divadla bola vo štvrtok 1. júna v rodnej Radošine. Tam, kde sa v roku 1921 narodila a v pondelok 29. mája 2006 zomrela.

Mohlo by vás zaujímať: