VEĽKÝ ROZHOVOR Dcéra legendy Františka Krištofa Veselého: Opísala jeho NAJSMUTNEJŠIE chvíle

Muzikál Bonviván je venovaný vášmu slávnemu otcovi. Ako ste v výsledkom spokojná?
– Muzikál sa mi páčil, ale pôvodne som bola dosť proti tomu, aby to vzniklo. Bála som sa, že sa budú ukazovať negatívne veci. Našťastie tam toho až tak veľa nebolo – ale sú tam momenty, ktoré nezodpovedajú skutočnosti. Ale taký je život. Niekto raz povedal, že život je divadlo, tak asi tak (úsmev).

Konzultovali ste scenár s režisérom muzikálu?
– Pred 2-3 rokmi sme sa stretli, no vtedy som nechcela, aby sa to robilo. Chceli tienisté stránky zo života môjho otca, povedala som im, že len cez moju mŕtvolu. Bála som sa, že ľudia odídu z divadla so zlým a s temným pocitom. Našťastie je to tak spravené, že výsledok je taký, ako sme to zažili.

Františka Krištofa Veselého stvárňuje herec Dárius Koči. Páči sa vám jeho výkon?
– On je typ, ktorý svojím štýlom niečo prednáša, niečo sa naučil od môjho otca. Myslím si, že je veľmi talentovaný, výborne to svojím štýlom zahral. Poznám viacerých umelcov, čo spievajú pesničky môjho otca – napr. pán Stančík v rozhlase – keď spieva, akoby som môjho otca počula. Dárius má tiež prejav podobný otcovi. Mohlo by sa v divadlách viac operetám venovať. To sú také páčivé a pekné melódie, že škoda, že sa tomu celkovo dosť nevenuje.

Váš otec sa venoval spievaniu, herectvu, robil aj operetu. Čo mu bolo srdcu najbližšie?
– Operetné melódie – vyrastala som na nich – spievali mi uspávanky, keď som bola malá. Všetko bolo pre neho najbližšie – divadlo bol ich život, u nás sa všetko točilo okolo divadla.

V jednom rozhovore ste raz spomínali, že sa u vás doma často schádzali herci. Muselo to byť riadne pestré a veselé...
– Áno, lebo voľakedy nebola televízia, ľudia sa viac stretávali. Hrali sa u nás karty – malo to prezývku „Kaviareň u Veselých”. Bolo u nás naozaj veselo, veľa aj politizovali, vždy sa niečo oslavovalo, aj sa spievalo.

Pán Lasica spieval pesničky vášho otca. Dostal na to nejaké špeciálne povolenie?
– To ja ani neviem. Otec nebol skladateľ ani textár, čiže jeho pesničky mohli interpretovať aj iní. Lasica to veľmi dobre spieval, dokonca si myslím, že to bol jeho dávny sen, aby mohol jeho pesničky spievať. Otca mal veľmi rád. Chodieval často k nám, oceňoval jeho ľahký štýl.

Váš otec žil v Maďarsku, v Prahe či Bratislave a pochádzal zo Skalice. Kde sa cítil najviac doma?
– Tu na Slovensku! Všetko, čo sa naučil v zahraničí, sem doniesol. A napríklad aj to, čo nezodpovedá skutočnosti v muzikáli, tak on odišiel do Maďarska – chodil tam do umeleckej školy a vrátil sa naspäť na Slovensko na popud toho, že do opery hľadali tenor. Otec bol veľmi populárny v Budapešti, kde spieval s najväčšími vtedajšími hviezdami. Vrátili sa aj s mojou mamou z operety z Budapešti nie zo Segedínu. Vo Viedni ho veľmi chceli tiež, ale keď tam prišiel Hitler, umelci museli odísť.

Niekde som sa dočítala, že vášho otca dokonca po vojne zatkli. Prečo?
– Priznám sa, že o tomto neviem nič bližšie, rodičia mi to nepovedali, bolo to pre mňa tabu. Hovorí sa však všeličo, jednak, že keď bol slovenský štát, môj otec bol zamestnancom divadla. Vo väzení však nebol, bol to pracovný tábor. Môj otec nemal nič rád, čo sa končilo na „izmus”. Odmietol ísť do strany a odišiel aj z divadla. Na nejaký čas ho „zavreli”. Mala som vtedy asi rok. Nebolo to ľahké, bol potom nezamestnaný. Nikto ho vtedy nechcel. Potom ho zobrali naspäť, lebo Divadlo Nová scéna začalo krachovať. Veľa režíroval v tom čase – všetky operety boli pod jeho vedením. Niekto ho odporučil na post riaditeľa, len on nebol na tie organizačné záležitosti.

Potom ho vyhodili?
– Mal už 60 rokov a odišiel do dôchodku. Chcel ešte vystupovať, lebo pre neho divadlo znamenalo svet. Povedali mu, že potrebujú peniaze na mladých hercov a potom ho už nevolali vôbec. To je to, čo je smutné na jeho živote. Z toho mal podľa mňa dosť veľké depresie, lebo mu divadlo veľmi chýbalo. Hoci vystupoval v televízii, na estrádach, no to už nebolo to pravé.

Doma ste si ho asi veľmi neužili, však?
– Áno, celý deň bol preč. Potom večer išiel vystupovať. Bolo to stále všetko tak narýchlo, akurát cez sviatky a prázdniny sme boli viac spolu. Ale inak sa mi venoval, materinský jazyk som mala maďarčinu – aj moja mama, ktorá bola pôvodom z Maďarska, no viac sa mi venoval otec – v slovenčine.

Otec bol veľký elegán. Obliekal sa tak aj v bežnom živote?
– Áno, áno. Doma síce tepláky nenosil, ale bol vždy normálne oblečený. Každý mu však hovoril, ako mu tie fraky veľmi sedia. Niekedy sa aj bežne obliekal do smokingov, v Bratislave v tom čase diktoval módu. Čo mal on oblečené, obliekali si aj iní muži. Napr. medzi prvými mal oblečenú vetrovku, to tu vtedy nebolo, muži nosili len saká a kabáty. Miloval topánky, tie si dával šiť v Budapešti, na ne dával všetky úspory.

Vy ste zrejme tiež zdedili cit pre eleganciu.
– Tak, snažím sa, ale musím sa ešte viac snažiť.

Profesijne ste sa čomu venovali?
– Zdravotníctvu, stomatológia – čeľustná ortopédka – čo malo veľa dočinenia s estetikou. Veľmi pekne napr. kreslím. Vraj som pekne spievala – aj mi to hovorili, že krásne spievam ako otec, no vždy som sa zaťala a povedala, že to tak nie je! Mala som rada balet, len som mala problémy s kolenami.

Otec nebol smutný, že ste nešli v jeho šlapajach?
– Dali mi na výber. Dali mi základ na všetko, no ja som išla inou cestou – po základnej škole som si vybrala zdravotnú školu. Chcela som dokázať, že aj ja niečo viem. Otec bol napr. často chorý a ja ako dieťa som mu nevedela pomôcť. A keď sa rodičia stretávali s lekármi, obdivovala som to, že ovládajú liečenie, a tak som sa dala na túto cestu.

Teraz si užívate zaslúžený dôchodok?
– Dlho som pracovala – venovala som sa čeľustnej ortopédii. Bolo nás málo v tomto odbore. Len už som potom s tým musela skončiť pre bolesti ľavej ruky. Už by som sa mala venovať viac sama sebe. Chodievala som plávať, na jogu, no covid to zastavil, aj som pribrala.